S mimoriadne zaujímavým programom pod hlavičkou „Impressionnisme“ sa vo štvrtok 19. 3. v bratislavskom Poľskom inštitúte predstavil Quasars Ensemble s maďarskou harfistkou Klárou Bábelovou. Skôr než nejaké prísne programové vymedzenie odrážal názov programu inšpirácie uvádzaných skladieb, práve preto sa na ňom ocitli popri Introduction et Allegro Mauricea Ravela skladby Ladislava Holoubka, Nikolaja Roslavca a Vincenta d’Indyho; napospol diela, ktorých vznik delí 50 rokov, prípadne celé storočie.

Už Ravelovo septeto bolo predznamenaním toho, čo sa ukázalo ako spoločný menovateľ celého koncertu; chýbala jej jasne komunikovaná ucelená koncepcia, ktorá by vedela zaujať aj inak, než len hladinou zvuku a neproporčným kontrastom. Introdukciu dirigent a umelecký vedúci ansámblu Ivan Buffa poňal extrémne pomaly, zrejme v snahe vytvoriť pôsobivý protiklad k razantnému Allegru. Výsledkom však bolo, že úvod, Ravelom označený ako Très lent (veľmi pomaly), pôsobil ako nepatričný prívesok. Vydarené interpretácie ravelovského impresionizmu dávajú tušiť, že pokiaľ ide o logické a štýlovo presvedčivé stvárnenie jeho skladieb, kľúčom je spravidla akési „prelievanie“ zvuku. Buffa kládol jednotlivé úseky skladby vedľa seba blokovo, čo malo za následok hrubšie vyznenie, ktoré však prežiaril sebaistý výkon harfistky.

Trio pre flautu, husle a harfu nášho predstaviteľa hudobnej moderny, pražského rodáka Ladislava Holoubka, z polovice 30. rokov minulého storočia a revidované o polstoročie neskôr, prezrádzalo zodpovednú prípravu zo strany interpretov jednotlivo. Ako celok už pôsobilo nepríliš kompaktne. Chápem interpretačné problémy, ktoré vznikajú, keď má flauta hrať piano vo vysokej polohe. V hlučnejších pasážach sa však Andrea Mosorjaková odviazala natoľko, až zaliehalo v ušiach.
Nokturno Nikolaja Roslavca i Suita v starom štýle op. 24 Vincenta d’Indyho ukázali, že chrbtovú kosť celého ansámblu tvorí rytmicky precízne violončelo Andreja Gála, o ktoré sa mohol zvuk telesa v hlasnejších pasážach spoľahlivo oprieť. Jednotlivé časti d’Indyho Suity priam vyzývali k  štýlovému odlíšeniu, no na výsledku sa to napokon neprejavilo. Stredná Sarabande si vyslovene žiadala prístup odkazujúci k interpretácii starej hudby. Hlavne zásluhou širokého vibrata a podivuhodnej dynamiky však jej vyznenie možno charakterizovať ako akýsi romantizujúci kŕč.

Zaujímavé je, čo o kvazaroch, týchto „kvázihviezdnych rádiových zdrojoch“, žiarivých ako samotné hviezdy, konštatuje česká Wikipédia. Hovorí, že „niektoré kvazary veľmi rýchlo menia svoju svietivosť, z čoho sa usudzuje, že majú malú veľkosť“. V prípade Quasars Ensemble dnes platí, že polovicou úspechu je popri zaujímavých dramaturgiách z veľkej časti chýbajúca konkurencia. Dúfajme, že sa objaví, pretože podľa dojmov z navštíveného koncertu nateraz možno súhlasiť s predpokladom, ktorý o kvazaroch vyslovuje pre zmenu anglická Wikipédia a jej slovenský preklad, totiž že tieto vesmírne telesá sú „poháňané akréciou materiálu do supermasívnej čiernej diery v jadre vzdialenej galaxie“.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x