Logo HŽ

Camille Thomas

Ak chcete zaujať, musíte uvažovať nad imidžom

Sympatická francúzsko-belgická violončelistka Camille Thomas patrí medzi vychádzajúce hviezdy Deutsche Grammophon. Slovenské publikum ju však malo možnosť spoznať ešte predtým, ako podpísala kontrakt s legendárnym žltým labelom. Na Slovensku v minulosti uviedla violončelové koncerty Šostakoviča a Elgara, stala sa laureátkou Tribúny mladých interpretov v rámci BHS, predstavila sa tiež na žilinskom festivale mladých víťazov prestížnych zahraničných súťaží Allegretto. Vo februári tohto roku vystúpila v Redute s Violončelovým koncertom Camilla Saint-Saënsa. A do Bratislavy sa plánuje budúci rok vrátiť s koncertom Never Give Up tureckého skladateľa a klaviristu Fazila Saya.

Saint-Saëns sa narodil v roku 1835, teda ani nie dekádu po Beethovenovej smrti, a zomrel 86-ročný v roku 1921, zažil teda ešte rozruch okolo Stravinského Svätenia jari. Mohlo by sa zdať, že hudba je dobrým receptom na dlhý život. Súhlasíte?

Rada by som tomu verila, no napríklad – ako iste viete – Mozart nežil tak dlho. Nám interpretom dáva hudba množstvo energie, radosti a lásky. Takže možno povedať, že v každom prípade robí život krásnym.

O Saint-Saënsovi je známe, že sa zaoberal klasickými jazykmi, zaujímal sa o astronómiu, archeológiu – čítal som, že dokonca aj o okultizmus. Bol tiež cestovateľ a spisovateľ. Aké sú vaše záľuby okrem hudby? Zostáva vám na nejaké čas? 

Už keď som bola dieťa, bolo mojou prioritou violončelo. Pri všetkom, čo som robila, bol nástroj vždy na prvom mieste. Ale veľmi rada čítam, pozerám filmy, chodím do opery i do divadla. Myslím si, že to pomáha aj hudbe, ktorú hrám, pretože prostredníctvom hudby túžim rozprávať príbehy. Rada sa preto nechám inými príbehmi inšpirovať. Na čítanie mám popri hudbe pravdepodobne najviac času, čítam väčšinou, keď cestujem. Práve teraz napríklad opäť čítam Dumasovu Dámu s kaméliami, pretože ma nedávno nadchla Traviata v Paríži. Prvýkrát som túto knihu čítala ako pätnásťročná a teraz ju vnímam z novej perspektívy. Zaujíma ma láska ako téma, považujem ju za dôležitú silu v živote jednotlivca i spoločnosti, spája nás.

V posledných rokoch ste často uvádzali violončelové koncerty Lala, Saint-Saënsa, Schumanna, ale tiež Fazila Saya. Aké sú vaše plány pre bližšiu i vzdialenejšiu budúcnosť? 

Budúci rok, kedy uplynie sto rokov od premiéry, budem hrať viackrát Elgarov koncert a už sa na to veľmi teším. Mimochodom, toto dielo som po prvýkrát hrala práve v Bratislave. Bolo to pred tromi rokmi. Budem tiež hrať koncert Fazila Saya Never Give Up, ktorý nahrávam na moje ďalšie CD pre Deutsche Grammophon. Bude sa volať Hope. Tento projekt patrí momentálne medzi moje priority, ide o dielo, ktorému verím a mám ho skutočne veľmi rada. Je o živote, ktorý žijeme, o vojne, nádeji, slobode, o tom, že sa netreba vzdávať. Chystám sa tiež na koncerty Dvořáka a Šostakoviča.

„Violončelový koncert je krásne a kvalitné dielo, plné citu, ktoré má súdržnú a zaujímavú formu,“ napísala kritika po premiére Saint-Saënsovho koncertu v roku 1872. Ako vidíte túto skladbu ako violončelistka v 21. storočí po nahrávke a viacerých uvedeniach koncertu?

