Logo HŽ

Miroslav Tóth: „Tú skladbu by som nikdy nechcel napísať...“

Na festivale Pohoda uviedol Kronos Quartet premiéru jeho Kvarteta siahajúcich chápadiel venovaného pamiatke Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Je to pozoruhodné minimálne z dvoch dôvodov. Na program svetoznámeho telesa sa po prvý raz dostala skladba slovenského autora a zároveň išlo o gesto s výrazným spoločensko-politickým posolstvom. O okolnostiach vzniku kompozície, ale aj o jedinečnej príležitosti spolupracovať so špičkovými americkými hudobníkmi hovorí skladateľ Miroslav Tóth.

Ako sa Kronos Quartet dostali práve k tebe? Ako prišlo k vašej spolupráci?
Túto otázku by najlepšie vedel zodpovedať Michal Kaščák. Mňa zastihol telefonát od Dalibora Kociána, ktorý sa ma spýtal, či by som nechcel skomponovať skladbu pre Kronos Quartet. Bol som práve v autobuse na ceste z Hornej Maríkovej a myslel som si, že je to žart. Vďaka tomu som stratil týždeň času, počas ktorého som už mohol začať pracovať. O týždeň neskôr mi zavolal Mišo Kaščák, či teda niečo napíšem. Vtedy som uveril, že je to naozaj tak. Kvarteto dostalo zo strany festivalu ponuku zahrať slovenské dielo, pričom vo výbere boli napríklad Musica slovaca Ilju Zeljenku či hudba Mariána Vargu. No povedali, že by chceli hrať skladbu mladého autora, chceli, aby to bola premiéra. Primárius David Harrington si na základe odporúčaní vypočul moje skladby a rozhodol sa pre mňa.

Čo nasledovalo potom?
Nasledoval asi polhodinový telefonát s Davidom; asi dva dni po tom, čo som sa dozvedel, že mám pre nich komponovať. Pol hodiny sme rozoberali detaily hudby, ktorá ešte ani zďaleka nebola zapísaná na papieri. A rozprávali sme sa o tom, že má ísť o dielo venované Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Prekvapilo ma, že David poznal okolnosti, vedel, čo sa u nás udialo.

Nápad s venovaním Jánovi a Martine bol tvoj?
Mišo Kaščák sa spýtal, či by mi to neprekážalo, a ja som povedal, že je to nevyhnutné. Rozmýšľal som nad správnou formou. Napísal som e-mail Davidovi, v ktorom som vysvetľoval svoje pocity a chcel som, aby predvedenie chápali ako spoločenský akt. Chcel som, aby vedeli, do čoho idú a že situácia je vážna.

Odbočme na chvíľu od hudby. Čo pre teba znamenalo, keď si sa dozvedel, čo sa koncom februára stalo?
Myslím si, že sa mi natrvalo zmenil život. Už nikdy sa nebudem vedieť vrátiť späť pred okamih plného uvedomenia si, čo sa stalo. Jána Kuciaka som poznal vďaka jeho blogom a prečítal som si jeho posledný nedokončený článok. Uvedomil som si, že na Slovensku sa strieľa do mladej generácie, dvadsiatnikom niekto strelí do hlavy a do hrude… To je už za všetkými mysliteľnými hranicami, ďalej sa už zájsť nedá. Tá vražda je odkazom, symbolom. Ak sa vykonáva objednávka vraždy, vždy sa myslí na to, čo to povie spoločnosti. Na jednej strane je tu snaha zakryť stopy, aby sa nič nevyšetrilo, na druhej strane zámer vyslať jasný odkaz pre spoločnosť. Ten je natoľko fatálny, že to vypovedá o veľmi veľkom probléme. Najhoršie je však to, že u nás sme na také niečo schopní po pár mesiacoch zabudnúť. Nežijem trvalo na Slovensku, pohybujem sa v okolitých krajinách, a ľudia sa ma stále na túto vraždu pýtajú. Je to veľmi šokujúce aj pre naše okolie. V susedných krajinách možno panuje trocha hrošia politická situácia, no takto ďaleko nikde nezašli. V dedikácii kvarteta som napísal, že sa podo mnou začala roztápať podlaha, keď som sedel na stoličke a čítal o tom, čo sa stalo. Od hanby a uvedomenia si, v akej situácii sa nachádzame.

