Logo HŽ

„Východná, Východná“

Etnomuzikológ Oskár Elschek sa vo svojej rozsiahlej úvahe zamýšľa nielen nad jubilejným 60. ročníkom Folklórneho festivalu Východná a kultúrnym zázemím tohto unikátneho podujatiami, ale aj nad postavením folklóru a tradičnej kultúry v súčasnom priestore.

„Východná“ a jej väzba na folklórne podujatia a hnutie

Folklórny festival Východná (FFV) patrí svojim vekom i rozsahom k ojedinelým kultúrnym podujatiam na Slovensku. Počas troch dní (3.–7. 7. 2014) sa na javiskách vo Východnej predviedlo 23 komponovaných scénických programov a dve desiatky výstav, filmových projekcií, diskusií... Podujatie bezpochyby porovnateľné s mnohými inými veľkými hudobnými a scénickými festivalmi na Slovensku, ktoré sú v centre mediálnej pozornosti, len FFV má iný umelecký obsah a rozdielnu sociokultúrnu funkciu. Všetky programy, ktoré svojou náročnou prípravou a skladbou odzneli, boli predvedené (ako obvykle) jediný raz. Je to zrejme luxus, ako to býva na všetkých folklórnych festivaloch. Jednotlivé skupiny interpretov, muziky, spevácke súbory a folklórne kolektívy sa pripravujú v predstihu, niekedy v kratšom, inokedy v dlhodobej dramaturgii, a v ich rámci vzniká nová scénická tvorba. V minulosti sa mnohé programy pre Východnú či iné folklórne podujatia pripravovali dlhšie a dôkladnejšie. Jednotlivé ročníky mali svoje jasne vyprofilované a koordinované umelecké a tematicky programové preferencie, čo sa dnes stáva zriedkavo. Naša doba je udychčaná, expresná a povrchná, takže pokojná umelecká práca – aj v oblasti folklóru, patrí nenávratne minulosti. Rýchlosť, „efektivita“ a úspech za každú cenu, sa stali aj v tomto žánri nevyhnutným pravidlom. Aj pre 60. ročník vznikla časť programu sotva za mesiac, s pozvanými interpretmi a vybranými „hotovými“ číslami. Ich rozsah a obsah siahal od prostých detských piesní a tančekov, rozprávkových programov, po monumentálne večerné tematické programy multimediálneho charakteru či do noci trvajúce tancovačky v pomyselnom „humne“. Od jednoduchej ľudovej piesne, po expresívne, pateticky národné, ľudové zborové skladobné celky, komornú hudbu, alebo obvyklú „partičku“ muzikantov vo world a v hybridnej multižánrovej interpretácii. Je to obraz toho, čo v dnešnej hudbe rezonuje. Je zrkadlom fúziami prepleteného charakteru hudby, nielen našich tradičných prejavov, ale aj jej kontextu v tzv. world kultúre (s mnohými jej druhmi a štýlmi), ako hudba založená na rôznych žánroch etnického a regionálneho pôvodu.

Médiá a „východniansky typ“ hudobnej kultúry

Ak sa v týchto riadkoch zamýšľam nad hudobným životom a jeho mediálnou reflexiou, je zrejmé, že folklór v globálnych a všeobecných tlačených a sieťových médiách, svojou ľudovou a národnou tvárou vegetuje na ich okraji. Je zrejmé, že dnes nepatrí do „preferovanej“ či „výnosne“ manažovanej kultúry na Slovensku, ale tak tomu bolo aj v minulosti. Podnes absentuje potrebný umelecký dialóg, o jeho problémoch sa nepíše a nekomunikuje, ako je to nutné pri každom umeleckom fenoméne, ktorý patrí do širšieho rámca hudobnej kultúry. Zdôvodnenie „oficiálnej“ zábrany či redukcie spočíva na alibistickom chápaní, že ide o laickú, neprofesionálnu oblasť osvetovej činnosti obmedzeného „významu“, ktorá si nevyžaduje vážnejšiu úvahu. A to sa praktizovalo a zrejme zaužívalo vo vedomí redakcie a čitateľov Hudobného života (nielen jej), ako o uzatvorenom okrajovo chápanom „segmente“ našej hudby, či hudobnej kultúry. Po desaťročia sa jeho stránky pred ním vytrvalo a tvrdošijne zatvárali, napriek tomu, že ide o hudobnú kultúru s desať- a státisícovým okruhom jej „konzumentov“ a tvorcov, ktorí s touto hudbou denno-denne žili. Či táto ignorancia vyplývala z „ľudového“ alebo národného obsahu, a proti nej namierenej „kultúrnej“ tendencii, je otázne. Tak, ako sa také „protifolklórne“, či protinárodné predstavy dlhodobo preferovali pod egidou komunisticky „osvietenej“ kultúrnej politiky už od 50. rokov minulého storočia. Keď napríklad vtedy v literárnocentricky obmedzene orientovanom Kultúrnom živote dostali podceňujúce a likvidačné názory v „protikrpčiarskej“ kampani nemalý priestor. Vtedy praktizovaná redukcia tradičnej „kultúry“ z dôb minulých, zrejme podnes pretrváva v hlavách mnohých jej „nositeľov“, v zmysle výnimočnosti ich elitárnej literárnej kultúry. Stále sa hľadala a hľadá „svetovosť“, najmä v hudbe, veselo imitujúca odvar už povedaného, a zrejme médiami vytváraná predstava o jej neprekonateľnej úspešnosti, nehovoriac o jej „tvorbe“. Dnes prefabrikovaná hudba, za asistencie primitívnych počítačových programov s algoritmami náhodnosti, výrazne formuje našu predstavu o globalite digitálnej kultúry. A to vďaka médiami donekonečna multiplikovanej reklame, ako domnelého určovateľa a predjímateľa „nášho“ vkusu – toho, čo si vraj „želáme“, a čo z nás robí ľudí, ktorí sú stále „in“.