Saint-Saëns písal skladbu pomerne mladý, ide o prvé dielo, ktoré mu prinieslo renomé veľkého umelca. Ľudia, ktorí nemajú radi jeho hudbu, hovoria, že je akademická. Niečo na tom je, aj koncert je brilantne napísaný. No technické nároky, majstrovské zvládnutie formy, elegancia a krása nie sú všetko. Je v ňom tiež bohatstvo emócií, hĺbka, neha, entuziazmus, šťastie a mladosť. Pre mňa ako Francúzku a mladú umelkyňu sú tieto kvality diela rovnako dôležité, sú mi blízke.

Aké je to hrať tú istú skladbu, často v krátkom časovom odstupe, s rôznymi dirigentmi? Zmenili niektorí váš pohľad na dielo?

Musím povedať, že včerajší koncert s Junom Märklom sa mi veľmi páčil. Skúšal a dirigoval veľmi efektívne a mal o diele jasnú predstavu. Zvlášť oceňujem jeho tvarovanie zvuku a hry orchestra. Tá nesmie byť ťažkopádna, pretože potom toto dielo nefunguje. Na skúškach venoval tomuto problému veľa energie. Páčilo sa mi tiež, že mi ako sólistke poskytol priestor, sledoval ma, reagoval na mňa, no súčasne mi navrhol niektoré veci, ktoré aj do budúcnosti považujem za mimoriadne zaujímavé. Od každého dobrého dirigenta, s ktorým spolupracujem, sa vždy niečo nové naučím. Aj preto hrám hudbu. Hudba je pre mňa spôsobom komunikácie. Je to jazyk, ktorý ma spája s publikom, s hudobníkmi a keď komunikácia funguje, dokážu sa diať magické veci. Efektívnosť tejto komunikácie do veľkej miery nastavujú dirigent a sólista. Rada spolupracujem s dirigentmi, ktorí sú v hudobnom dialógu inšpirujúcimi partnermi.

Máte obľúbené nahrávky tohto koncertu? Zaujímajú vás nahrávky?

Historické nahrávky považujem za veľmi zaujímavé. No nájsť rozumný prístup k počúvaniu iných interpretácií nie je pre umelca úplne ľahké. Rada sa nechám inšpirovať, no nechcem sa nechať ovplyvniť inými. Chcem sa k hudbe dostať cez vlastnú hru, vlastné prežívanie, byť pravdivá. Veľmi napríklad obdivujem Stevena Isserlisa, u ktorého som absolovovala aj majstrovské kurzy, kontakt s ním je vždy mimoriadne inšpirujúci. Keď ste študent, snažíte sa ľudí, ktorých obdivujete, v niektorých veciach napodobňovať – je to v poriadku, aj ja som prešla touto fázou. Časom však zistíte, že to nefunguje, pretože nie ste sami sebou. Viem napríklad, že v prípade Stevena Isserlisa neriskujem, pretože je výnimočný, odlišný a má na mnoho vecí úplne iný názor ako ja, stále však môže byť pre mňa inšpiráciou. Mám rada jeho nahrávky Faurého i Saint-Saënsa. Som, samozrejme, veľkou obdivovateľkou Jacqueline Du Pré, u ktorej obdivujem hĺbku a schopnosť priniesť v interpretácii vždy niečo živé, niečo osobité.

Ak som napočítal dobre, do konca leta vás čaká tridsať koncertov – vystúpení s orchestrami, sólových i komorných programov, nielen v Európe, ale tiež v Anglicku, USA a Mexiku. Ako je možné zvládať takýto program a nevyhorieť?

Dobrá otázka. Pracujem na tom každý deň. Som veľmi vášnivý človek a z vecí, ktoré sa momentálne okolo mňa dejú, som nadšená, preto to zatiaľ nevnímam ako veľký problém. A tieto pozitívne emócie sa snažím vkladať do všetkého, čo robím. Páči sa mi život, ktorý žijem. Hudba dáva človeku energiu. No uvedomujem si, že umelec musí byť tiež veľmi zodpovedný, ak chce, aby v hudbe vydal na koncertoch zo seba maximum. Preto musí neustále zvažovať, či bude mať na hudbu dosť síl, nebude trpieť nedostatkom spánku, pretože cestoval a podobne. Nemožno, samozrejme, vždy všetko predvídať, no je to súčasť našej práce, uvažovať o veciach aj z tohto hľadiska.