Kvarteto vznikalo v období eufórie protivládnych protestov a následného ochabnutia, možno až sklamania z toho, akým smerom sa situácia vyvinula. Ako si vnímal tento priebeh?
(Ticho.) Už osem rokov pravidelne chodím do Budapešti. Posledných niekoľko rokov tam prebiehali masívne demonštrácie, ktoré vyvrcholili tým, že demonštranti vtrhli do budovy parlamentu. Videl som opakované vlny rezignácie, nadšenia pre nové protesty a opätovnej rezignácie. V poslednom čase pozorujem, že ľudia začínajú oddeľovať politický život od toho súkromného, zapájajú sa čoraz menej. Tým, že sa pohybujem medzi Prahou a Budapešťou, som bol iba na jednom z bratislavských protestov, no pochopil som, že by som veľmi rád pre seba našiel nejakú inú formu protestu. Zhodou okolností mi Kronos Quartet ponúkol možnosť pracovať s fenoménom pamäti – pripomenúť Jánov posledný článok, ktorý nemohol dopísať, keďže v tom okamihu prišlo ku krutým vraždám.

Tvojím zámerom teda bolo zachovať pamäť? Aby sa len tak ľahko nezabudlo…
V prvom rade som chcel rodinám zavraždených povedať veľké „prepáčte“. Neviem, odkiaľ to prichádza, ale vo vnútri cítim niečo ako hanbu, hoci je to iracionálny pocit; Jána Kuciaka som nepoznal osobne. No ako občan tohto štátu sa cítim akoby spoluzodpovedný za to, že sa také niečo dopustilo. Lebo ak by sa podobná situácia zopakovala o pol roka a potom o ďalší polrok, zvykneme si. Stále žijeme v zriadení, ktoré môže mať mechanizmy na to, aby sa tomu zabránilo.

Na festivale si sa súkromne stretol s pozostalými. Aký to bol pocit, ak o tom môžeš hovoriť?
Stretol som sa s pani Kušnírovou a rodinou Kuciakovcov. Chcel som im len povedať, že ja, podobne ako aj určite mnoho ďalších ľudí, pri nich stojíme a že za akt venovania skladby nijako nemusia byť vďační. Je to iba odkaz, aby ostali silní. Sme tridsať rokov po Nežnej revolúcii a takéto veci sa nemali stať. Vysvetlil som im, že som tú skladbu ani nikdy nechcel napísať, že nemala vzniknúť, Ján a Martina mali naďalej žiť. Oni ako rodina ostávajú symbolom poslednej nádeje na slobodu. Ak to z akýchkoľvek dôvodov vzdajú, čo potom? Toto bola hlavná motivácia k napísaniu skladby, ďalšou bol hnev a pocit beznádeje. V tejto krajine vyrastajú moje dve deti, čo viac k tomu mám povedať…