K tomu krátka poznámka: Ak sa zaoberáme folklórom a folklórnym festivalom, je na škodu, že ich nechápeme ako súčasť celkového vzdelávania a prenosu hudby cez generácie, ale ich oddeľujeme, akoby nepatrili, ako kultúrny fenomén, do chápania nášho dnešného sveta. Ako sa to naopak, praktizuje a zdôrazňuje všade inde na svete, s výrazným nadväzovaním na vlastné tradície a s neustálym hľadaním a objavovaním špecifickej kultúrnej identity, ktorá rástla v povedomí každého spoločenstva po stáročia. Na Slovensku žijeme zrejme v inom čase. Ak kultúru a hudbu stotožňujeme len s elitárnou hudbou, umelou či umeleckou, ako ju nazývame a vydeľujeme od jej ostatných podôb, žijeme v rôznych virtuálnych svetoch. Napríklad v takom, ktorý sa vytvára permanentnými celoročnými šnúrami „populárov“ od scény po scénu, ktoré realizujú a reprízujú stále štandardný, alebo nový módny repertoár. V procese bohato manažovaných hudobných skupín či subjektov. V rámci jednej alebo mnohých „pohôd“ v megapropagačných aktivitách. Bezpochyby ako pomyslený segment virtuálneho a pominuteľného sveta dnešnej hudobnej kultúry.

Neuvedomujeme si, že segmentácia a uzatváranie sa hudby nepatrila v minulosti do úzu hudobnej kultúry. Inakšie by sme sotva mali od Ludwiga van Beethovena 600 a od Josepha Haydna 400 úprav ľudových piesní a Wolfgang Amadeus Mozart by sa iste nevenoval v celých cykloch desiatkam menuetov, Deutsche Tänze, skladbám typu serenád, „harmónií“ a pod. Nehovoriac o tanečnej hudbe v období renesancie, baroka a romantizmu, kedy sa konštituovali tzv. národné hudobné kultúry, ktoré sú podnes podstatnou časťou „našej“ a akoby celosvetovej opernej a koncertnej produkcie. V našom odizolovanom „ošiali“ k elitárnosti sme zabudli na dejiny, hoci zhodné žánre sú podnes ich súčasťou. Stačí si pripomenúť najmä dnes obzvlášť populárnych nositeľov „moderny“, Igora Stravinského, Sergeja Prokofjeva, prípadne Bélu Bartóka a ďalších, ktorí na prahu 1. svetovej vojny čelili verejným škandálom nechápavého a netolerantného meštiackeho publika, ktoré stálo zoči-voči renesancii ľudového a moderného, ako nevyhnutnej obrody európskych hudobných štýlov. Aj keď je to zjednodušený obraz uvedených zmien, zodpovedá realite.

Týka sa to aj 20. a 21. storočia, pri anglosaskom a severoamerickom prevalcovaní, či inšpirovaní sa našej hudobnej kultúry, nielen populárnej. Nemali by sme zabudnúť na slová, ktoré s plným vedomím ich významu vyslovil Leonard Bernstein, na otázku, ktorú mu položil populárny americký novinár Studs Terkel v súvislosti s americkou hudbou a jazzom: „Celý svoj život som o tom hovoril. Samozrejme, že jestvuje čierna populárna tradícia, ktorá siaha do dní otroctva, k väzňom v okovách, k blues, k dialogickým spevom poľnohospodárskych robotníkov, a prirodzene ešte ku kresťanskej tradícii, ku gospel a sprituals, tejto miešaniny z primitívnych relígií a kresťanstva, ktoré urobili z čiernej hudby to, čo dnes je. Nezabúdajme na ich kombináciu s európskymi formami a tancami, kvadrilami, polkami a inými. Z nich v rukách čiernych vzniklo niečo skutočne pozoruhodné, ktoré presahuje ďaleko, aj blues... Ako by vyzerala americká kultúra, keby neexistovali čierni? To je veľká výzva pre našu predstavivosť.“
Príliš málo si uvedomujeme, z akých stavebných kameňov je zložená naša kultúra, jej dnešná podoba, aj tzv. „populárna“. Hudba nepozná hranice a my ju stále budujeme a rozdeľujeme. Ľudová hudobná kultúra hrala a hrá v našom hudobnom povedomí nezastupiteľnú úlohu, či sa to niekomu páči alebo nie.

