Logo HŽ

Miroslav Tóth: „Tú skladbu by som nikdy nechcel napísať...“

Na festivale Pohoda uviedol Kronos Quartet premiéru jeho Kvarteta siahajúcich chápadiel venovaného pamiatke Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Je to pozoruhodné minimálne z dvoch dôvodov. Na program svetoznámeho telesa sa po prvý raz dostala skladba slovenského autora a zároveň išlo o gesto s výrazným spoločensko-politickým posolstvom. O okolnostiach vzniku kompozície, ale aj o jedinečnej príležitosti spolupracovať so špičkovými americkými hudobníkmi hovorí skladateľ Miroslav Tóth.

Ako sa Kronos Quartet dostali práve k tebe? Ako prišlo k vašej spolupráci?
Túto otázku by najlepšie vedel zodpovedať Michal Kaščák. Mňa zastihol telefonát od Dalibora Kociána, ktorý sa ma spýtal, či by som nechcel skomponovať skladbu pre Kronos Quartet. Bol som práve v autobuse na ceste z Hornej Maríkovej a myslel som si, že je to žart. Vďaka tomu som stratil týždeň času, počas ktorého som už mohol začať pracovať. O týždeň neskôr mi zavolal Mišo Kaščák, či teda niečo napíšem. Vtedy som uveril, že je to naozaj tak. Kvarteto dostalo zo strany festivalu ponuku zahrať slovenské dielo, pričom vo výbere boli napríklad Musica slovaca Ilju Zeljenku či hudba Mariána Vargu. No povedali, že by chceli hrať skladbu mladého autora, chceli, aby to bola premiéra. Primárius David Harrington si na základe odporúčaní vypočul moje skladby a rozhodol sa pre mňa.

Čo nasledovalo potom?
Nasledoval asi polhodinový telefonát s Davidom; asi dva dni po tom, čo som sa dozvedel, že mám pre nich komponovať. Pol hodiny sme rozoberali detaily hudby, ktorá ešte ani zďaleka nebola zapísaná na papieri. A rozprávali sme sa o tom, že má ísť o dielo venované Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Prekvapilo ma, že David poznal okolnosti, vedel, čo sa u nás udialo.

Nápad s venovaním Jánovi a Martine bol tvoj?
Mišo Kaščák sa spýtal, či by mi to neprekážalo, a ja som povedal, že je to nevyhnutné. Rozmýšľal som nad správnou formou. Napísal som e-mail Davidovi, v ktorom som vysvetľoval svoje pocity a chcel som, aby predvedenie chápali ako spoločenský akt. Chcel som, aby vedeli, do čoho idú a že situácia je vážna.

Odbočme na chvíľu od hudby. Čo pre teba znamenalo, keď si sa dozvedel, čo sa koncom februára stalo?
Myslím si, že sa mi natrvalo zmenil život. Už nikdy sa nebudem vedieť vrátiť späť pred okamih plného uvedomenia si, čo sa stalo. Jána Kuciaka som poznal vďaka jeho blogom a prečítal som si jeho posledný nedokončený článok. Uvedomil som si, že na Slovensku sa strieľa do mladej generácie, dvadsiatnikom niekto strelí do hlavy a do hrude… To je už za všetkými mysliteľnými hranicami, ďalej sa už zájsť nedá. Tá vražda je odkazom, symbolom. Ak sa vykonáva objednávka vraždy, vždy sa myslí na to, čo to povie spoločnosti. Na jednej strane je tu snaha zakryť stopy, aby sa nič nevyšetrilo, na druhej strane zámer vyslať jasný odkaz pre spoločnosť. Ten je natoľko fatálny, že to vypovedá o veľmi veľkom probléme. Najhoršie je však to, že u nás sme na také niečo schopní po pár mesiacoch zabudnúť. Nežijem trvalo na Slovensku, pohybujem sa v okolitých krajinách, a ľudia sa ma stále na túto vraždu pýtajú. Je to veľmi šokujúce aj pre naše okolie. V susedných krajinách možno panuje trocha hrošia politická situácia, no takto ďaleko nikde nezašli. V dedikácii kvarteta som napísal, že sa podo mnou začala roztápať podlaha, keď som sedel na stoličke a čítal o tom, čo sa stalo. Od hanby a uvedomenia si, v akej situácii sa nachádzame.

Kvarteto vznikalo v období eufórie protivládnych protestov a následného ochabnutia, možno až sklamania z toho, akým smerom sa situácia vyvinula. Ako si vnímal tento priebeh?
(Ticho.) Už osem rokov pravidelne chodím do Budapešti. Posledných niekoľko rokov tam prebiehali masívne demonštrácie, ktoré vyvrcholili tým, že demonštranti vtrhli do budovy parlamentu. Videl som opakované vlny rezignácie, nadšenia pre nové protesty a opätovnej rezignácie. V poslednom čase pozorujem, že ľudia začínajú oddeľovať politický život od toho súkromného, zapájajú sa čoraz menej. Tým, že sa pohybujem medzi Prahou a Budapešťou, som bol iba na jednom z bratislavských protestov, no pochopil som, že by som veľmi rád pre seba našiel nejakú inú formu protestu. Zhodou okolností mi Kronos Quartet ponúkol možnosť pracovať s fenoménom pamäti – pripomenúť Jánov posledný článok, ktorý nemohol dopísať, keďže v tom okamihu prišlo ku krutým vraždám.

Tvojím zámerom teda bolo zachovať pamäť? Aby sa len tak ľahko nezabudlo…
V prvom rade som chcel rodinám zavraždených povedať veľké „prepáčte“. Neviem, odkiaľ to prichádza, ale vo vnútri cítim niečo ako hanbu, hoci je to iracionálny pocit; Jána Kuciaka som nepoznal osobne. No ako občan tohto štátu sa cítim akoby spoluzodpovedný za to, že sa také niečo dopustilo. Lebo ak by sa podobná situácia zopakovala o pol roka a potom o ďalší polrok, zvykneme si. Stále žijeme v zriadení, ktoré môže mať mechanizmy na to, aby sa tomu zabránilo.

Na festivale si sa súkromne stretol s pozostalými. Aký to bol pocit, ak o tom môžeš hovoriť?
Stretol som sa s pani Kušnírovou a rodinou Kuciakovcov. Chcel som im len povedať, že ja, podobne ako aj určite mnoho ďalších ľudí, pri nich stojíme a že za akt venovania skladby nijako nemusia byť vďační. Je to iba odkaz, aby ostali silní. Sme tridsať rokov po Nežnej revolúcii a takéto veci sa nemali stať. Vysvetlil som im, že som tú skladbu ani nikdy nechcel napísať, že nemala vzniknúť, Ján a Martina mali naďalej žiť. Oni ako rodina ostávajú symbolom poslednej nádeje na slobodu. Ak to z akýchkoľvek dôvodov vzdajú, čo potom? Toto bola hlavná motivácia k napísaniu skladby, ďalšou bol hnev a pocit beznádeje. V tejto krajine vyrastajú moje dve deti, čo viac k tomu mám povedať…

Kronos Quartet / Miro Tóth live at Pohoda Festival 2018

Kronos Quartet - Premiéra skladby venovanej Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 10. 08. 2018