Logo HŽ

Ivan Šiller: Asi sme vyčnievali z radu

V školskom roku 2001–2002 som študovala na hudobnej výchove na Pedagogickej fakulte UK a po prvom roku som toto štúdium zanechala kvôli prekvapivo nízkej úrovni výučby a aj všeobecne veľmi nepríjemnej atmosfére na katedre, kde by moje zážitky aj zážitky mojich spolužiačok vystačili na kvalitné odštartovanie #MeToo kampane na Slovensku. Príprava na učiteľské povolanie tu bola zrkadlom jeho spoločenskej „neprestíže“ v našej krajine. Keď som približne od roku 2011, kedy sa stal šéfom Katedry hudobnej výchovy Tomáš Boroš, až do súčasnosti počúvala, že na tejto katedre sa združujú ľudia ako Ivan Šiler, Branislav Dugovič, Eva Šušková, Daniel Matej, Andrej Šuba, Andrea Bálešová a externe tu pôsobí Fero Király či Marián Lejava, bola som podobne ako mnoho ľudí z hudobných kruhov nadšená, že na toto pracovisko prichádzajú úspešní umelci a prinášajú množstvo zaujímavých edukačných aj umeleckých aktivít, zahraničných prednášateľov a vytvárajú tu niečo nové a zaujímavé. Študentov hudobnej výchovy sme mohli vidieť v akcii na festivale Pohoda, Konvergenciách či na workshopoch v Slovenskej filharmónii. Od septembra 2018 však už Ivan Šiller, Daniel Matej a Branislav Dugovič nie sú členmi pedagogického zboru, pretože nevyhovujú podmienkam novo-vypísaných konkurzov. Ďalší osud ostatných členov tohto tímu ostáva nejasný. Z prostredia Pedagogickej fakulty posledné roky prenikajú správy o bossingu a šikane zo strany dekanky. O okolnostiach tejto kauzy, ako aj o aktivitách na Katedre hudobnej výchovy sme sa rozprávali s Ivanom Šillerom.

Pôvodne mal byť tento rozhovor o tvojich najnovších koncertných a organizačných aktivitách – začína sa tvoje turné po Slovensku s Ensemble Ricercata, vydal si sólový album Fifty a do decembra ťa čaká množstvo sólových aj komorných koncertov. No dnes asi nebudeme hovoriť len o úspechoch a výhrach, ale aj o aktuálnej kauze na fakulte, ktorá v týchto dňoch vyústila do ukončenia pracovného pomeru s Danielom Matejom, Branislavom Dugovičom a tebou, čo hudobná obec prijíma s veľkým prekvapením až šokom. Ako k tomu došlo?
Celá kauza sa začala pred rokom tým, že nebol vypísaný konkurz na vedúceho katedry. V tom čase som bol vedúcim dva roky ja. Za ten čas som s dekankou fakulty prof. Alicou Vančovou v podstate nemal žiaden kontakt. Nebola voči našej práci vznesená ústna ani písomná výčitka. Mysleli sme si, že je všetko v poriadku. Potom sa odrazu nevypísalo výberové konanie na post vedúceho katedry. Za mojím chrbtom sa pani dekanka dohodla s profesorom Zamborským, a to skôr, než mi oznámila, že so mnou ako s vedúcim ďalej nepočíta. Ostali sme veľmi prekvapení a začali sme sa pýtať, čo sa deje, prečo nebolo vypísané výberové konanie a prečo padla takáto dohoda s pánom profesorom Zamborským bez toho, aby ktokoľvek iný z nás o niečom vedel. No a to bol začiatok procesu.

