Logo HŽ

Dennis Russell Davies: "Orchestre si musia rozširovať repertoár a poskytovať publiku nové zážitky."

Kúsok za riekou Moravou akoby začínal iný hudobný vesmír. V aktuálnej sezóne Brnianskej filharmónie si bude možné okrem „klasiky“ vypočuť aj diela Rautavaaru, Vasksa, Tüüra či Eötvösa, ale napríklad aj Leonoru Antonína Rejchu. Do Brna príde koncertovať Laurie Anderson, Elisabeth Leonskaja zahrá všetky Beethovenove klavírne koncerty a americký dirigent Dennis Russell Davies, ktorý od sezóny 2018/2019 orchestru šéfuje, uvedie spolu s violončelistami Filharmonie Brno komplet Beethovenových variácií a sonát pre violončelo a klavír. S charizmatickým hudobníkom sme sa stretli pred letom, keď bol v Brne dirigovať v rámci festivalu Mozartove deti, ktorým Brnianska filharmónia podporuje talenty z prostredia žiakov základných umeleckých škôl.

Táto otázka nepôsobí veľmi invenčne, odpovede však bývajú zaujímavé. Aké sú vaše najranejšie hudobné spomienky?

Keď som navštevoval materskú školu, nesmierne ma fascinovalo sledovanie skúšok „marching bandu“, ktorý hrával na neďalekej strednej škole. Mama vždy musela prísť a doslova ma odtiahnuť domov, inak by som tam stál a hľadel na tú kapelu azda celú večnosť. Moji rodičia – žili sme v Tolede v Ohiu – neboli hudobníci, no hudbu milovali a už ako malého ma brávali na koncerty. Takto som mal napríklad možnosť počuť recitál slávneho violončelistu Gregora Piatigorského.

Ako by ste charakterizovali hudobné prostredie, v ktorom ste vyrastali? Boli ste „zázračným dieťaťom“?

Nemyslím si, že som bol zázračným dieťaťom, no rozhodne som mal veľký talent a okolo seba množstvo zdatných amatérskych hudobníkov, ktorí ho dokázali podporiť. Otec, ktorý pracoval v továrni, hrával na klavíri – klasiku i pop. Od detstva som bol teda vystavený pôsobeniu hudby. Okrem toho som mal šťastie, že som dokázal na sebe tvrdo pracovať.


Narodili ste sa v štyridsiatych rokoch 20. storočia, takže ste museli veľmi intenzívne vnímať, čo sa v šesťdesiatych rokoch v USA dialo. Mám na mysli napríklad vojnu vo Vietname, hnutie za občianske práva... Ako vás to ovplyvnilo?

Vojna vo Vietname patrila pre moju generáciu medzi najdôležitejšie témy. Koncom šesťdesiatych rokov som bol na Juilliarde. Tamojší študenti boli brilantní hudobníci, no nemal som pocit, že by sa nejako zvlášť zaujímali o to, čo sa deje za múrmi školy. Ale keď sa potom stala tá tragédia – „Kent State shootings“ –, pri ktorej v areáli univerzity Národná garda zastrelila niekoľko študentov, to bolo priveľa, dokonca aj na Juilliard. Výsledkom boli masívne demonštrácie: protestujúci ležali pred neďalekým Lincolnovým centrom a blokovali ho. Nikdy nezabudnem na to, ako môj profesor dirigovania, Jean Paul Morel, vyšiel zo školy a ľahol si k nám, k študentom. Bolo to veľmi silné. Hnutie za občianske práva bolo dejinnou nevyhnutnosťou, pretože väčšina z nás žila spokojne vo vlastnom svete, kde bolo všetko v poriadku, ale študenti a občania inej farby pleti mali inú skúsenosť. Museli sme sa ich naučiť počúvať.


Je povinnosťou umelca vyjadrovať sa k závažným spoločenským témam?

