Logo HŽ

Eva Blahová: Chceme pomôcť našim laureátom, aby sa dostali do sveta

O histórii, zákulisí, peripetiách i víťazstvách jedinečného podujatia, Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského, sme sa rozprávali s prof. Evou Blahovou, predsedníčkou poroty, priamou aktérkou, ale i pamätníčkou osudov, smerovaní a modifikácií tohto trnavského sviatku vokálneho umenia.

Uplynulý 23. ročník Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského (19.–25. 5.) vyvolal pozitívny ohlas, viacerí ho označili ako výnimočne úrodný. Súdiac podľa galakoncertu s vystúpením víťazov, na ktorom pódium vskutku žiarilo pestrosťou, farbami a skvelými zrelými speváckymi výkonmi, osud súťaže sa po sinusoidách a eskapádach v nedávnej minulosti ustálil a podujatiu svitlo na lepšie časy. Vedeli by ste charakterizovať aktuálny ročník v kontexte uplynulého diania?

Na tohtoročnej súťaži sa zúčastnilo do šesťdesiat adeptov z pätnástich krajín. Mali sme z toho ozajstnú radosť, myslím, že absolútne opodstatnenú, pretože súťaž mala pred niekoľkými rokmi „generálnu pauzu“. Vrátim sa však najskôr k predchádzajúcemu 22. ročníku z roku 2017. Veľkou satisfakciou pre nás bolo, že po sedemročnej prestávke sa naň vtedy prihlásilo a prišlo 130 záujemcov, čo bolo nielen prekvapením, ale zdalo sa nám to vzhľadom na štruktúru súťaže priamo nezvládnuteľné. Boli sme však napokon radi, pretože úroveň bola neobyčajne vysoká, čo vlastne signalizovalo prajné echo z okolitého sveta. Súťaže sú pre interpretov veľmi náročné fóra, ak nehovoríme o umeleckej priorite, je to najmä zaťažkávajúci test na psychiku účastníka. Preto aj svojim žiakom akcentujem ich dôležitosť v rámci celkového umeleckého rastu. Zaujímavé je pozrieť sa na minulé ročníky: Stalo sa takmer už pravidlom, že niektorí speváci sa sem vracali aj viackrát. Ak v prvom ročníku napríklad nezískali žiadnu cenu, po návrate sa takmer spravidla umiestnili na prvých miestach. To dokumentovalo ich prácu, disciplinovanosť a vôľu dokázať to. Ako príklady môžeme spomenúť Bršlíka, Čapkoviča, Beláčka... Hovorí to však aj v prospech výchovného aspektu súťaže. Nejde výlučne len o to, podávať excelentné výkony, je dôležitá pre naše hudobné školstvo, pre vokálnych pedagógov, ktorí môžu pochopiť apel, že je podstatné študenta pripraviť a poslať na takúto súťaž. Každá skúsenosť, pozitívna, ale aj negatívna, dotvára edukačný obraz a pomáha pri komplexnom vedení a odbornej výučbe.

Vráťme sa k „inkriminovanej“ generálpauze a k resuscitácii súťaže, ktorá v oživenej podobe bravúrne nabrala druhý dych spomínaným „preľudneným“ 22. ročníkom.

