Základná umelecká škola ľudového tanca a hudby v Ružomberku predstavuje z hľadiska obsahu a formy vzdelania unikátny model školy nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Žiaci tejto školy sa vzdelávajú predovšetkým v ľudovej kultúre Dolného Liptova. O škole a ľudovom umení subregiónu rozpráva zakladateľ a riaditeľ školy Igor Littva, umelecký vedúci Folklórneho súboru Liptov.
Čo bolo hlavným impulzom k založeniu Základnej umeleckej školy ľudového tanca a hudby?
Keď som v roku 1999 začal preberať vedenie FS Liptov, narazil som na skutočnosť, že samotní členovia súboru nepoznajú piesne vlastnej obce. Bolo to v ostrom protiklade k tomu, čo som vedel ja o ľudovej kultúre mojej rodnej dediny Liptovské Sliače. Vtedy som si povedal, že toto sa musí zmeniť, a tak som začal pre súbor spracovávať ľudový materiál jednotlivých liptovských obcí. Neskôr som si však uvedomil, že zachovávanie ľudovej kultúry obcí prostredníctvom činnosti súboru nestačí, pretože ľudia to vnímajú len ako nejaké vystúpenie. Chcel som skôr, aby túto kultúru začali vnímať deti, poznávali ju v jej pôvodnej podobe a navrátili ju späť do liptovských rodín. A tak som v roku 2003 založil Detský folklórny súbor Liptáčik a v roku 2008 ZUŠ ľudového tanca a hudby.
Koľko má škola v súčasnosti žiakov, v čom je jej vzdelávací program špecifický?
Máme približne 200 žiakov, čo je počet, ktorý má človek ešte pod kontrolou. V súčasnosti pokrývame všetky stupne – od prípravného po štúdium pre dospelých. Pôsobenie školy nadväzuje na dlhoročnú činnosť FS Liptov. (V roku 2016 súbor oslávil 70 rokov, poznámka MK.) Je dôležité povedať, že vzdelávací program školy už prešiel experimentálnym overovaním MŠ SR. Naši žiaci môžu navštevovať Hudobný odbor a Tanečno-hudobný odbor regionálnej ľudovej kultúry. Ten prvý zahŕňa predovšetkým ľudový tanec, ale aj voliteľné predmety – tanec klasický a jazzový, vo vyšších ročníkoch pribúdajú tiež historické a zľudovené tance. Okrem toho majú žiaci hodiny ľudového spevu a hry na šesťdierkovej pastierskej píšťalke. V hudobnom odbore vyučujeme hru na nástrojoch, ktoré patrili do ľudových hudobných zoskupení Liptova, a ľudový spev. Súčasťou výučby je aj predmet Ľudové aerofóny, v rámci ktorého sa žiaci zoznamujú s hrou na šesťdierkovej pastierskej píšťalke, dvojačke, koncovke, fujare. Z ďalších hudobných nástrojov sa vyučuje hra na husliach vrátane oktávok, hra na viole, kontrabase, heligónke, akordeóne, klavíri. V oboch odboroch sú povinné regionálna výchova, hudobná teória a prax v súbore Liptáčik. Dôležité je tiež, že žiaci sú na všetkých stupňoch vzdelávania, najmä však v tanečno-hudobnom odbore, vedení k ľudovému tancu, spevu, ako aj ku hre na ľudových nástrojoch. Východiskom každej umeleckej zložky je ľudová pieseň.
Čo je náplňou predmetu Regionálna výchova, ktorý na škole vedieš?
Žiaci dostávajú informácie o regionálnej ľudovej kultúre jednotlivých obcí Dolného Liptova – o ľudovom tanci a hudbe, ľudových zvykoch, ľudových odevoch, remeslách, architektúre. Tento predmet sa snažím vyučovať tak, aby žiaci vnímali, že pre mňa sú tieto témy podstatné. Aj ja som to ako dieťa veľmi silno vnímal u svojich rodičov, ktorí ľudovému umeniu podriadili celý svoj život.