Východná a paralelne prebiehajúce zhodné podujatia

Čokoľvek si o tomto žánri našej hudby „východnianského typu“ myslíme, je treba konštatovať, že na Slovensku máme každoročne do 180 pravidelne cyklicky sa opakujúcich celoslovenských, medzinárodných, krajových, regionálnych, lokálnych a iných špecializovaných festivalov v obciach, v malých mestách a v kultúrnych centrách. Hoci v menšom rozsahu, ako je tomu obvyklé vo Východnej, ale zväčša rovnako v dvoj- trodňovej dramaturgii, s početnými javiskovými a špecificky hudobnými programami (Podpolianske slávnosti v Detve, na Myjave a i.). Dominujúce hudobné programy sú spojené s javiskovými, pohybovými, tanečnými, scénickými a výtvarnými prejavmi (s výstavami aj hudobné tematicky programované), ako ich prirodzená a organická súčasť, s ktorými vytvárajú komplementárny umelecký celok tradície. Ich účastníci vytvárajú širokú sieť hudobných aktivít, ku ktorým patrí napríklad viac ako 250 detských folklórnych kolektívov (skupín a súborov), nehovoriac o „nefoklórnych“, ako ich registruje Folklórna únia na Slovensku. Oni v mnohom určujú efektívny obraz hudobného vzdelania prevažne mimo profesionálnej školskej či výchovnej siete. Ale netýka sa to len detských aktivít ale širokej sieti jej folklórne zameraných organizácií.

Na porovnanie môžeme uviesť niekoľko po Východnej uskutočnených podujatí, ktoré dokumentujú uvedený „folklórny“ trend. Ako príklad môže slúžiť 21. ročník Medzinárodného Dubnického folklórneho festivalu (29.–31. 8. 2014) v Dubnici na Váhom so štyrmi celovečernými súťažnými programami (súbory Borievka, Kopaničiar, Magura, Rosutec), s vynikajúcimi muzikami a s ďalšími domácimi súbormi z Nitry, Trenčína, Banskej Bystrice, Dubnice, z Brna, z poľskej Poznane a z Indie. Pod ingerenciou Národného osvetového centra prebehla celoštátna súťaž choreografií folklórnych kolektívov Tancuj, tancuj (25.–26. 10. 2014) s účasťou 12 súborov. Sotva by bola uskutočniteľná bez výrazného podielu Liptovského kultúrneho centra a ďalších sponzorov, s neveľkou podporou Ministerstva kultúry SR, a s výraznejším podielom Žilinského samosprávneho kraja. V podujatí hrala ľudová hudba kľúčovú úlohu s desiatkami profesionálnych a „neprofesionálnych“ muzikantských úprav. Ak sme pri otázke „profesionality“, je rovnako otvorená, obchádzaná a nereflektovaná vo všetkých žánroch populárnej hudby. Vo všetkých podobách čo do nej patrí či nepatrí – a čo zodpovedá hudobnej profesionalite (viac v zmysle honorácie a honorára), pričom sa umelecky pohybuje výsostne na amatérskej úrovni. Žilinský samosprávny kraj spolu s Kysuckým kultúrnym strediskom v Čadci a s desiatkou ďalších inštitúcii kultúrneho, filmového a etnologického zamerania usporiadali 18. ročník medzinárodného filmového festivalu Etnofilm Čadca (14.–17. 10. 2014). Zo stovky zaslaných filmov z viac ako desiatky európskych krajín bolo vybraných 36 s podstatnou úlohou hudby, ktorá v nich hrá osobite významnú úlohu v dokumentárnej, archívnej alebo v novo komponovanej podobe. K súťaži treba poznamenať, že ju v roku 1980 založili etnomuzikológovia, samozrejme aj s výrazným podielom rôznych hudobných druhov a žánrov, o ktorých sa v hudobných časopisoch a v hudobnej žurnalistike neobjavil ani riadok. Patrí k nej aj 38 medzinárodných seminárov a konferencií o tradičnej hudobnej kultúre spojených s organizáciou UNESCO, medzi nimi aj o filmovej problematike v dokumentaristike a v umeleckej štylizácii. Na 600 filmov, ktoré Etnofilm vo verejných súťažiach počas 34 rokov svojho trvania uviedol, sa nedočkalo žiadnej kritickej reflexie, lebo sú z podstatnej časti aj v kompozícii tradičného hudobného zamerania. Aj posledný Etnofilm Čadca, podobne ako predchádzajúce ročníky, prešiel v médiách (aj hudobných) mlčky. 