Tým, že v histórii súťaže vznikla sedemročná pauza, nastala tiež patová situácia. Mala som už všetko pripravené, ale chýbal jeden dôležitý a neodmysliteľný segment – financie. Šťastím pre súťaž bolo, že prichádzal do Hudobného centra nový riaditeľ, Igor Valentovič, ktorý prejavil k podujatiu náklonnosť a ponúkol riešenie v zmysle zastrešenia súťaže inštitúciou vrátane personálnej participácie. Rezultátom je, že dnes na koncepčných a organizačných prácach spolupracujú odborné pracovníčky, ktoré sú okrem profesionality vyzbrojené aj znalosťou cudzích jazykov, čo je pre internacionálny charakter súťaže prepotrebné. Preto sa to s takou podporou a takou kooperáciou podarilo a nadviazalo sa na tradíciu aj dobrý chýr súťaže. Navyše tu bol ešte jeden dôležitý moment: Schneider-Trnavský a jeho sakrálna tvorba, ktorá stále nebola dostatočne známa a sprístupnená. Bolo viac verejným tajomstvom, že je autorom krásnych omší a ďalších liturgických skladieb, o ktorých málokto okrem zainteresovaných vedel. Hudobné centrum má okrem iného tiež eminentný záujem o kompletizáciu a sprístupnenie tvorby autorov, ktorých diela ležali do nedávnej minulosti z akýchkoľvek „neznámych dôvodov“ nepovšimnuté v archívoch. A práve takýmto impulzom bolo to, že sme už predchádzajúci 22. ročník dramaturgicky „prelomili“ a začali sme okrem (povinne súťažnej) piesňovej tvorby uvádzať v rámci nesúťažných koncertov (najmä otváracích) v programe aj skladateľove opusy tohto druhu. Minulý rok zazneli na slávnostnom otváracom koncerte okrem Schneiderovych organových skladieb aj krásna Missa in honorem Sancti Nicolai, na tomto ročníku okrem Ave Marie aj Offertorium op. 23 a najmä Missa Rosa mystica. Keď sa súťaž v roku 1971 začínala, bola orientovaná čisto na piesňovú tvorbu a prebiehala bez sprievodných podujatí v programe. Postupne, v priebehu ďalších ročníkov, bolo evidentné, že štatútom súťaže predpísané piesne Schneidra-Trnavského sa stali výnimočne obľúbenou časťou repertoáru. Všetci zahraniční speváci, ktorí spievali Schneiderove piesne, si ich zamilovali a radi ich šírili v rámci svojich koncertov.

Takže možno povedať, že práve trnavská spevácka súťaž bola vlajkovou loďou, ktorá exportovala tvorbu majstra aj za hranice Slovenska...

Roku 2002 som do poroty súťaže pozvala Američanku Sarah Meredithovú a ona ma požiadala, či by som jej pomohla „postaviť“ takúto súťaž v Amerike. Od roku 1993 som totiž jazdila do Kanady, do poroty na súťaž venovanej českej a slovenskej hudbe v Montreale, bola som angažovaná ako prezidentka Kanadsko-slovenského fondu, takže som mala isté skúsenosti. Pani Meredith odštartovala so svojou súťažou v roku 2003 a úspešne funguje podnes. Tak sa nám podarilo vyviezť aj slovenskú a českú tvorbu vrátane krásnych Schneiderových piesní, ktoré sa stali súčasťou a repertoárovým postulátom tejto americkej súťaže.

Kedy prišlo k premene či obohateniu súťaže o ďalšie druhy, teda kedy sa z čisto piesňového podujatia začala formovať širokospektrálnejšia súťaž? Neobávali ste sa, že stratí na svojom charaktere aj úrovni?

Na formovaní súťaže som sa zúčastňovala od jej začiatku. Môj otec bol jedným z jej zakladateľov a prvým predsedom poroty. Dnes som šťastná, že som mohla nadviazať na jeho prácu, pokračovať v nej, rozvíjať ju. Súťažila som už na druhom ročníku. Vo Viedni som absolvovala odbor oratoriálny spev, ktorý u nás ako špecializácia v tom čase nejestvoval. Už vtedy som si uvedomovala, aké potrebné by bolo presadiť ho v našom prostredí a v našom školstve. Pre speváka je vskutku ťažké postaviť repertoár, prípadne koncertný program jednostranne, výlučne na piesňach. Dôležité je poznať hudobnú literatúru, neustále si obohacovať vedomosti a interpretáciu vo všetkých vokálnych oblastiach. A čo sa týka našej súťaže, požiadavky a výrazné impulzy prišli zo strany pedagógov aj od spevákov, čo bolo akceptované a realizované v roku 1977. Argument bol jednoznačný: rozšírenie súťažného diapazónu.

Jury Schneiderovej súťaže sa už od jej počiatkov vyznačuje priam elitným a zároveň rôznorodým členským zázemím.

V celej histórii súťaže pretrváva snaha oslovovať osobnosti, ktoré podujatie môžu pozdvihnúť a pomôcť mu. Väčšinou sú to prominentní vokálni umelci, pedagógovia, dirigenti, zástupcovia inštitúcií, agentúr, festivalov... Dnes väčšinou zasadajú v porote zahraniční členovia, pretože – a to nie je tajomstvom – chceme pomôcť najmä našim laureátom, aby sa dostali do sveta, čo v ich začínajúcej kariére znamená obrovskú skúsenosť a devízu.