Na komponovanie si mal dosť málo času. Odkiaľ si vzal idey?
Tri roky študujem v Prahe u Michala Rataja, ktorý ma vzal na doktorát, a od toho okamihu sa mi hrnuli objednávky: niekoľkokrát pre Orchestr BERG, pre Ensemble Terrible, pre dva české orchestre som napísal sériu Teória absolútneho smútku, potom klavírne kvinteto, jednu videooperu, suitu piesní pre Funeral Marching Band, Kyberpunkomšu pre Český rozhlas a jednu javiskovú operu. Pravidelne som písal a vďaka tejto skúsenosti som sa dostal do pravidelného pracovného tempa. No v tomto prípade som bol v situácii, že skladba bola odovzdaná, no cítil som, že by som potreboval aspoň týždňový odstup, po ktorom by som sa k nej vrátil. Nejaké žalúdočné kŕče teda nastali a utíšili sa až tri-štyri dni pred premiérou, išiel som do toho s vedomím rizika a zároveň s pokorou pred človekom, ktorému je skladba venovaná, s vďačnosťou za to, čo robil. Čo sa týka samotného hudobného materiálu, je veľmi zaujímavé, ako Ján vo svojom poslednom článku pracuje s formou. Forma je fakticky kolážová. Možno je to zapríčinené aj tým, že článok ostal nedokončený, no keď sleduješ, ako v ňom nasledujú jednotlivé tematické okruhy – keď je reč o premiérovi, štátnej radkyni, potom sa prechádza na východ Slovenska k Talianom a ich obchodom a prepojeniam s politikmi –, je to pomerne náhle preskakovanie. Toto bol formotvorný základ pre moju skladbu. Ale najpodstatnejší bol pre mňa zvuk. Vychádzal som z predstavy zvuku produkovaného technikou prídavného sláku, ktorý som prvýkrát počul u huslistky Tijany Stanković. Pred šiestimi rokmi si upravila sláčik tak, že z neho odstránila žine a nahradila ich strunou z basgitary. Davidovi som poslal nahrávku a spýtal som sa ho, či by súhlasil s takouto úpravou huslí, keďže prikladanie basgitarovej struny o kobylku by mohlo husle poškodiť. Davidovi sa však tento zvuk veľmi páčil a hneď súhlasil. Potom som strávil tri dni na Ostravských dňoch novej hudby s Andrejom Gálom a Davidom Danelom. Našli sme nástrojára, ktorý bol schopný profesionálne upraviť sláčiky a zabezpečiť, aby nástroje ostali uchránené od prípadných škrabancov. Vyvinuli sme na to univerzálny patent, ktorý sa bude dať použiť aj v budúcnosti a v ďalších skladbách, ako si to prial aj David Harrington. Začali sme tiež experimentovať s hrúbkou struny sláčika, ako aj s aplikovaním na violu, ktorá má väčší korpus a rozširuje frekvenčné pásmo takto vytváraných zvukov.

Prídavné sláčiky si použil v parte druhých huslí a violy. Je pri ich nasadení potrebná aj nejaká úprava samotného nástroja?
Práveže nie. Preto sa tento spôsob tak páčil sekundistovi Johnovi Sherbovi a violistovi Hankovi Duttovi. Sláčiky nasadia za tri sekundy a získajú tým skreslenie zvuku bez potreby akéhokoľvek elektronického efektu a frekvenčné pásmo nástroja sa posunie o oktávu nižšie, pričom stále ostáva možnosť hrať na krajných strunách bežným spôsobom – prídavný sláčik je totiž umiestnený medzi dvoma strednými strunami nástroja. Znie to ako ponáška na elektronicky manipulovaný zvuk, hoci hrajú akusticky. A rovnako rýchlo môžu dať prídavné sláčiky preč. Bol to experiment, ktorý pokračuje ďalej: už sa pripravuje aj slák pre violončelo, ktorý bude z karbónu.

Ako prebiehal skúšobný proces? Akú spätnú väzbu si dostal od hráčov?
Sú mimoriadne milí. Až tak, že som bol zaskočený. Zo spôsobu, akým so mnou David komunikoval a ako o mne a o skladbe hovoril pred inými ľuďmi, z toho, ako komunikovali aj ostatní členovia kvarteta. Boli úprimní a priami. Sú to interpreti, ktorí sa prísne držia hudobného zápisu, s minimom odchýlok. Je to veľmi ťažké opísať a skladateľ má málokedy príležitosť pracovať s takýmito interpretmi. To platilo tak na skúškach, ako na pódiu. Len som sedel a sledoval ich s otvorenými ústami. Tým, že sa všetci pevne a s absolútnou koncentráciou držia zápisu, vzniká určitý typ tenzie, vďaka ktorému môže maximálne vyniknúť potenciál ukrytý v skladbe. A myslím si, že podobný druh vzťahu, aký si vytvorili so mnou, si vytvárajú s každým skladateľom, ktorého hudbu hrajú.

Navyše, veľmi dobre chápali ideové pozadie hudby, ktorú si pre nich skomponoval…
Oni tým doslova žili. Najmä David, ktorý za štyridsaťpäť rokov koncertovania nikdy neprestal zdôrazňovať, že vystúpenia Kronos Quartet majú okrem hudobného aj spoločenský rozmer, sú vyjadrením boja proti násiliu a za solidaritu. David hovoril, že to, čo sa u nás stalo Jánovi a Martine, sa v dnešnej Amerike deje v kontexte rasizmu aj desaťročia po zrovnoprávnení, a že tým veľmi trpí. Preto mala byť súčasťou programu napríklad aj Alabama Johna Coltrana.