Pre kompletizáciu tohto obrazu ignorancie treba spomenúť, že sa obchádzali od 60. rokov desiatky uskutočnených ročníkov súťaže Prix de Musique Folklorique de Bratislava s komponovanými a so štýlmi tradičnej hudby formovanými prejavmi. Pôvodne sa konala v Bratislave (raz v Košiciach i v Banskej Bystrici), ako slovenská, potom československá a napokon od 70. rokov ako medzinárodná súťaž; neskôr pod označením Svetozára Stračinu Grand Prix de Radio Bratislava, po roku 2000 prebiehala naďalej pod egidou Európskej rozhlasovej únie, každoročne s takmer 100 súťažnými skladbami z 10-20 krajín. Ich permanentná mediálna nevšímavosť je výrečným zrkadlom našej žurnalistiky a jej vzťahu k tradícii a k tradičnej kultúre – aj mediálnej. V tomto prípade podujatia s rozsiahlym dopadom na programy v desiatkach európskych rozhlasových staníc. Je to absencia vzťahu k žánrom, v ktorých hrá ľudová hudba vlastnú úlohu, ako v Európe tak v zámorí. V bratislavskom rozhlase vzniklo k tejto súťaži viac ako 15 rovnako ignorovaných publikácií, žiaľ s malým okruhom čitateľov a propagovaných výpovedí. A ich „vydelenie“ z okruhu, venovaných hudobnej kultúre sa týka audiovizuálnej tvorby a edícií, rovnako tradičného žánra filmu a videa.

Zhodne sa chovali „hudobné“ média aj k odboru ako je etnomuzikológia, úzko spojená s uvedenými žánrami. Myslím tým na absentujúce recenzie viac ako 50 publikácii, ktoré boli k tejto téme za posledné dve desaťročia vydané. Naša odborná tlač sa sústreďuje na historicky zamerané publikácie, diela o populárnej alebo „súčasnej“ hudbe, na interpretáciu a interpretov, a sotva chápe význam tradičnej hudby – tá zostala pre nich Pandorinou skrinkou, ktorú sa zdráhajú otvoriť. Lebo podľa ich mienky a postoja tradícia zjavne buď už neexistuje, alebo ako prežitok nepatrí do našej dnešnej hudobnej kultúry. Rovnaký osud stihol slovenské tradičné hudobné prejavy zapísané do zoznamu Majstrovských diel ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva svetovej kultúry UNESCO (Fujara a Terchovská hudba), evidované sotva malou poznámkou, vrátane s nimi spojených úspešných multimediálnych koncertov spolu s rozsiahlou výstavou so slovenskými ľudovými hudobnými nástrojmi v centrálnom paláci UNESCO v Paríži. Ako iné oblasti hudobnej a knižnej kultúry na Slovensku ich nereflektujú a „nepoznajú“, pretože v ich predstave a v hudobnom povedomí neexistujú. V errátach výsostne hudobne zameraných aktivít, možno uviesť jedno z najstarších podujatí s desiatkami ročníkov – Súťaž výrobcov ľudových hudobných nástrojov, ktorá sa od roku 1975 takmer štyridsaťkrát konala v Detve, vrátane osobitých javiskových a hudobných programov. Predtým podobné podujatia charakterizovali časopisy ako Ľudová tvorivosť, Rytmus, Hudební nástroje a ďalšie, ktoré sa im pravidelne venovali, samozrejme bez pozornosti našej „oficiálnej“ a elitárnej publicistiky na Slovensku. Podujatie, ktoré nezostalo na Slovensku bez výrazného vplyvu mimo ľudových, aj na výrobu „profesionálnych“ hudobných nástrojov a jej tvorcov.

Uvedené „folklórne“ podujatia som nevybral z kalendára, ale absolvoval som ich po Východnej, v súvislosti s pohľadom na dnešnú Východnú sa natískajú, s viacerými som dlhoročne spolupracoval. Ak chceme naozaj chápať Východnú 2014 a jej širšie dopady, tak zrejme treba vedieť čo ju predchádzalo, formovalo, z akých kultúrnych tradícií čerpala a čerpá, a aký je jej zástoj v našej spoločnosti, medzi stovkou ďalších podobných podujatí.

Východná

Ak sa dnes chceme dotknúť Východnej 2014, si musíme uvedomiť, že nie je ojedinelým kultúrnym fenoménom, ktorému prepožičiavame raz akéhosi kurióza v dlhodobom gete našej publicistickej nepozornosti. Programy sa dajú charakterizovať len v stručnom informatívnom prehľade.

