Logo HŽ

Marek Vrábel: Klopanie na zatvorené dvere

Patrí k najvýraznejším reprezentantom slovenského organového umenia. Pravidelne premiérovo uvádza diela súčasných domácich skladateľov, na Slovensku a v zahraničí odohral množstvo samostatných recitálov, ale umelecky spolupracoval aj s orchestrami, so zbormi, spevákmi či s inštrumentalistami. Pôsobí ako pedagóg, je umeleckým riaditeľom Bratislavského organového festivalu. Marek Vrábel.

Ako si prišiel k rozhodnutiu stať sa organistom?
U mňa bola táto cesta úplne priamočiara, pretože v Sabinove, kde som vyrastal, je v rímskokatolíckom Kostole sv. Jána Krstiteľa už päťdesiat rokov organistom môj otec. Už ako deväťročnému chlapcovi mi po každej nedeľnej omši, keď ľudia vychádzali z kostola, dovolil zahrať si na plnom zvuku organa. Tieto moje „improvizačné pokusy“, na ktoré som sa vždy veľmi tešil (len čo som sa prezliekol z miništrantských šiat), boli mojimi prvými dotykmi so živým organom. Keď som sa v treťom ročníku ĽŠU dozvedel, že organ sa dá študovať, bol som pevne rozhodnutý a po skončení základnej školy som si ani nedal prihlášku na inú strednú školu, len na konzervatórium do Košíc.

Hlásil si sa len na organ? Za organom niekedy napríklad končia aj neúspešní uchádzači o klavírne štúdium.
Poznám veľa takých prípadov, ale ja som chcel ísť od začiatku na organ. Mal som však aj vynikajúce možnosti štúdia hry na klavíri, keďže moja profesorka organovej hry Emília Dzemjanová nám viacerým od začiatku vybavila pedagóga Petra Kaščáka s ruskou klavírnou školou, a ten nás vzal pekne do parády: už ako pätnásťročný som musel hrať na koncerte štyri veľké Chopinove etudy. Bolo pre mňa veľkým šťastím, že sme mali počas celých šiestich rokov nastavenú úroveň štúdia hry na klavíri rovnocenne s klaviristami. Tak ako oni, aj ja som musel hrať závažný maturitný či absolventský klavírny program spamäti, a to dokonca v ten istý deň – ráno organ, poobede klavír (Chopinova etuda, prelúdium a fúga z Bachovho Temperovaného klavíra, Beethovenova sonáta, veľký prednes). Predsedom maturitnej komisie bol môj neskorší pedagóg na VŠMU, vtedy „čerstvý docent“ Ján Vladimír Michalko. Poobede som mal oblečené iné sako ako ráno a najskôr si myslel, že som nejaký menovec organistu, čo hral doobeda. Táto „obojživelnosť“ mi umožnila získať v rozhodujúcom veku výborné, predovšetkým technické zručnosti. Profesor Michalko mi vtedy navrhol, aby som išiel na prijímacie skúšky na VŠMU, že si ma vezme do svojej triedy, ale ja som sa rozhodol dokončiť si piaty a šiesty ročník, absolutórium. Tieto krásne dva roky po maturite boli v mojom prípade skutočným ziskom. Okrem učenia na ZUŠ som začal pracovať ako referent dramaturgie v košickej filharmónii – išlo v podstate o organizačné i administratívne práce rôzneho druhu. Mal som tiež na starosti niektoré záležitosti okolo Medzinárodného organového festivalu, ktorý založil profesor Ivan Sokol. Sprevádzal som hosťujúcich umelcov, vybavoval im ubytovanie, registroval na koncertoch, ručne zapisoval do kartoték koncerty a podobne. Mal som voľný vstup na všetky koncerty a veľa som sa pri umelcoch naučil – spomínam si na klaviristu Olega Volkova (pokrvného príbuzného Sergeja Rachmaninova), ktorého som sprevádzal na turné, na organistu Olega Jančenka, ale aj viacerých skvelých organistov z nekomunistickej časti Európy. V „neinternetových totalitných časoch“ išlo o celkom výnimočné možnosti prístupu k aktuálnym informáciám v mojom odbore. Keďže som bol vo filharmónii zamestnaný na vedľajší pracovný pomer, mal som možnosť cvičiť na organe košického Domu umenia, bývalej židovskej synagógy.

Tento nástroj je neodmysliteľne spojený s menom Ivana Sokola, ktorý na ňom nahral veľa platní pre vydavateľstvo Opus.
Pri niektorých týchto nahrávkach, ale najmä na koncertoch, som mu často registroval. K Ivanovi Sokolovi sme všetci vzhliadali ako k veľkému umeleckému vzoru, v repertoári mal takmer kompletné dielo Johanna Sebastiana Bacha, neuveriteľne čisto hrával celé bachovské recitály. Nikdy som dovtedy nezažil takého pripraveného hráča; bolo nesmierne zaujímavé sledovať ho pri nahrávaní – rozmerné prelúdiá a fúgy bol schopný zahrať absolútne bez chyby. Bol obľúbený aj u nahrávacích tímov, lebo materiál nebolo takmer potrebné strihať. Aj keď v čase môjho štúdia už neučil na konzervatóriu, často prichádzal do Košíc, lebo mal ako sólista s filharmóniou zmluvu a v rámci koncertnej sezóny musel odohrať niekoľko koncertov – sólových, s orchestrom, a, samozrejme, hral aj na festivale, ktorý zastrešoval. Čo sa týka mojich príležitostí cvičiť mimo školy, popri filharmónii som tiež hrával so zborom latinské omše v Dóme sv. Alžbety. Ako osemnásťročný študent som mal v tom čase vynikajúce podmienky.