Počas dvoch rokov môjho pôsobenia na poste vedúceho som chcel pokračovať v omladzovaní katedry a aj v tomto ohľade som narážal na ťažkosti. Na Katedre hudobnej výchovy je jeden z problémov ten, že väčší priestor majú neaktívni ľudia po sedemdesiatke ako aktívni štyridsiatnici. Z toho vyplýva problém napríklad aj s garantmi odborov – s profesormi a docentmi. Generácia, ktorá je v strednom veku, nemá kedy získať akademické tituly, pretože na tejto katedre sú protežovaní ľudia v dôchodkovom veku, ktorí už navyše ani nemôžu garantovať študijné programy. Nemám nič proti starším ľuďom, ak sú to osobnosti formátu profesora Juraja Beneša, ktorí môžu učiť, dokedy vládzu, a v ktorých školy rady vidia nestorov svojho odboru. Na Pedagogickej fakulte je však takýchto osobností málo. Až na zopár výnimiek, akou je napr. profesor Mistrík alebo profesor Zsolt Cséfalvay z Katedry logopédie, ktorý má medzinárodné granty, publikuje v karentovaných časopisoch a je uznávanou vedeckou autoritou, tam nie je veľa osobností podobného formátu.

Vysoké školy všeobecne nevytvárajú priaznivé podmienky pre strednú generáciu, a preto nastáva odliv mozgov do zahraničia. A to je najsmutnejšie. Nejde teraz konkrétne o môj džob, ale o to, že klíma na akademickej pôde je taká, že štyridsiatnik sa nemôže presadiť na vysokej škole, hoci má úspešnú profesionálnu činnosť, výbornú víziu a schválenú akreditáciu. Myslím si, že dôsledky vpádu ruských vojsk a mentalita, ktorá v nás ostala desaťročia, sú na slovenských vysokých školách stále živé. Panuje tu nesloboda, neaktívnosť ľudí a mlčiaca väčšina.

Vnímaš teda celý problém ako dôsledok pretrvávajúceho totalitného zmýšľania?
Jednoznačne. Boli sme – hoci len málo – kritickí, ale najmä sme asi boli iní a vyčnievali sme z radu. Väčšina ľudí na fakulte sa správa inak. Moja skúsenosť zo zasadnutí kolégia dekana, Danielova skúsenosť zo stretnutí senátu, ktoré absolvoval ako senátor, je, že ľudia sú tichí, poslušní, zašití, neaktívni, a vyhovuje im to tak, ako to je. Demokracia je ťažká pre tých, ktorí ju chcú dodržiavať, a ľahká pre tých, ktorí ju chcú zneužívať. Ja som učil na Pedagogickej fakulte sedem rokov a v konkurze som bol šesťkrát. Myslím si, že pani dekanka to používa ako nástroj šikany a spôsob, ako vzbudiť u zamestnancov strach a pocit, že o rok alebo o dva tu nemusia byť. To jej nakoniec vyčítali aj členovia akreditačnej komisie. Som najsmutnejší z tých osemdesiatich percent ľudí, ktorí sú na fakulte ticho. Problém našej spoločnosti, vrátane Pedagogickej fakulty, je mlčiaca väčšina.

Dostali ste z dekanátu relevantnú spätnú väzbu alebo kritiku na fungovanie Katedry hudobnej výchovy a prácu jednotlivých jej členov?
Niečo áno, ale sú to vymyslené a vykonštruované veci. V podstate bez vysvetlenia som prišiel o pozíciu vedúceho katedry a až keď sme neprestali klásť otázky, tak asi po štvrť roku sme dostali nejaké odpovede. Napríklad, že som neskoro odovzdával príkazy na služobné cesty. Tie však napokon podpisovala pani dekanka a nemusela ich podpísať, takže dotyčný by jednoducho na služobnú cestu nešiel. Nič také sa však neudialo. Ostatné dôvody boli veľmi všeobecné a konkrétne odpovede sme nikdy nedostali. Myslím si, že to bola jednoducho averzia nepodložená racionálnymi dôvodmi.