Ide o podujatie s programami a súťažami, s výrazným zastúpením detí, lebo oni sú tým „podhubím“, na ktorom vyrastajú v svojich začiatkoch deti s prirodzeným vzťahom k hudbe, ktoré potom rozvíjajú na Základných umeleckých školách, na konzervatóriách a v ďalších formách profesionálneho hudobného vzdelania. Z týchto sa uvádza len malá časť na folklórnych festivaloch, akou je aj Východná. Napokon, deti a detské folklórne skupiny majú každoročne svoje vlastne festivaly, prehliadky a súťaže, z ktorých profituje aj Východná. Pozornosť venovaná deťom a ich tradičným hudobným prejavom bola v jej vienku od počiatkov Východnej (najmä pripravovateľmi s citlivým prístupom k výchove, akými boli Kliment Ondrejka, Elena Medvecká a ď.). V tohoročnom programe, to boli komponované „detské“ programy, s detskými interpretmi, alebo ako jednoduchá prehliadka umeleckého stavu detských folklórnych kolektívov, pochádzajúce z rôzneho prostredia dediny, dedinskej alebo „mestskej“ komunity, škôl, zo ZUČiek alebo iných typov organizácii. Medzi nimi napr. z „detskej časti“ súborov, ktoré si dlhodobo vychovávajú svoj „dorast“, ako napr. v Liptovských Sliačoch a inde. K ním patrili programy Talenty, babkové divadlo Janko Hraško, vtipná a poučná zvukohra s nástrojmi (s detskými zvukovými nástrojmi, na ktoré je naša dedina osobité variabilná a bohatá), nasledovali stretnutia deti v Košiariku a v Perníkovej chalupke. Výsledkom hudobných súťaž detí bol program Bars sme aj drobní, s vynikajúcimi detskými interpretmi, spevákmi a hráčmi na ľudových hudobných nástrojoch - s píšťalami, gajdami, husľami heligónkami a ďalšími nástrojumi. Ich súčasťou boli variabilné detské hudobné tance a hry. Okrem stredného javiska boli predvedené komorné programy, uskutočnené v tzv. „Humne“, ktoré vzniklo v areáli Východnej od minulého roku ako nová prezentačná a nácvičná scéna.

Do skupiny komornejších prevedení možno zaradiť program Vrátiť, požičať a sebe v úcte zachovať, ako presahy prejavov z detských hudobných aktivít, z ktorých ch čerpali vo väčšom vekovom rozptyle mladšie a dospelé hudobné skupiny a súbory (napr. v Šumiaci, Jarabine, Hladovke, Poluvsí, vo Vinici, v Čiernom Balogu a ď.). Najmä v obciach, s výraznou vlastnou vnútornou kultúrnou kontinuitou, ktoré si tradičné formy udržali podnes. Opačný proces pedagogického charakteru mal program Tanečná škola pre deti, koordinovaný s podujatím Tancovačka vo Východnej a s typmi, aké praktizovali na Slovensku tzv. Tanečné domy.
Autori boli pedagógovia, muzikanti, speváci, tanečníci, zapálení starostlivosťou o kultúrny rozvoj deti, akými boli Stanislav Marišier, Marianna, Svoreňová, Jozef Ďuráči, Ľudovít Urbanovský, muzika z Dubnice nad Váhom a hudby a z ďalších obcí.
Osobitosť Folklórneho festivalu Východná je daná tým, že sa podujatie realizuje vo „folklórne“ živom prostredí, s pretrvávajúcou a s meniacou sa tradíciou muziky, tanca a viachlasného spevu v širšom regióne podtatranského Liptova.

Folklórne festivaly, a aj FFV, vytvorili isté štandardné typy programov, ktoré v skladbe, už takmer 3-4 desaťročia s istými regionálnymi a festivalovými osobitosťami tvoria dramaturgickú kostru podujatí. Sú závislé od prostredí, regiónu, a samozrejme od interpretoch, najmä od tvorcov a autorov, ktorých podľa jednotlivých programov bolo viac ako 20. Na 60. ročníku FFV sa dali z toho hľadiska identifikovať programy, ktoré čerpali z tradičných piesní a tancov a ako ich autori preniesli do scénických programov. Z uvedených dôvodov sa aj na FFV 2014, hranice medzi tzv. skupinami a súbormi stierajú, lebo miznú alebo sa stratili tzv. „autentické“ programy, prevažne s pôvodnými nositeľmi. Vymenili ich programy s označením „nositeľov“, ktorí prichádzajú priamo z obcí, z primárneho folklórneho prostredia. Aj takí, ktorí ich prostredie opustili a sú aj v médiách chápaní ako profesionálne angažovaní predstavitelia čírej, „pôvodnej“ interpretácie ľudového spevu a hudby.

Medzi dominantné programy patria neodmysliteľné „veľkoprogramy“, gala- slávnostné a záverečné programy, ktoré prevažne „verejnoprávna“ televízia v svojej tradičnej podobe zahrňuje do priameho alebo časovo posunutého prenosu. Na väčšinu programov nastúpia na veľkej scéne s celou výbavou prenosovej techniky, ktorá zjavne dominuje na proscéniu a na javisku. V ich celkovom prístupe nejde o mediálnu podporou a prezentáciu podujatia, akú venujú iným populárnym alebo koncertným žánrom, napriek tomu, že sa festival podujímajú nasnímať. K priamym alebo k oneskoreným prenosom z vybraného jediného programu, pristupujú zväčša s odstupom týždňov, mesiacov alebo rokov, a odvysielajú ich v programovo uhorkovej prázdninovej sezóne na televíznych obrazovkách, ako programová „vata“ alebo časová výplň. Je to pre ňu hudba a program, ktorý má vo vysielaní našej televízie v tomto žánri náhodný, zúžený nesystémový a marginálny charakter.