Na slovenské pomery naozaj nadštandardné! Nebol v Košiciach problém, na Slovensku pomerne častý, s „nenahraditeľnými“ organistami, ktorí nikoho nepustia za organ (obzvlášť mladého študenta, potenciálneho profesionála)?
V tomto som mal tiež šťastie – v košickom dóme bol regenschorim pán József Havasi, ktorý hral na organe a viedol zbor. Podobne ako môj otec, aj on mi dával možnosť zahrať si po nedeľnej omši, za čo som mu dodnes vďačný (podotýkam, že to bolo ešte pred novembrom 1989, keď sme boli niektorými nemenovanými pedagógmi z konzervatória sledovaní, napriek tomu mi nikto z nich nerobil problémy). V Prahe mám príbuzného a ten mi vybavil, že som si mohol po prvom ročníku konzervatória zahrať na organe v Katedrále sv. Víta. Rád spomínam na tieto povzbudzujúce zážitky a prvé skúsenosti s hraním v hyperakustických priestoroch.

Prečo si sa rozhodol študovať na VŠMU u profesora Michalka a ako spomínaš na jeho hodiny?
K profesorovi Michalkovi, ktorý vyštudoval nielen hudbu, ale aj teológiu, som chcel ísť aj preto, lebo pochádzam z kresťanskej katolíckej rodiny, mama je dokonca z rodiny gréckokatolíckych farárov a teologické témy, ktoré úzko súvisia so značnou časťou organovej literatúry, mi boli vždy blízke. Nakoniec, aj témy mojej diplomovej či dizertačnej práce súvisia s teológiou. V čase, keď som sa hlásil na konzervatórium, ale aj neskôr na VŠMU, neexistoval odbor cirkevná hudba. Na hodinách s profesorom Michalkom som mal možnosť riešiť v širokých súvislostiach nielen rýdzo interpretačné otázky, ale aj duchovný rozmer hudby, ktorú som hral. Pri štúdiu Bachových chorálových predohier bolo naozaj niečo výnimočné počúvať o ich význame a obsahu z teologického uhla pohľadu. Osobne mi vyhovoval aj druhý aspekt jeho pedagogického prístupu – mali sme veľa akademickej slobody, no tým nás nútil myslieť a byť zodpovedný. Keď som chcel v interpretácii skladby urobiť niečo ináč, ako bolo vtedy u nás zaužívané, mohol som to stvárniť po svojom, ale musel som to exaktne odôvodniť. Argumentáciu, že sa mi to tak páči, alebo som počul takú nahrávku, nepokladal, pochopiteľne, za dostatočnú. Chcel, aby to, čo robím, malo aj racionálny základ a neodohrávalo sa výlučne v pocitovej rovine. Mal najvyššie umelecké ciele. Teológiu prepájal s umením, viera išla spolu s hudbou a aj pri liturgickej hudbe vyžadoval najvyššiu umeleckú kvalitu. Keď som mal na hodinu pripravených napríklad len desať minút hrania, nešlo o to dodržať presne vyučovací čas, ale niekedy povedal zopár úderných viet a mal som usmernenie a motiváciu na celý týždeň. Mohol som sa s ním rozprávať o čomkoľvek. Dal mi tiež tipy, čo by som si mal k danej problematike pozrieť alebo prečítať – vtedy nebol internet, tak požičiaval knihy, aj zahraničné... Alebo ak som potreboval špeciálne noty, bežne povedal, aby som sa na druhý deň u neho o dvanástej zastavil, a keď som tak urobil, vo dverách mi ich dal do rúk pripravené. Treťou vecou, ktorú by som chcel vyzdvihnúť, bol jeho ľudský rozmer. Profesor Michalko si uvedomoval, že cvičné hodiny, ktoré máme na organoch VŠMU, nám na serióznu prípravu nestačia. Hneď od začiatku mi prejavil veľkú dôveru – mal som možnosť cvičiť vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici a neskôr aj na digitálnom organe na Konventnej, kam mi chodieval v noci otvárať...


