Logo HŽ

Nad storočnicou Gustava Mahlera

Napriek všetkému, čo sa okolo dvoch veľkých výročí Gustava Mahlera – 150 rokov od jeho narodenia vlani a storočnica jeho smrti tento rok – vo všetkých možných médiách našej neuveriteľne bláznivej doby vynorilo, pokúsim sa v týchto úvahách priveľmi nevzdialiť od jeho hudby. A už vopred sa ospravedlňujem, že sa to asi nepodarí. Totiž, nemôže sa to podariť, lebo žijeme vo svete, ktorý ako nikdy predtým útočí na vznešené predsavzatia, nabáda troviť a nie tvoriť, bezočivo vyhlasuje lož za pravdu a za umenie často vyhlasuje neslýchané hlúposti alebo dokonca úbohý podvod. To všetko akoby nám dnes v úsilí vzdať hold veľkému hudobníkovi modernej doby príliš zastieralo pravú podstatu, a tou je úžasná Mahlerova hudba, naplnená až po okraj úprimnosťou, túžobnými zvolaniami, vášňou a opravdivosťou, hudba, ktorá možno nevonia mnohým existencialistom, behavioristom, semiotikom, materialistom (alebo všetkým tým, čo prosto neznášajú romantizmus a hermeneutiku), hudba, ktorá však stále stojí pred nami ako neuveriteľné zjavenie zo začiatku modernej doby. Akoby nás aj po sto rokoch upozorňovala na to, že svet a človek bol vtedy taký istý ako dnes.

Gustav Mahler je aj sto rokov po svojej smrti obdivovaným autorom myšlienok, symbolov a obrazov, ktorých zrozumiteľnosť, náročnosť a nespochybniteľne inteligentná hudobná krása sú nasmerované do budúcnosti v stave akejsi posvätnej neporušenosti i napriek generáciám rôznorodých vykladačov. A hoci Alfred Einstein vo svojej knihe uvádza Mahlera spolu s Čajkovským ako príklad vysokej intenzity citového exhibicionizmu, pre dnešok to má význam vari len ako potvrdenie Mahlerovho nesporne romantického východiska. Neviem, ktoré hudobné svedectvo je dnes aj po sto rokoch tak do biela rozžeravené ako Mahlerove hudobné vízie z Deviatej symfónie alebo z Piesne o zemi. V literatúre sa o Mahlerovi s obľubou cituje výrok berlínskeho kritika Oskara Bieho z roku 1934, ktorý fascinujúco vystihuje podstatu jeho osobnosti: „Dívam sa na jeho tvár ako na zrkadlo všetkých vášní a hrôz, ktoré nás dnes trápia väčšmi ako inokedy.

Je pre mňa výrazom našej doby plnej bolesti, večného zápasu a krajnej únavy...“ Zdá sa, že Mahler svojou hudbou zaútočil na pevnosť ľudskej duše spôsobom, aký bol dovtedy iba veľmi zriedkavý – a v tomto zmysle prekonáva i gigantické masívy romantického dedičstva. Po tom všetkom, čo o Mahlerovi povedali i napísali Theodor W. Adorno, Ludwig Wittgenstein, Paul Stefan, Arnold Schönberg, Alban Berg, Bruno Walter i mnohí naši súčasníci (Henry-Louis de la Grange, dirigenti Claudio Abbado alebo Simon Rattle) sa zdá, že pre dokonalejšie pochopenie Mahlerovej hudby dnes už netreba urobiť takmer nič. Mahlerovo proroctvo „môj čas príde“ sa naplnilo – ľudstvo je na začiatku 21. storočia ohromené majestátom posolstva, obrovitosťou koncepcie a výrazovou hĺbkou jeho symfónií. Je pravdou, že naša doba vnútila Mahlerovi aj bombastické masové demonštrácie jeho „oslavovateľov“ v arénach, na štadiónoch, na rôznych open-air podujatiach – mnohí to nemajú radi, ale možno aj k takým činom je jeho hudba predurčená. Pripomeňme si len okolnosti pražskej premiéry 7. symfónie alebo triumf mníchovskej premiéry Symfónie tisícov.

Gustav Mahler so svojou extrémnou senzibilitou (Alma Mahlerová o ňom hovorievala, že je s Bohom spojený telefonicky) tak vstupuje do veľkého sveta materializmu, kde ľudí, ako sa zdá, už nezaujímajú otázky konverzie, lásky, duchovnosti, altruizmu, spolupatričnosti, cti, morálky a priateľstva. Apoštol hudby káže neznabohom a materialistom o kráse duchovného života a hrôze smrti. (Predobrazom tohto výjavu dneška je kázeň sv. Antona Paduánskeho rybám v jeho 2. symfónii.) Gustav Mahler žil v dobe, ktorá mala tiež svoje úzkosti, sociálne neistoty a hrôzy, ale kým neprišla 1. svetová vojna, po nej nacistické peklo (likvidácia „Entartete Kunst“ sa v porovnaní s koncentračnými tábormi zdá byť malichernosťou...) a boľševické barbarstvo, hodnotové a spoločenské rámce neohrozovali samotnú podstatu umenia tak ako teraz. Monarchisticko-buržoázna Viedeň sa síce vedela pohoršiť nad všeličím (pripomeňme napríklad Klimtove spoločenské peripetie), no bolo to kultúrne prostredie, kde si ľudia prirodzene vážili vzdelanie a panovalo v nej povedomie o tom, čo je skutočne dobrým umením.