Z 1400 účinkujúcich a početných autorských kolektívov, vynikajúcich muzík, je možné ich tvorcov a interpretov vymenovať len v skratke, ako sa predviedli vo Východnej pod vedením novej skupiny úspešných autorov. Ale tak tomu bolo aj v minulom roku, ktorej autori boli „vystriedaní“. Aj keď Východná nemala v tomto ročníku jasnú programovú tematickú preferenciu, ako tomu bolo v rolku 2013, v podobe „výročí“ príchodu Sv. Cyrila a Metoda na Slovensko a popravy Juraja Jánošíka, tak niektoré programy vytvárala kompaktný celok.

Jeden z veľkých multimediálnych programov nadviazal na hore spomenuté zápisy Fujary a Terchovskej hudby do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Naše poklady znásobilo ich obsah v dvoch centrálnych slovenských folklórnych prejavoch, ktoré sa v roku 2005 a 2014 zapísali ako jediné dva slovenské hudobno-kultúrne fenomény do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Tohto námetu sa ujali Jozef Kulišiak a Karol Kočík, ktorí okrem réžie mali ako ďalších spolupracovníkov Rudolfa Patrnčiaka a Juraja Dufeka. Programovú časť fujary prezentoval jasnými slovami Karol Kočík, inštruktážno-analytickým spôsobom, s demonštráciou herných štýlov, tak ako to zodpovedá pokoju, pohode a intenzite nášho zvukovo najcharizmatickejšieho hudobného nástroja. Druhá časť budovala na terchovskej hudbe, speve a tanci, a bola podmanivou riavou zvuku a hudby, ktorá sa v svojej plnej intenzite preliala cez javisko. Nielen v sláčikovej muzike a expresívnym viachlasom spievajúcich muzikantov, ale napokon aj prezentáciou heligónky ako „malej sólovej muziky“. Tá sa so spevným prejavom napr. Jána Miha stala symfóniou harmónie spevu a hudby. Program uvádzal Rudolf Patrnčiak, ktorý k prejavom pripojil aj ďalšiu osobitosť v scénickej a interpretačnej podobe. V kompaktnom zvuku prezentoval detských muzikantov, ako výsledok dlhodobej školskej a mimoškolskej výchovy malých Terchovanov, s desiatkou výborných sláčikárov a heligonkárov.

Vzhľadom na početné programy, ktoré bolo ťažko možné rozdeliť do samostatných celkov, sa spojili do dlhých javiskových blokov non stop. K ním patril program Od slova k piesni, pod autorským vedením Ľubice Meškovej a Romana Malatinca; ďalší Liptáci Slovensku, pripravil ako otvárací program široký kolektív spolupracovníkov pod vedením Igor Litvu a Pavla Pitoňáka, vynikajúco moderovaný Jurajom Sarvašom; prezentáciu Takto my tu žijeme, viedol nový autorský kolektív: Alžbeta Švajdová, Martin Olas, Juraj Lörinc, Tomáš Hanáček a Nadšenci z Trenčína. Čierno-biely svet tvorilo Tanečné divadlo v podaní folklórnej skupiny Vranovčan, pod skúseným vedením Kocákovcov, Petra a Štefana, ktorí spracovali aktuálnu rómsku hudobnú, tanečnú tému nielen z hľadiska etnického ale aj socio-kultúrneho a umeleckého.

Programy, ich forma, ako výrazové stvárnenie a interpretácia tém sa vyznačovali vysokou technickou úrovňou, premyslenou scénickou organizáciou - doplnenou dvoj- a trojobrazovo zväčšeným synchrónom interpretov. Programy charakterizoval individuálny rukopis spracovania tém (Liptov), rómske tance, a ď.

Od slova k piesni na malom javisku prezentovali skvelí speváci z rôznych regiónov, obci a štýlových oblasti Slovenska, najmä z Východného a Stredného Slovenska. Muzika Železiaru kontrastovala štýlovo s hudbou Paláčovcov, so strážnickou cimbalovou hudbou Danaju, a s muzikantmi z Trenčína. Ďalej to boli skupiny či reprezentanti súborov s výnimočnými spevákmi, akými boli Štefan Štec a Taškovci. Program mal komorný charakter a umožnil uplatniť sa vynikajúcim sólistom. Program Takto mi tu žijeme sa prezentoval sviežosťou výrazu, dynamikou a variabilitou obrazov, ktoré sa usiloval vytvoriť na scéne štvor- a trojlístok režisérov a autorov námetu. Mladá skupina tvorcov z Trenčína mala relatívne ľahkú úlohu, lebo im stali k dispozícii vynikajúce súbory s ich muzikami, ako sú Technik, Vršatec, Mladosť, Magura, Trenčania, výborní sólisti a spevácke skupiny s osobitými tanečnými typmi a priestorovo a choreograficky stvárnenými číslami.