Zvonka poznáme len isté útržky príbehu. Zohral v ňom rolu aj problém s akreditáciou vášho odboru?
Problém s akreditáciou bol tiež len vykonštruovaný. Rok po jej riadnom schválení bola v podstate bezo zmeny predložená na reakreditáciu, ktorá prebiehala kvôli zmene garanta všeobecno-pedagogických predmetov. Myslím si, že náš akreditačný spis bol otvorený vyslovene tendenčne z iniciatívy pani dekanky s cieľom rozložiť našu katedru. O akreditácii však rozhoduje akreditačná komisia, ktorá nám určila nejaké drobné formálne opravy a nemá s naším spisom problém. Po celý čas sme mali a máme aj podporu pani prorektorky Univerzity Komenského Kovačičovej, vedúceho akademického senátu pána profesora Ševčoviča, a dokonca aj samotného rektora Univerzity Komenského, pána profesora Mičietu.

Vieme, že fakulty majú systém hodnotenia práce svojich zamestnancov a v niektorých aspektoch môže byť nastavený tak, že nedáva veľký zmysel. Je o vás známe, že aktivít máte veľmi veľa. Boli ste spokojní, ako vašu prácu reflektoval tento bodovací systém?
Na našej škole sme sa v rebríčku hodnotenia umiestňovali na horných priečkach, takže sme to neriešili. Z dvesto zamestnancov boli vždy piati-šiesti členovia katedry hudobnej výchovy (Šiller, Matej, Dugovič, Šušková, Boroš a postupne aj Šuba) v prvej dvadsiatke v hodnotení zamestnancov. Problém bol skôr s komisiou Centrálneho registra evidencie umeleckej činnosti (CREUČ). Komisia, ktorá hodnotila naše výkony, evidentne nemá takmer žiadnu skúsenosť so súčasnou hudbou. Mne neuznali napr. umelecký výkon s Cluster ensemble, ktorý získal uznanie v USA a v Anglicku len preto, lebo nemám vyštudovaný elektrický klavír, ale „len“ klavír na VŠMU. Máme totiž projekty, na ktoré zatiaľ nie sú v registri „škatuľky“, takže časť výkonov sa nám vrátila a nebola zahrnutá do hodnotenia. Tomu sme však neprikladali veľkú váhu, lebo je to bežné a každej škole z rovnakých dôvodov zamietnu určitý počet výstupov. Je to debata, ktorá prebieha na celom Slovensku, a stáva sa, že sú ľudia rozhorčení, že sa im niektoré ich profesionálne výstupy nezarátavajú. Myslím si, že CREUČ treba doladiť a povytvárať nové kategórie a komisie CREUČ sa musia zorientovať v súčasnosti a nie žiť v minulosti. Chce to všetko čas, ale ten systém môže fungovať, a je dobré, aby sa postupne stal ukazovateľom toho, že nie všetky školy majú kvalitných pedagógov. Niektoré z nich by možno mali jednoducho zaniknúť, lebo na Slovensku je podľa môjho názoru priveľa vysokých škôl.

Myslíš si, že tento systém hodnotenia, v ktorom pedagóg dostáva určité body za svoje mimoškolské profesionálne aktivity, je dobrým ukazovateľom kvality školy?
Je to jeden z atribútov a dôležitý pilier, ale určite nie jediný. Vzniká tam napríklad otázka, prečo sa pedagógom na pedagogickej škole neuznáva do aktivít mimoškolská pedagogická činnosť. Tomáš Boroš ako jediný na Slovensku robí pravidelne a dlhodobo detské workshopy v Slovenskej filharmónii a na fakulte sa mu táto aktivita nepočíta. Pritom je pedagógom na Pedagogickej fakulte a učí, ako takéto workshopy robiť. Iným príkladom je medzinárodný vzdelávací projekt VENI ACADEMY, v rámci ktorého už deväť rokov robíme workshopy po krajinách V4, a tiež sa nám nikde nemôžu zarátať. Systém je teda potrebné doladiť, pretože si myslím, že pedagógovia na pedagogickej fakulte by mali byť hodnotení aj za svoju pedagogickú prácu mimo školy. Umelci majú koncertovať, muzikológovia robiť vedu, no a je hádam dobre, keď učitelia pedagogiky (aj) učia.