Vrátim sa k aktuálnej súťaži. V spektre zastúpených krajín boli okrem Slovákov najpočetnejšou skupinou súťažiacich najmä Poliaci.

S Poliakmi spolupracujem už vyše dvadsať rokov, na školách mám množstvo kontaktov. Tu platí ono známe pravidlo, že všetko je vybudované na solídnych osobných vzťahoch. V Poľsku poznám veľa prominentných vokálnych pedagógov, pôsobím tam v rámci viacerých jury, mám možnosť kontaktovať sa aj so študentmi a osobne im ponúknuť účasť na súťaži. Keď cestujem do zahraničia na konferencie či workshopy, vždy nesiem so sebou aj propagačný materiál týkajúci sa našej súťaže. Dnes sa totiž všeobecne spoliehame na internet, či už v zmysle informácií, kontaktov, ale všetko sa nedá zvládnuť takouto „neosobnou“ formou. Najlepšia je, samozrejme, priama komunikácia a optimálne je upozorniť konkrétnymi menami, úspešnými účastníkmi našej súťaže.

Vrátim sa k zvláštnemu fenoménu vlastnému Schneiderovej súťaži. Sú ňou návraty adeptov do organizmu súťažného diania. Dá sa teda povedať, že opakované účasti sú istým typom verifikácie vývoja adepta a zároveň sú akýmsi certifikátom podujatia?

Už som spomínala troch našich už etablovaných sólistov, ktorí si takto otestovali svoju umeleckú životaschopnosť. Z nedávnej minulosti či prítomnosti uvediem Slávku Zámečníkovú, ktorá po minuloročných úspechoch získala angažmán v Berlínskej opere, včera som sa vrátila z Medzinárodnej súťaže Hans Gabor Belvedere v Rakúsku, kde získala tretiu cenu, na Súťaži Stanisława Moniuszka vo Varšave druhú. To sú konkrétne výstupy, výsledky, ktoré vyrastajú a košatejú na báze účasti a umiestnenia práve v našej súťaži. Z tých, ktorí sa opakovane vrátili súťažiť, spomeniem Katarínu Kurucovú, Evu Bodorovú, ktoré medzitým, v období dvoch rokov medzi súťažami, systematicky na sebe pracovali a získavali aj iné ponuky. Viac než za zmienku stojí skvelá Chorvátka Sonja Runje, ktorá dostala množstvo ponúk. Za dva roky sa posunula vo svojej kariére a v tomto roku debutovala na salzburskom festivale. Spomeniem aj Rusku Zoyu Petrovu, ktorá onedlho cestuje na súťaž do USA. Na jednej strane je odvaha ísť dvakrát do tej istej súťaže, ale ukázalo sa, že vskutku je to prospešné, pretože každý z účastníkov dokumentoval veľký posun vo svojom umeleckom vývoji.

Je o vás známe, že ste presná prognostička: podľa prvých tónov viete adepta ohodnotiť a zaradiť do príslušnej kategórie. Tiež je známe, že svojich študentov absolventov „nevypúšťate dvermi z triedy von“, ale ich sledujete a sprevádzate v dobrom aj zlom v nasledujúcich etapách ich kariéry.

Áno, vždy mi záležalo na tom, aby absolventi, ktorí opúšťajú moju triedu, boli perfektne pripravení, a to nielen na diplomový koncert. Takmer všetci sa vždy zúčastňovali na súťažiach, domácich alebo medzinárodných. V tom vidím svoju ambíciu – vidieť žiaka na javisku alebo na koncertnom pódiu. Pre mňa ako pedagóga je dôležitá motivácia, satisfakciou je pre mňa vidieť a počuť výsledky mojej práce, mojich investícií, ktoré sa neminuli cieľa. Stimulom je aj práca s profesionálmi, ktorí majú už solídne a etablované postavenie. Minulý týždeň ma na koncert pozvala Magdalena Kožená. Po koncerte sa opakovala situácia ako vždy: rozoberali sme výkon... Spevák potrebuje svoje „druhé ucho“, spätnú väzbu, reflexiu zainteresovaného kritika, oponenta ako stimulátora a objektívneho navigátora. Slovom, mal by existovať niekto, kto povie svoj názor, konštruktívnu pripomienku. Vravím im, som vaším zrkadlom, v ktorom môžete sledovať aj tie najjemnejšie nuansy svojho výkonu. Buď cestujú na konzultácie oni za mnou, alebo ja cestujem na ich produkcie.