Väčší problém spôsobuje selekcia z toho, čo v programoch súborov žije a najmä ako sa ich podarí skĺbiť do jednej veľkej programovej kompozície. Pritom vytvoriť kontinuum a súčasne kontrastnú variabilitu čísiel, ktorá má dramatickú a vyrovnanú formovú výstavbu je neľahká úloha. Zvládnutie dvojhodinových programov je náročné umelecké predsavzatie a dá sa porovnať s komplexnou javiskovou inscenáciou opery. Lenže uskutočnené pred desaťtisícovým kritickým obecenstvom, ktoré dá jasne a neomaľovane najavo svoj názor. Je to problém každej hudobnej dramaturgie, folklórnej či inej, ktorá pracuje, kompiluje alebo komponuje z kratších či dlhších scénických útvarov kontinuálneho celku programových čísiel, s dramatickou výstavou, vrcholmi a komorného uvoľnenia a oddychu.

FFV má ešte jednu zvláštnosť, že sa spravidla katolícky a evanjelický chrám stávajú miestom prevedenia osobitých komorných programov. V tomto roku to bol program v sobotu ráno - Do jednej sú pekné – so spevákmi Folklórneho súboru Železiar z Košíc. Námet a réžiu realizovali Andrea Rendošová, za spolupráce Milana Rendoša a Ľuboslava Hudáka. Program dosiahol vynikajúcu úroveň vybranými piesňami, doplnené s variabilnou inštrumentálnou interpretáciou, ako v komornom spevnom a muzikantskom prejave. Program patril zhodne s minuloročným, k tomu najlepšiemu čo vo Východnej na tomto požehnanom mieste zaznelo. Aj keď nešlo o chrámovú hudbu, ale o ľudovú hudbu a spevy, v ktorých etika, jednoduchá ľudská výpoveď vytvorili výrazný umelecký celok.

Zahraničný program Po susedsky, zahájil sobotný predvečerný festivalový štvorblok, so súbormi, Nyírseg z východného Maďarska, Danaj zo Strážnice a goralsky súbor z Kościeliska. Ďalšie programy pokračovali od skorého večera cez polnoc. Ako celok patrili k najzaujímavejším, spojené s ideou výnimočných hudobných tradícií Slovenska, a ako rekapituláciu vývinu festivalu Východnej. Najmä s odkrytím jej kľukatých neľahkých umeleckých ciest od jej zrodu po 60. ročník. Program Východná, Východná ako multimediálny scénický program, spočíval na historicko – retrospektívnom koncepte, návratov do minulých rokov, do úspechov i ťažkosti, ktoré musel FFV prekonať. Pripravili ho Pavol Pitoňák a Vladimír Urban, Andrea a Milan Rendošovci, s ďalšími úspešnými muzikantmi a inšpicientmi, čo bolo v scénickej zložitosti programu nutné. Návraty sa týkali však najmä osobnosti, ktoré za desaťročia formovali festival. Fotografické snímky, osobné výpovede a dokumenty doplnili obraz prepojený s výborným textom, v dôstojnej a jasnej dikcii konferencierky. K úspechu programu prispeli tradičné folklórne skupiny zo všetkých častí Slovenska, z ktorých sa podstatná časť objavila v predchádzajúcich programoch, aj keď s inými alebo upravenými programovými číslami. S výrazným zastúpením stredného Slovenska medzi nimi, so súbormi z Čierneho Balogu, zo Slovenskej Lupče, so súborom Hornád a zo Sene. Unikátne programové stvárnenie predviedlo vystúpenie skupiny Spojené huky Slovenska s nástrojmi burdónového sprievodu, a  s folklórnymi prejavmi zo Západného Slovenska formované Nadšencami z Trenčína.

Nositelia naplnili cieľ jedného zo základných programov, priviesť na javisko tých spevákov, hudobníkov, ktorí po desaťročia, ako charizmatické osobnosti určovali umeleckú úroveň podujatí vo Východnej. Program Poklady folklóru, námet a réžia Pavol Pitoňák, za spolupráce Angely Vargicovej, hoci už štvrtok večer stál na samom začiatku podujatia, bol jedným najlepším programov na 60. ročníku FFV. Výberom interpretov, muzikami (s Berkym Mrenicom, Miroslavom Dudíkom, ale aj Kandráčovcami a Železiarom), vytvorili hudobnú a spevácku pohodu večera. Nemožno vymenovať všetky speváčky a spevákov (ako sú uvedené v programe), ktorí vynikajúcim spôsobom interpretovali svoje tradičné a známe folklórne „hity“, akoby to bolo prvý raz v ich živote. Vynikajúcu úlohu zohral Ján Valentík svojim osobným, zanieteným a perfektným konferancom, ktorý prispel k nezabudnuteľnej atmosfére programu.

Nedeľné programy sú umeleckým ťažiskom festivalov, z ktorých treba spomenúť dva: Handrová bábika, drevená šablička a píšťalka vŕbená, a už spomenuté detské programy. Nedeľný záver festivalu tvoril program Spev zeme, ako gálaprogram FFV 2014. Prvý bol mimoriadne starostlivo a premyslene pripravený (autorka Lenka Adzimová), umožnil utvoriť si obraz o stave tradície medzi deťmi a mládežou, ako aktuálnych uchovávateľov tradície pre budúcnosť. Druhý vytvoril široký autorský kolektív: Martin Urban, Tatiana Urbanová, Stefan Zim, Lukáš Matejka (projekcie). Program predstavil azda to najlepšie čo vo folklórnych súboroch na Slovensku dlhodobo pracuje po desaťročia na príprave folklórnych podujatí, ale najmä pri výchove tisícov mladých záujemcov o folklórne prejavy.