Narážali ste na problémy aj v tom, ako vy ponímate hudobnú pedagogiku a didaktiku?
Áno, samozrejme, že sme narážali, pretože mojím hlavným zámerom bolo, aby študenti išli medzi deti a boli s nimi v čo najužšom kontakte. V pedagogike na Slovensku je stále kladený veľký dôraz na teóriu didaktiky, ale ja s tým nesúhlasím. Mám veľa priateľov, ktorí sú vynikajúci učitelia a nemajú skončenú pedagogickú fakultu. To, čo však majú, je vzťah k deťom a k tomu, čo učia. A to je základ. Dnešné deti vedia formulovať svoje názory oveľa skôr, ako to bolo u ľudí mojej generácie, takže pedagóg musí byť naozaj vyzbrojený. Kto chce učiť hudbu, musí mať hudbu šialene rád a mal by o nej vedieť čo najviac. Napriek tomu stále zaznieva, že študenti majú hlavne sedieť v lavici a písať si poznámky z didaktiky. Inak povedané: „píšte všetci modrým perom, iná farba nebude.“

U nás sa hudobno-pedagogický projekt odohrával tak, že sme na seminári so študentmi niečo pripravili a oni to museli hneď aplikovať na základnej škole. Teória didaktiky je, samozrejme, veľmi dôležitá, u nás sa jej veľmi intenzívne venoval kolega Boroš, ktorého považujem za jedného z najlepších hudobných didaktikov na Slovensku. Ešte dôležitejšie však bolo, že študenti tieto teoretické vedomosti aplikovali v praxi, pretože sme pedagogická fakulta, nie muzikológia alebo VŠMU. Naši študenti sa mali naučiť hlavne učiť, a to sa dá predovšetkým učením v teréne. Tento postoj sme museli mnohokrát vysvetľovať, ale nakoniec sme ho obhájili.

Mohol by si zhrnúť, kde konkrétne ten váš „terén“ bol?
Mali sme vynikajúcu spoluprácu s cirkevnou základnou školou Narnia v Bratislave, kde chodili naši študenti robiť workshopy a učiť v rámci vyučovania. Okrem toho sme sa snažili študentov angažovať aj na renomovaných festivaloch a inštitúciách. S Tomášom Borošom robili workshopy v Slovenskej filharmónii a na Konvergenciách. Pohoda bola pod patronátom Evy Šuškovej, s ktorou študenti vytvorili dvoj- až trojdňový program v Stane hudby, kde sa striedali hudobné workshopy. Takže nebol som to len ja, ale aj ostatní kolegovia, ktorí napriek tomu, alebo možno skôr vďaka tomu, že sú špičkovými umelcami, majú aj silný pedagogický rozmer. Andrej Šuba systematicky brával študentov na koncerty do Slovenskej filharmónie a na rôzne festivaly vrátane Melos-Étos. Študenti museli potom písať reflexie koncertov, krátke seminárne práce alebo recenzie. Daniel Matej sa snažil študentov vtiahnuť do súčasnej hudby aj cez svoj cyklus Hudba dneška v SNG. Či už to bola Eva Šušková,Tomáš Boroš, alebo Braňo Dugovič, snažili sme sa ich dostať do reálneho života.

Vedia si vaši študenti postaviť vlastný workshop, naplniť nejakú tému a povymýšľať aktivity?
Áno, ale je to skôr menšina študentov, ktorí dokážu samostatne vytvoriť niečo také. Na to sme tam my a na to sú na škole, aby sme im pomohli takéto aktivity vytvárať a aby prebiehala naša supervízia nad ich prácou. Nápady, ktoré takto vzniknú, potom realizujeme spoločne, alebo ich do praxe uvedú už samostatne. Na ZŠ Narnia to prebiehalo tak, že za prítomnosti celej triedy a pedagóga postupne všetci odučili – mladší študenti v dvojiciach, starší samostatne – a následne sme urobili reflexiu. Každý študent mal teda možnosť počuť ohlas na svoju prácu v teréne od svojich spolužiakov aj odo mňa. Považujem to za najlepší spôsob, ako sa niečo naučiť, preto som to takto poňal.