Ako by si opísal celkovú atmosféru premiéry?
Bolo to špeciálne pódium a prišlo okolo štyritisíc ľudí. Z interpretácie som bol unesený, mal som doslova pozitívny šok a hneď po premiére som sa šiel členom kvarteta poďakovať. Bol to jeden z najsilnejších momentov, ktoré som ako skladateľ zažil a veľmi si ho vážim. Ľudia chodili okolo a gratulovali mi; myslím si, že kvarteto zaznamenalo dobré odozvy. No nemôžem sa na ne spoliehať, nerobím to pre úspech. Musel som tú skladbu od seba nejako oddeliť, dať ju interpretom, aby si žila vlastným životom. Prostredie, z ktorého som vzišiel a v ktorom sa ako hudobník pohybujem, tvoria väčšinou malé klubové scény, takže keď som bol vyzvaný na pódium, aby som tým tisícom ľudí povedal pár slov, bolo to naozaj ťažké. Mišo Kaščák mal krásny príhovor; svoju vetu si už nepamätám. (Smiech.)
Na zvuku Kronos Quartet som vyrastal a teraz akoby všetko do seba zapadlo. S Davidom sme sa rozprávali o tom, ako počuje hudbu, aj o jeho životných útrapách. Jeho syn Adam zomrel ako šestnásťročný na zastavenie srdca a David povedal, že päť rokov vnútorne nepočul nič, nemohol sa venovať hudbe. Aj uviesť Requiem for Adam, ktoré pre Kronos napísal Terry Riley, bolo preňho mimoriadne ťažké. Každý tón, ktorý odvtedy hrá, hrá pre Adama. Preto hľadá čo najlepšiu hudbu, ktorá zároveň má nejaký spoločensko-kultúrny rozmer. To je jeho misia, hľadať čo najlepšiu hudbu. Vždy som sníval o stretnutí s niekým, ako bol Béla Bartók. S človekom, ktorý vníma univerzum cez materiál presahujúci hranice. Inými slovami, zbieral a vyhodnocoval melódie z pomedzia rôznych kultúr a snažil sa ukázať na komplex akéhosi jednotného povedomia o hudbe. Uvedomil som si, že som v Davidovi stretol niekoho podobného. Má široké povedomie o hudobnom dianí vo svete, stále hľadá to, čo je nové a súčasné.

Bude spolupráca pokračovať?
Všetci členovia mi hneď po uvedení povedali, že by skladbu radi hrali aj v budúcnosti. Dostal som jeden z najsilnejších tvorivých impulzov v živote a hneď nasledujúci deň sme sa s Davidom rozprávali o pokračovaní Black Angels, diela, ktoré stálo pri zrode Kronos Quartet. Chcel by som v ňom zhodnotiť moje skúsenosti zo Strednej Európy. Čaká ma teda cesta do krajín bývalej Juhoslávie a na Ukrajinu a odtiaľ naspäť k nám, do rusínskych oblastí. Chcem ísť do konkrétnych dedín a nahrávať ich piesne. Nie pre etnomuzikologický výskum alebo preberanie melódií na spracovanie, ako to robil Bartók, ale aby som sa dostal k zdroju a spoznal osobitosť zvuku každej z týchto hudieb. A tiež zaznamenať príbehy tých ľudí. Inšpirujú ma hudobníci, s ktorými sa stretávam v Budapešti. Hrajú voľnú improvizáciu a zároveň ľudovú hudbu, ktorá obsahuje silné rumunské alebo srbské vplyvy. Ak boli Crumbovi Black Angels protestom proti vojne vo Vietname, tí moji budú, naopak, hovoriť o hrozbách, ktoré zatiaľ visia vo vzduchu v našom regióne. A tie hrozby sú veľmi vážne…

Kronos Quartet / Miro Tóth live at Pohoda Festival 2018

Kronos Quartet - Premiéra skladby venovanej Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/1510-miroslav-toth-tu-skladbu-by-som-nikdy-nechcel-napisat/



Aktualizované: 11. 10. 2018