Vo Východnej sa ako pravidelne predstavili profesionálne súbory, SĽUK, Lúčnica ale aj rozhlasové telesá s menej „čiste“ folklórne formovaným programom. Program Krížom-krážom (Juraj Hamar, Peter Maťo), priblížil divákom na MS kompaktný program z rôznych regiónov Slovenska, s rozmanitým spevným, tanečným a hudobným repertoárom, s výbornou, kultivovane a variabilne hrajúcou muzikou. Pričom si teba uvedomiť, že telesá ako v tomto prípade SĽUK, prichádza v redukovanom interpretačnom obsadení, k čomu ich prinútila naša viac na peniaze sústredná doba (ako na kultúru), namiesto toho, aby vytvárala a sledovala splnenie primárnych tradičných umeleckých požiadaviek. Na šťastie podobnými princípmi sa doposiaľ neriadia naše opery, alebo umelecké telesá, aby sa tvorbu prispôsobili „požiadavkám“ finančného trhu, a tým deklasovali svoju tvorbu. Podobnou cestou išli aj iné profesionálne zaangažované folklórne telesá.

Vetrík veje, štvrtok večer zahajujúci program FFV bol nový programom Lúčnice, s muzikantským a spevným repertoárom, z charakteristických folklórnych regiónov Slovenska. Spojil v komornom programe úpravy hudobných skladieb od takmer všetkých skúsených tradičných a umelecky angažovaných muzikantov a skladateľov zo Slovenska, do žánru v kompaktnom programovom celku. Interpreti patrili k technicky najlepšie pripraveným muzikantom, čo sa prejavilo v dramaturgii a autorskej príprave, medzi ktorými boli Marian Turner, Martin Sleziak, Mikuláš Sivý a ď., vedení Štefanom Nosáľom. Herná technika v prehnanej, tvrdej a preexponovanej dynamike zvuku a tempa (najmä husle, cimbal a ď.), ak dominuje nad výrazom a obsahom prezentovanej hudby neprispieva k adekvátnemu vnímaniu tradičnej hudby. A keď taký prístup korešpondovalo aj v spevnom prejave a príliš voľné a nejasné konferovanom programe, tak to neprispieva k jeho kvalite. Poslucháč je však stále viac zvyknutý na rýchlosť a kvantum zvuku, viac ako na výraz a jemnú, presvedčivú citovú interpretáciu aj našej hudby. Preto sa aj tento program dočkal potrebných očakávaných ovácií. Je však otázne či je takým prednesom hodný nasledovania.
Program INAKô -Symbióza folklóru s nefolklórom, z tvorivej dielne Ladislava Cmoreja, Sama Smetanu, so skupinami zo SĽUKu, s rozhlasovou Bandou, speváckou skupinou Trnky a ď., uviedol scénicky veľmi starostlivo pripravený program, doplnený efektívnymi premietacími akciami. Nočná atmosféra a dlhé čakanie neprospela programu v jeho heterogénnej skladbe, hoci sa autori usilovali vytvoriť ucelený multikultúrny a multižánrový program. Aj keď k takým kombináciám pristupujeme často kriticky, ako ku prelínanie rôznych žánrových polôh, zohrávajú svoju osobitú funkciu pre veľkú časť mladých divákov. Svojim spôsobom tento typ práce v žánri akoby world music, nebol ojedinelým programom, lebo sa prezentovali úspešnými muzikami aj v rámci osobitých nočných world music programoch - ako boli Nebeská muzika, Hrdza a ď.

Rozšírenie žánrovej palety aj v rámci takých tradičných festivalov ako je FFV prispieva k lepšej a voľnejšej komunikácii medzi jednotlivými oblasťami hudby a pomáha prekonať akoby veľmi striktné diferencované pohľady na hudbu a jej jednotlivé oblasti kultúry, umenia, či zábavy. Napokon sa to deje aj v médiách (rozhlase a televízii vrchovatou mierou), ktoré výrazným spôsobom formuje naše predstavy o hudbe a toho čo chápeme pod hudobným umením. Úspešne alebo neúspešne.

Bolo možné podať len veľmi informatívny pohľad na Folklórny festival Východná, bez osobitej charakteristiky a hlbší analytický pohľad na jednotlivé programy. Divákovi stáli vo Východnej k dispozícii viac ako 30 hodín hudby, piesní, tancov, scénických divadelných útvarov na 4 javiskách, o výstavách nehovoriac, ako je tomu každoročne. Vcelku možno bez nadsádzky konštatovať, že aj Východná 2014 splnila úspešne očakávania nielen svojich priaznivcov.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/publicistika/697-vychodna-vychodna/



Aktualizované: 16. 06. 2015