Ako ty vytváraš svoje koncerty pre deti, v čom je pointa?
U mňa príprava detského koncertu pre väčšiu skupinu detí trvá tak dva-tri mesiace. Keď som robieval koncerty na Konvergencie, ktoré sú na jeseň, strávil som celé leto nad scenárom. Téma koncertu vždy vyplývala z toho, čím som aj ja sám aktuálne žil. Takže keď som mal obdobie, že som objavoval krásu ticha v hudbe, pripravil som koncert „Je ticho hudbou?“. Keď ma zaujímala téma striedania metra v hudbe a fázových posunov napríklad u Steva Reicha, aj detský koncert bol o rytme. Mám pre seba niekoľko pravidiel pre tvorbu hudobných koncertov pre deti prvého stupňa ZŠ. Napríklad, nemal by trvať dlhšie než 45 minút a určite by v ňom mala prevažovať hudba. Vždy som mal pravidlo, že poviem maximálne dve až tri vety a potom sa hneď musí niečo diať. Aktivity sa často striedajú a snažím sa do nich zaangažovať deti, ale aj dospelé publikum. Dobrý detský koncert musí byť aj trochu vtipný a musí mať nejaký moment prekvapenia. To sú také základné „hinty“. Napríklad, jeden z najkrajších zážitkov som mal, keď som dal dieťaťu dirigentskú paličku. Začalo ňou mávať a nič sa nedialo. Povedal som mu, nech sa otočí k publiku a skúsi mávať napravo. V publiku som mal zbor a keď dieťa začalo mávať, ozvala sa nečakane hudba a začal znieť kánon. Bol to moment prekvapenia pre všetkých a bolo to veľmi pekné.

Viacerí členovia tvojho tímu sú známi aj svojimi improvizačnými projektmi. Bola aj improvizácia súčasťou výučby na Pedagogickej fakulte?
Tento nový rozmer – improvizáciu a hru otvorených grafických partitúr – prinášal Daniel Matej. Je to hudba, ktorá sa dá veľmi dobre využiť práve na pedagogický účel, pretože v triede sa často stane, že máte veľmi rôznorodé nástrojové obsadenie – napríklad tri flauty, dva klavíry, jeden bubon a gitaru – , takže notovanú hudbu si v tomto zložení, so študentami nezahráte. Hra z grafických partitúr umožňuje pracovať s rôznorodými nástrojovými zoskupeniami a navyše vedie k improvizácii a kompozícii, čo je neodmysliteľná časť hudobnej pedagogiky.

Zároveň sme mali aj predmet, kde Marián Lejava, ktorý u nás dva roky externe pôsobil, niektoré skladby upravil pre potreby jednotlivých ročníkov. Pre Mariána ako skladateľa to nebol problém, a tak hral so študentmi Bernsteina, Bokesa, aj svoju skladbu. Okrem toho sme mali aj jazzový ansámbel pod vedením Nikolaja Nikitina, kde mali študenti možnosť získať základy jazzu. Hrali spoločne bluesovú dvanástku, v ktorej každý študent musel predviesť svoje sólo. U študentov to malo veľký úspech.

Máš veľa manažérskych skúseností a si zvyknutý organizovať aj veľké projekty a pracovať s ľuďmi, či už na Slovensku, alebo v zahraničí, v občianskom združení aj v akademickom prostredí. Čo je podľa teba potrebné, aby mohol vzniknúť dobrý projekt?
Posledné dva roky som žil v takej nádeji, že ten rozmer občianskych združení, kde všetko vzniká zdola a ľudia tam robia preto, že chcú, sa dá preniesť aj do štátnej inštitúcie. Chvíľku sa nám to aj darilo a mohli sme pracovať slobodne, ale ten proces bol umelo zastavený. Pri manažovaní rôznych projektov a festivalov som sa naučil, že asi najťažšie je dať dohromady tím ľudí. Pri projekte sa môžu stretnúť ľudia, ktorí sú veľmi kvalitní a majú radi to, čo robia, no napriek tomu si vôbec nemusia porozumieť. Jeden napríklad potrebuje dlho premýšľať a iný je, naopak, nervózny, keď sa vedú dlhé rozhovory. Je naozaj veľké umenie nájsť ľudí, ktorí budú ochotní spolupracovať, a potom z nich vytvoriť tím, pretože pracovná skupina ešte nie je tímom. Je to veľká výzva pri každom projekte.