Speváci zrejme zo všetkých interpretov najviac potrebujú objektivizovanú reflexiu a „pohľad zvonka“...

V tomto smere som asi vorkoholik. Začínam vždy od základov, od detailov: postaviť nástroj – hlas – a potom sa naučiť ovládať ho. Vždy hovorím: Potrebujete spievať dvadsaťpäť až tridsať rokov, aby ste sa umelecky usadili. Mám otcov zápisník, v ktorom čierne na bielom stoja poznámky k jeho vystúpeniam v SND. Spieval veľké roly jednu za druhou a nepamätám sa, že by niekedy niečo odriekol. Bol k sebe prísny, bol pracovitý, akurátny, a preto aj tak dlho vydržal v kondícii. Rovnako otcovi súčasníci, a takmer všetci odchovanci Egema získali vďaka jeho škole obrovskú devízu.

Čo je podľa vás špecifikom „Schneidrovky“ a v čom sa globalizovala?

Neopakovateľnosť je, samozrejme, v Schneiderovej piesňovej tvorbe. Zaujímavé bolo, že na tohtoročnej súťaži sa neopakovali tie isté piesne. Výber bol široký a bohatý. Všeobecne vo viacerých vokálnych súťažiach je diapazón zúžený, my máme pestrosť v tom, že štatút vyžaduje aj operné árie. Špecifikom, ale aj „výsadou“ je, že sa nám podarilo povýšiť status slovenského autora na úroveň európskych skladateľov. Tiež je typické, že repertoár súťažiacich sa už neobmedzuje výlučne na tituly romantizmu či klasicizmu, ale zvýšil sa záujem o tvorbu 20. aj 21. storočia. Podotýkam že, postaviť dramaturgiu súťaže je veľmi náročné.

V týchto mesiacoch slávite svoje jubileá. Vedeli by ste v stručnosti bilancovať, charakterizovať svoje umelecké či životné krédo či principiálne pedagogické zásady?

Áno, je to presne päťdesiat rokov, čo som začala učiť a nastúpila na VŠMU (a pritom ma nepozvali na 70. výročie založenia školy...). Mojou pedagogickou prioritou je pristupovať ku každému študentovi individuálne. Vždy sa usilujem nájsť ten správny kľúč, odhaliť tón farby hlasu, určiť presný odbor, ktorý treba prehlbovať, hľadať podstatu toho, v čom je silný, čomu sa má vyhýbať. Ako jednu z podstatných vecí vidím aj schopnosť vedieť mu koncipovať repertoár tak, aby rástol z jedného ročníka do druhého, aby spieval slobodne, voľne, aby mal radosť zo spevu, aby rád chodil na hodiny. Nie, nie som typ imperátora, nebúcham dvermi, notami, snažím sa ísť touto miernou a inšpirujúcou cestou. Som ochotná pracovať s nasadením, ale musím vidieť a cítiť spätnú väzbu. Niekedy sa to tak nejaví, ale so skúsenosťami mi narástol odhad. Dobrou atmosférou, láskavým a emancipovaným prístupom sa dá dosiahnuť naozaj veľa. Mladých motivujem, upozorňujem na príklady. Nepredspevujem, navigujem ich najmä slovom, povzbudením. Pri všetkých nedostatkoch, medzerách a kazoch sa dá nájsť spôsob, ako ich odstrániť. Veľa som sa však naučila vo svete. Adept musí mať jednu principiálnu vlastnosť, ktorou je muzikalita. Bez nej ani z najkrajšieho hlasového materiálu neurobíte speváka. Vždy sa snažím pomôcť. Vediem ľudí k systematickosti, k profesionalite, k pokore pred autorom a dielom, k snahe vnímať hudbu komplexne.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/1597-eva-blahova-chceme-pomoct-nasim-laureatom-aby-sa-dostali-do-sveta/



Aktualizované: 12. 08. 2019