Myslím, že našou hlavnou zodpovednosťou je hudba, ktorú milujeme a ktorej veríme a ľudia, ktorí ju chcú počúvať. Súčasne sa však nemôžeme vyhnúť tomu, aby sa nás nedotýkalo to, čo sa vôkol nás deje. Myslím si, že najlepšie, keď si každý na túto otázku zodpovie sám a bude konať v súlade so svojou osobnou integritou. Človek si musí byť istý, že to, čo robí, je úprimné a má to zmysel.

Richard Taruskin v The Oxford History of Western Music napísal, že v čase, keď na Juilliarde študoval Philip Glass, bolo pravdepodobnejšie, že po ukončení tejto školy sa zo skladateľa stane „elitársky modernista“ než „avantgardný umelec“, pričom minimalizmus chápe ako „avantgardu“. Vy ste tiež študovali na The Juilliard School of Music, aká bola atmosféra a kultúrna klíma na škole v tých časoch?

Ja osobne som veľmi veľa získal tým, že na škole pôsobili naozaj vynikajúci učitelia. Mal som obrovské šťastie, že v tom čase do New Yorku prišiel Luciano Berio. Stretnutie s ním malo pre mňa zásadný význam. Keď som začal so štúdiom dirigovania, vybral si ma za svojho asistenta, takže som mal blízky kontakt s vynikajúcim umelcom, cez ktorého som potom získal prístup k osobnostiam ako Pierre Boulez, Bruno Maderna alebo Hans Werner Henze. Ako na každej hudobnej škole, aj na Juilliarde boli, samozrejme, pedagógovia, ktorí sa zaujímali len o svoj nástroj. No boli tam aj tí druhí. Ak ste boli ako hudobník otvorený, mohli ste si nájsť zaujímavú cestu, ktorou sa oplatilo ísť.

Od sedemdesiatych do deväťdesiatych rokov 20. storočia ste ako dirigent a hudobný riaditeľ spolupracovali s niekoľkými americkými orchestrami, no nedirigovali ste „Big Five“. V akej východiskovej pozícii ste sa ako dirigent po skončení školy v USA ocitli?

Moja pozícia nebola vôbec ľahká. Len pre zaujímavosť – k „veľkým“ americkým orchestrom som sa, paradoxne, dostal až po tom, ako som odišiel do Európy. V dobe, keď som v Amerike začínal, nebola situácia v krajine priaznivo naklonená aktuálnej americkej orchestrálnej tvorbe. Súviselo to s tým, že väčšina dirigentov a hudobných riaditeľov boli Európania, ktorí našu hudbu nepoznali a mám pocit, že sa o ňu ani nijako zvlášť nezaujímali. Odpoveďou bolo založenie American Composers Orchestra, pri ktorého zrode som v sedemdesiatych rokoch stál. Nemal som síce prístup k veľkým orchestrom, ale krásne časy som zažil aj so Saint Paul Chamber Orchestra.

Prečo ste z USA odišli do Európy?

Vďaka Hansovi Wernerovi Henzemu som dostal pozvánku do Stuttgartu, najskôr ako hosťujúci dirigent, neskôr som tam získal miesto hudobného riaditeľa. V mojej kariére tento angažmán predstavoval rozhodujúci zlom. Vtedy som sa tiež rozhodol opustiť USA a usadiť sa v Európe.

V čom vidíte rozdiely medzi orchestrálnymi hudobníkmi, respektíve orchestrami v USA a Európe?

Hudobníci majú dnes všade veľmi vysokú úroveň, v USA je, samozrejme, množstvo vynikajúcich hráčov, no v súčasnosti sa cítim viac doma v Európe. Zvlášť som si obľúbil stredoeurópske orchestre, hrajú so skutočným zaujatím a vášňou. Hráči sú niekedy menej disciplinovaní, no vždy veľmi muzikálni. To sú pre mňa kvality, na ktorých záleží. Mám rád zvuk tunajších sláčikových nástrojov, sýty, vrúcny, no dokáže znieť aj agresívne, v hre cítiť vplyv ľudovej hudby.