Podarilo sa vám vytvoriť tím na katedre hudobnej výchovy?
Postupne sme ho vytvárali prostredníctvom stoviek rozhovorov, diskusií, niekedy aj hádok a napätia a následného vyjasňovania vecí. To všetko s nesmierne pozitívnym nábojom a s tým, že sme mali priateľské vzťahy. Bola to úžasná cesta, v ktorej som kládol dôraz na veľmi pravidelné stretnutia, až to kolegom liezlo na nervy, no súhlasili a obľúbili si ich, lebo videli, že naše stretnutia prinášajú ovocie. Nanovo sme vytvorili víziu katedry a začali sme ju napĺňať. Veľmi si na svojich kolegoch vážim, že tento proces absolvovali so mnou, pretože to nebolo jednoduché.

Čo pre teba znamená, že sa to takto náhle skončilo?
Pre mňa sa skončilo len to, že sa nebudem fyzicky pohybovať na Pedagogickej fakulte, ale vyzbrojilo ma to a ak by som ešte niekedy dostal ponuku učiť na takomto type školy, mám jasnejšiu predstavu, ako to poňať. Na druhej strane, keby som mal znova učiť, musel by som detailne poznať podmienky. Vysoké školy na Slovensku sú v obrovskej kríze a nechcú si to pripustiť. Univerzitu by nemal vyštudovať každý, mala by to byť top vzdelávacia inštitúcia, z ktorej vychádza elita krajiny. Zo zahraničia poznáme viacero modelov, ako to dosiahnuť. Som veľmi zvedavý, či to dokážeme aj na Slovensku.

Oficiálna stránka Cluster Ensemble

Kalendar koncertov

Soundorchestra na Cirkevnej základnej škole Narnia (Šiller, Boroš)

Cluster Ensemble - Music with Changing Parts

Ivan ŠILLER študoval hru na klavíri v Bratislave (VŠMU) a v Gente (Kráľovské konzervatórium), ako štipendista v USA (Tanglewood Music Center), Kanade (Banff Centre for the Arts) a v Nemecku (Ferienkurse für Neue Musik Darmstadt). Venuje sa interpretácii súčasnej hudby, ansámblovej i sólovej hre a je organizátorom hudobných a edukačných projektov. V roku 2008 pripravil festival zameraný na prezentáciu dobového nástroja z roku 1815 – Hammerklavierfestival, o rok neskôr uviedol so študentmi VŠMU slovenskú premiéru skladby Steva Reicha Six pianos a pripravil aj ďalšie koncerty v tomto netradičnom obsadení. Predsedá Slovenskej sekcii Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM – Slovak Section), s ktorou pripravil v roku 2013 ISCM World New Music Days. S Cluster ensemble vydal CD Cluster Ensemble Plays Philip Glass pod hlavičkou košickej Hevhetie v koprodukcii s prestížnym Glassovým vydavateľstvom Orange Mountain Music. Aktuálne sa začína jeho koncertné turné s Ensemble Ricercata po viacerých mestách Slovenska, s projektom VENI ACADEMY sa chystá do New Yorku na krst nového CD Elliott Sharp a VENI ACADEMY. Nedávno vydal svoje prvé sólové CD Fifty so skladbami od slovenských aj svetových skladateľov, ktoré vznikli pri príležitosti narodenín Daniela Mateja.







Aktualizované: 07. 09. 2018