Od Bruna Waltera vieme, aké boli vtedy nároky a kritériá na koncertnú a opernú prevádzku. Najosvietenejšie 20. storočie však so sebou prinieslo okrem vojen aj osudové rozdelenie sveta, v akom sa na dlhé desaťročia presadili anticivilizačné hnutia, ktoré okrem ničenia, ponižovania, rasovej nenávisti a vyvražďovania zneuctili ešte aj zmysel človeka pre povinnosť, profesionalitu, kvalitné umenie a úctu k tvorivosti. Ani dnes, sto rokov po smrti Gustava Mahlera, sa nezdá, že by ľudstvo výrazne pokročilo v akýchkoľvek humánnych ukazovateľoch. Veľká časť sveta, vrátane toho nášho malého kúska v strede Európy, má obrovské spoločenské a hodnotové problémy. Pre mnohých je to všetko, žiaľ, signálom k rezignácii.

Niet predsa času zaoberať sa nejakým umením, keď stále toľko ľudí hladuje a umiera, keď vojny sú na dennom poriadku a politika je takmer výlučne v rukách technokratov, zbohatlíkov alebo bezohľadných dobrodruhov. V tomto svete je ťažko predstaviteľné, že by Mahlerove nástojčivé hudobné výkriky oslovili také množstvo ľudí, aké by bolo potrebné, aby sa spoločnosť a život človeka v nej stali lepšími a dôstojnejšími. To, čo je potrebné pri Mahlerovej storočnici obzvlášť pripomenúť, je požehnanie pre našu dobu v podobe jeho nezničiteľného romantizmu. V tom zmysle, že je to hudba o ľudskej duši a jej životnom smerovaní v tom najhlbšom a najúprimnejšom význame slova. Aj napriek tomu, že Ludwig Wittgenstein to svojho času takto nevidel a s dešpektom utrúsil o Mahlerovi kadečo, pochybujúc napríklad, či sa dokázal ako symfonik vyrovnať s veľkým odkazom európskeho hudobného dedičstva. Wittgenstein však ostal v tomto postoji osamotený, pozoruhodne bezradný v posudzovaní emocionálnych významov a hudobných kvalít Mahlerovej hudby.

Má táto nezničiteľnosť romantizmu znamenať, že i desivé polohy hudobného progresu a nenapodobiteľne nový tón Deviatej symfónie, ktorá prenasledovala Albana Berga po celý život, sú s týmto „romantizmom“ neoddeliteľne spojené? Áno, určite, a možno práve preto je definovanie progresívnych javov v Mahlerovej hudobnej syntaxi ešte stále problémom. Možno „neskrotil divú zver“ – ako svoje pochybnosti metaforicky formuloval Wittgenstein – v oplotenej zoologickej záhrade romantizmu, pretože sa celý život hnal po nekonečnom safari v nepreskúmanej krajine zvukov a namiesto krotiteľa sa stal objaviteľom. Vieme, čo po jeho objavoch nasledovalo – Debussyho veľké inovácie, viedenský expresionizmus a „Nová vecnosť“, poľská škola, povojnová avantgarda Stockhausena, Eimerta a Bouleza, Nono, Berio, Crumb, východoeurópski lineárni adagioví hypnotici, minimalisti, elektroakustické, computerové „live electronic performances“... Ak dnes počúvame alebo čítame Lutosławského, nevdojak sa tešíme, že aleatorické formácie (ktoré ešte aj dnes mnohým naháňajú strach v podobe akéhosi studeného reliktného žiarenia konštruktivizmu) vôbec neznamenali zánik harmónie. Ešte viac to pocítime pri Lucianovi Beriovi, ktorého Symfónia 1968 alebo Continuo (1990) priam hýria nádherou farieb a harmonických zmien. Procesualita, harmónia a orchestrálne farby Mahlerových posledných skladieb nadlho určili cesty symfonickej fantazmagórie hudby 20. storočia. Ale nielen to! Ako povedal kedysi Arnold Schönberg, už v 1. symfónii D dur nájdeme prakticky všetko, čo sa potom stalo smerodajným pre jeho neskoršie symfónie.

Technika kvázi obrazového strihu v smútočnom pochode, keď sa akoby spoza rohu vynorí dedinská kapela, takmer kubistické priestorové rozfázovanie gradačných plôch, rozpad procesu pred očakávanými závermi alebo atrofia celých úsekov bez návratu, absencia katarzie, extrémne desolato spolu s frenetickým appassionatom... Mahlerove inovácie nachádzame hlboko v jeho hudobnej syntaxi zrastené s atribútmi nezničiteľného romantizmu, lebo to bola matéria, estetika a koncepcia onej doby. Ak symbolicky považoval Dostojevského za dôležitejšieho ako kontrapunkt, nemožno sa diviť, keď mladý Webern odpovedá, že oni majú Strindberga. Ktovie, možno pri dvestoročnici, ktorú raz budú oslavovať naši potomkovia, dôjde k reinterpretácii a prehodnotení Mahlerovho romantizmu v súlade s novou historickou skúsenosťou, ktorú my dnes ešte nepoznáme. A možno sa z nezničiteľného zmení na neznesiteľného. To sa však my už nedozvieme.




Aktualizované: 25. 04. 2016