Stále hovoríš o vlastnom štýle jednotlivých obcí Dolného Liptova. Naozaj sa dediny tak veľmi hudobne odlišovali?
Každá dedina mala vlastnú muziku, niektoré aj viac muzík. Môžeme tu tiež hovoriť o charakteristickom štýle jednotlivca – osobnosti primáša v hudbe alebo cifroša v tanci. Naši muzikanti v súbore hrajú sliačanskú muziku podľa primáša Ignáca Antola. Podobne existovali Komovci v Černovej, Kuracinovci v Komjatnej a mohli by sme takto postupovať ďalej. V Revúcach boli naraz štyri muziky – v Strednej, Nižnej, Vyšnej Revúci a okrem toho jedna cigánska muzika. Títo cigáni si z „bielych“ robili posmech, že oni len „drmú“ s nástrojmi a nehrajú tak elegantne ako oni. Cigánske muziky však, hoci technicky vynikajúco vybavené, stierali rozdiel medzi jednotlivými dedinami, keďže hrali všade a všetko.
Ako sa táto špecifickosť ľudovo-umeleckého štýlu jednotlivých obcí zrkadlí v koncepcii obsahu vzdelávania školy?
Žiaci sa dvakrát ročne prezentujú pred verejnosťou. Na konci roka spravidla vystupujú s FS Liptov v poldruhahodinovom programe zloženom zo zvykov, hier, piesní a tancov jednej obce Dolného Liptova. Žiaci by takto mali v priebehu štúdia štýlovo správne interpretovať príslušný tanečný, spevácky či muzikantský štýl vybraných obcí regiónu.
Pre deti musí byť silnou motiváciou vystupovať spolu s „veľkými folkloristami“ z Folklórneho súboru Liptov...
Od detstva si pamätám, že pre mňa bol súbor Liptov neskutočne vysoko, bol mojím cieľom. A to isté vnímam aj u našich detí. Vidia súbor ako svoj vzor, vedia za čím ísť, kam rásť.
Smerujú vaši žiaci aj k vlastnému tvorivému prejavu?
Keby som teraz vošiel do sály a povedal desať- či jedenásťročným deťom: „Cifrujte!“, tak to budú robiť bez toho, aby som im ukázal kroky. Roztancujú sa, poskladajú rôzne cifry. Deti nemajú problém cifrovať. Popri tom je ale nutné, aby si chlapci osvojovali štýl pôvodných ľudových tancov a tento postupne dotvárali podľa vlastného cítenia. Napríklad v typickom sliačanskom tanci „O sebe“ majú dievčatá problém udržať pôvodný starý štýl, nepredvádzať sa, opakovane, rezervovane až územčisto tancovať v drobných jednokročkách. Je to starý dvojdobý párový tanec krútivého typu. Chlapci začnú s vlastnými ciframi a dievčatá, ako sa to odjakživa učili od svojich materí a starých materí, dajú ruky vbok a začnú tancovať. Pozerajú pri tom na chlapcov, zatočia sa do páru, tancujú každý osve a pritom oproti sebe. Tento tanec sa v Sliačoch medzi ľuďmi ešte nevytratil. Ak je muzika na nejakej sliačanskej zábave, ľudia sa tak prirodzene roztancujú, keďže sa tanec naučili od svojich predkov, nie v súboroch.
Do akej miery je potrebné udržať pôvodný hudobný či tanečný tvar, alebo naopak dovoliť ho mladým ľuďom variovať? Žijeme predsa v inej dobe...