Pedagóg z presvedčenia
Už viac ako dve desaťročia pôsobíš na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Prečo si sa rozhodol pre prácu hudobného pedagóga?
Pochádzam z učiteľskej rodiny, som vlastne už treťou generáciou – učili aj dedko, babka, mamka, jej sestra... Učím veľmi rád a neviem si predstaviť, že by som len koncertoval. Myslím si, že pokiaľ koncertný hráč pred študentmi správne verbalizuje všetko to, čím žije pri štúdiu nových skladieb, oveľa lepšie a efektívnejšie sám naštuduje akúkoľvek literatúru. Mám radosť z toho, že učím práve na strednej škole (štrnásť rokov som súbežne učil aj na ZUŠ), a myslím, že na vyššom stupni by ma to až tak nenapĺňalo. Na konzervatóriu pedagóg prijíma žiakov v rozhodujúcom veku a vždy ma fascinovalo, že študenti sú ako organisti vlastne „tabula rasa“ a ja som prvý, kto ich formuje na celý ďalší život. Pre správne základy sú aj tak rozhodujúce prvé štyri roky. Vo štvrtom ročníku VŠMU som nastúpil na Cirkevné konzervatórium ako korepetítor. Išlo o náhly záskok za klaviristu Tomáša Nemca, kvôli jeho odchodu na základnú vojenskú službu. Dostal som veľa nôt a o týždeň sme mali koncert, kde som sprevádzal spevákov. V tom istom roku 1997 začala byť Hra na organe samostatným hlavným študijným odborom (dovtedy fungoval len odbor Cirkevná hudba s hlavnými predmetmi Hra na organe a Zborové dirigovanie). Zvažoval som možnosť študovať ďalej, ale učenie ma začalo tak napĺňať, že som sa rozhodol zostať v Bratislave a v absolventskom ročníku VŠMU som už mal na Cirkevnom konzervatóriu ako pedagóg organovej hry skoro celý úväzok. Vyhovovala mi tiež dohoda s vedením školy, že všetci organisti môžu u mňa študovať aj klavír (na VŠMU som tri roky súbežne študoval aj hru na klavíri ako hlavný predmet). Je určitou výhodou, keď viem, ktoré prvky klavírnej techniky budú moji organisti najviac potrebovať. Koniec koncov, klavírnej hre sa skutočne aj veľa venujem a stále sa v nej udržiavam. Napríklad s flautistkou Monikou Štreitovou som odohral mnoho koncertov ako klavirista, a to aj za hranicami – v Česku, Nemecku, Holandsku... Takisto so spevákom Tomášom Šelcom.

Žiaľ, máloktorý absolvent hry na organe alebo cirkevnej hudby na Slovensku sa svojmu odboru venuje aj po opustení brán konzervatória alebo vysokej školy. Kde vidíš príčinu tohto problému?
Smutné na tom je, že keď sa v 90. rokoch s veľkým zanietením a nadšením zakladali na konzervatóriách a VŠMU odbory cirkevnej hudby, nikto nepredpokladal, že po dvoch desaťročiach nielenže v podstate nepríde k očakávanému markantnému zvyšovaniu kvality hudby v našich chrámoch, ale že sociálny status cirkevného hudobníka utrpí ešte viac ako v predrevolučných časoch (česť výnimkám, ktoré sú skôr súkromnou iniciatívou jednotlivcov). Odbor cirkevnej a organovej hudby vediem na škole od roku 2000. Dúfal som, že aspoň na Cirkevnom konzervatóriu sa bude tomuto odboru z princípu lepšie dariť, keďže aj názov školy nesie jeho meno (teraz nehovorím o vzťahu k zriaďovateľovi školy). Hneď na začiatku sme s pani riaditeľkou Evou Malatincovou pochopili, že keď cirkevný hudobník nebude mať celoplošne oporu napríklad v Zákonníku práce, ktorý mu zaručí aspoň čiastočné zamestnanie financované oficiálne aj s odvodmi, tak k nijakej skutočnej obrode cirkevnej hudby nedôjde a ani spoločenské postavenie organistu, zbormajstra, regenschoriho, skrátka cirkevného hudobníka, sa nezmení. Problematika má omnoho širší rozmer, ide aj o celkový profesionálny záber cirkevného hudobníka, a to napríklad aj vo vzťahu k organom (vrátane historických), nehovoriac o tom, že organista vo vidieckom prostredí je často jediným nositeľom kultúry ako takej. Pred vyše pätnástimi rokmi sme na škole s odborníkmi riešili prácu cirkevného hudobníka aj podľa vzorov zo zahraničia vo všetkých registrovaných cirkvách a podarilo sa nám vtedy vypracovať návrh zákona so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane podkladov pre Legislatívnu radu vlády. Najviac nám pomohol pán biskup Mons. František Rábek (dlhé roky som členom jeho Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru), ktorý mi niekoľkokrát vybavil pracovné stretnutia u ministrov kultúry. Zatiaľ stále klopeme na zatvorené dvere. Pritom nové znenie Zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví je už pripravené, cirkevného hudobníka stačí už len implementovať. V štátnom rozpočte by podľa štatistík išlo o úplne zanedbateľnú sumu. Viacerí naši absolventi organa i cirkevnej hudby sa uplatnili na významných postoch v zahraničí!

 

Viac v aktuálnom vydaní časopisu

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/1502-marek-vrabel-klopanie-na-zatvorene-dvere/



Aktualizované: 06. 06. 2018