Aká je vaša denná rutina, čo sa týka cvičenia?

Nie je ľahké udržiavať si dennú rutinu, najmä ak máte program, ktorý sa vám každý deň mení. Teraz som sa napríklad tešila, že keďže v Bratislave trávim niekoľko dní, budem môcť cvičiť aj skladby, ktoré ma čakajú po koncerte v Slovenskej filharmónii. Saint-Saënsa som v poslednej dobe hrala naozaj veľmi často, takže na ňom nepotrebujem nijako zvlášť pracovať. No opäť som sa raz presvedčila, že človek vždy pracuje najmä na tom, čo ho najbližšie čaká. Hovorila som o tomto aj so Stevenom Isserlisom, ktorý mi povedal, že hoci hral Schumannov koncert už viac než stokrát, stále ho pred koncertom intenzívne cvičí. Takže, keď cestujem, cvičím to, čo hrám. Keď cestujem, skúšam s orchestrom, cvičím ešte sama, v priemere asi tri hodiny denne. Keď som doma, trávim s nástrojom viac času, šesť alebo sedem hodín.

Akú pauzu si dožičíte od nástroja?

Momentálne maximálne deň. Je to, keď sa vrátim domov po dlhšej dobe a som skutočne veľmi unavená. Na viac nemám čas.

https://stream.filharmonia.sk/video/?v=KS201902151900

V januári ste koncertovali v Elbphilharmonie v Hamburgu. O akustike v tejto novej sále sa v poslednej dobe – aj na sociálnych sieťach – medzi hudobníkmi veľa diskutovalo. Aká je?

Hrať v tomto priestore bol pre mňa výnimočný zážitok. Na pódiu som sa cítila skutočne veľmi dobre. No musím povedať, že keď som tam hrala vlani na udeľovaní Echo Klassik Prize, nemala som rovnaký pocit. Ako by sa zvuk môjho nástroja v sále strácal, preto som mala pred návratom do Hamburgu zmiešané pocity. Myslím si, že sa v sále medzičasom uskutočnili aj nejaké akustické úpravy. Tá sála je obrovská, monumentálna, povedala by som, že až priveľká. Ako by mohla byť akustika rovnako dokonalá na každom mieste?

V Hamburgu ste sa predstavili pod taktovkou mexickej dirigentky Alondry de la Parra. Akým zážitkom bolo účinkovať so ženou-dirigentkou?

Nemá to, samozrejme, nič s mierou talentu či muzikality. Ale tak, ako napokon aj v živote, ženy a muži sa v niektorých veciach jednoducho líšia. Predtým som nad tým príliš neuvažovala. Môj priateľ zvykol niekedy hovoriť veci ako: „Tá Janine Jasen hrá tak žensky.“ A mňa to trochu dráždilo a protestovala som: „Vôbec nie, hrá proste vynikajúco a hotovo!“ Podľa mňa rozdiel medzi mužmi-dirigentmi a ženami-dirigentkami sa možno neprejavuje ani tak vo výsledku, ako pri skúšaní, ide o iný spôsob komunikácie s orchestrom. To, čo mi na Alondre imponovalo, že sa nesnažila pôsobiť ako muž, bola veľmi príjemná, načúvala orchestru, rešpektovala názor orchestra a brala ho do úvahy. Bol to možno subtílnejší prístup – hoci dokázala byť i rázna – ako v prípade muža-dirigenta, ale tiež fungoval veľmi efektívne.

Hráte na zapožičanom nástroji. Špičkové sláčikové nástroje sa zmenili na investície, ktoré si často nemôžu dovoliť ani najlepší interpreti. Pamätám si diskusie, keď Frank Peter Zimmermann musel pred časom vrátiť požičané husle. Aká je vaša skúsenosť?

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

 

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/1568-camille-thomas/



Aktualizované: 08. 03. 2019