Tvar nesmie stratiť charakter. Keď sa na to pozrieš, musíš spoznať, že toto je tanec „O sebe“ a nie iný. Je ťažké nájsť pravú mieru, ale dá sa to. Napríklad mnohé súbory, ktoré sa snažia interpretovať Sliače, vnímam ako strojené, neprirodzené. Nemajú vzťah k pôvodnému prostrediu a necítia to ani napriek tomu, že pri tvorbe vystúpenia vychádzali z autentických nahrávok. Ide o to, aby tanečníci nerobili len choreografiu, ale aby tancovali „zo seba“.
Chodievate popri štúdiu autentických nahrávok aj za ľuďmi do dedín Dolného Liptova?
Záleží mi na tom, aby učitelia a žiaci chodili do terénu. Na začiatku žiaci skúmajú len najbližšie rodinné prostredie, oslovujú mamu, otca, starých rodičov. Neskôr vstupujú do širšieho prostredia obce – zapisujú zvyky, nahrajú pieseň, tanec. Získaný materiál pod vedením učiteľov spracujú a prezentujú na konci štvrtého a ôsmeho ročníka. Osobne som si vzal za úlohu spracovať 24 dedín Dolného Liptova, ktoré majú predpoklad uchovávania ľudovej kultúry. Chcel by som to postupne pripraviť tak, aby boli všetky zahrnuté do vzdelávacieho programu školy. Zahryzol som však do obrovského koláča...
Veľké vízie zvyčajne vychádzajú zo silných zdrojov. Aké sú tvoje osobné zdroje?
Spomenul som rodičov a ich zápal pre ľudové umenie. Mama spievala stále a všade. Mal som možnosť vnímať prácu môjho otca Vojtecha Littvu, vedúceho a známeho tanečníka FS Liptov. (Podľa Vojtecha Littvu je pomenovaná tzv. Vojtova cifra, poznámka MK.) Speváčka Hanka Hulejová je moja teta. Mal som veľa živých vzorov v rodine, no ten, čo mi pomenoval najviac vecí a v živote ma asi najsilnejšie inšpiroval, bol ujo Klimo Ondrejka. Ujo mi rozprával o ľudovej kultúre vždy s veľkým zanietením a s veľkou múdrosťou. Hovorieval, že „len horiaci človek môže zapáliť“.
Aké úspechy vidíš, keď sa obzrieš na takmer desaťročie existencie školy?
Úspech je, že škola stále existuje, pretože keby nebola, nemali by sme súbor Liptov v takom rozsahu, ako je teraz. Väčšina hudobníkov a tanečníkov v súbore sú už odchovanci školy alebo DFS Liptáčik. Škola je centrum, ktoré združuje hudobníkov a tanečníkov pod jednou strechou. Vyrastajú tu noví speváci, muzikanti, tanečníci. Máme detskú muziku zloženú z huslistov, violistov, kontrabasistu, píšťalkárov. Našou snahou je, aby detská muzika zahrala všetko bez zastupovania muzikantov z FS Liptov. Taktiež je pre mňa ocenením, že Ružomberok nás prijal ako mestskú školu. (Do roku 2016 bola škola súkromná, no z existenčných dôvodov prešla pod mesto, poznámka MK.) Ďalším úspechom bol koncert venovaný sedemdesiatemu výročiu FS Liptov, kde účinkovali prevažne odchovanci školy alebo DFS Liptáčik. Máme vytvorené celé bloky so zvykmi, hrami, piesňami, tancami jednotlivých dolnoliptovských obcí. No zďaleka to nie je ukončený proces, naopak, je veľa toho, čo by bolo treba ešte urobiť.
Igor LITTVA študoval na Katedre etnológie a folkloristiky FF UKF v Nitre. V profesii etnológa sa výskumne, umelecky a pedagogicky venuje oblasti Dolného Liptova. Je umeleckým vedúcim a choreografom Folklórneho súboru Liptov a zakladateľom Detského folklórneho súboru Liptáčik. Založil a vedie ZUŠ ľudového tanca a hudby v Ružomberku, ktorá svojím zameraním na ľudovú kultúru liptovských dedín predstavuje jedinečný model školy na Slovensku.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.