Niekoľko rokov ste strávili ako šéf rozhlasového orchestra vo Viedni. Akú výzvu predstavoval tento post v meste, kde sídli jeden z najlepších orchestrov na svete a z kvalitnej ponuky hudobných podujatí je problém si vybrať?

Dôležitou súčasťou existencie rozhlasových orchestrov bolo odjakživa uvádzanie súčasnej hudby. Predstavovala jeden z dôvodov ich existencie. Vo Viedni preto nebolo potrebné súťažiť, boli sme jednoducho iní. Mnohé rozhlasové orchestre akoby na toto zabudli a snažia sa robiť mainstreamové programy, často veľmi nudné. Na éru vo Viedni spomínam veľmi rád. Samozrejme, že sme hrali aj klasiku. S moderným repertoárom si orchester poradil väčšinou rýchlo, pretože z dlhoročnej skúsenosti poznal všetky záludnosti partitúr skladateľov 20. storočia. Tak vzniklo viac času na Beethovena či Brahmsa, ktorých potom hudobníci skúšali, ale i hrali s veľkým nasadením. Podobná tradícia rozhlasových orchestrov v Spojených štátoch neexistuje.

Ste známy ako dirigent, ktorý okrem „Osmičky“ nahral všetkých dvanásť symfónií Philipa Glassa – Piatu vám skladateľ venoval. Kým jeho ostatná tvorba je vnímaná ako klasika, filmovú hudbu možno dokonca označiť za populárnu, symfónie nie sú prijímané jednoznačne. Myslíte, že sa aspoň niektoré z nich stanú trvalou súčasťou klasického repertoáru? Ako by ste charakterizovali ich miesto v kontexte tradícií symfonickej hudby? Kde by ste prípadnému záujemcovi o jeho symfónie odporučili začať?

Dobrým začiatkom môže byť Prvá a Štvrtá symfónia na témy piesní Davida Bowieho, potom Druhá symfónia, kde prvýkrát používa vlastné témy, následne by som pravdepodobne siahol po Ôsmej symfónii, komplexnom a vážnom diele, ktoré si rozhodne zaslúži byť hrávané i počúvané. Myslím si, že prinajmenšom niektoré Glassove symfónie by sa mohli stať dôležitou súčasťou orchestrálneho repertoáru, no dirigenti by ich najskôr museli spoznať a naučiť sa ich. Stále existujú mnohí, ktorí ani netušia, že Glass komponuje symfónie. Vidia „minimalizmus“ a nepovažujú ho za dostatočne „vážny“. Philip Glass je slávny skladateľ, existuje množstvo ľudí, ktorí majú jeho tvorbu radi, no isté veľké orchestre a operné domy ju stále ignorujú. Nazval by som to bojkotom. Nezužoval by som tento stav len na problém americkej hudby či minimalizmu, v širších súvislostiach ide o rozširovanie repertoáru a snahu poskytnúť publiku nové zážitky. Čo sa týka tradície symfonickej hudby, Brucknera a Glassa vnímam ako skladateľov, ktorí sú si v mnohých ohľadoch blízki. Škoda, že ich diela sú príliš rozsiahle, aby sa dali spoločne uviesť na jednom koncerte.

V čom vidíte problém s „novou hudbou“?

Netýka sa to len „novej hudby“. Orchestrálni hudobníci sú vo všeobecnosti skeptickí voči hudbe, s ktorou nemajú častý kontakt. Väčšina českých hráčov vám napríklad povie, že Dvořák skomponoval štyri symfónie a zvyšné nestoja príliš za reč. Ale v skutočnosti od Šiestej symfónie nadol tieto diela nepoznajú, pretože nie sú živou súčasťou tradície, v ktorej sa pohybujú. Na druhej strane, zmienený skepticizmus môže byť aj zdravý. Skladateľ komponujúci pre orchester musí mať potrebný remeselný štandard, poznať idiomatiku písania pre jednotlivé nástroje, vedieť, čo robí a aký zvuk chce dosiahnuť. Sám by mal mať isté zručnosti ako inštrumentalista. Hráči to spoznajú a ocenia. V prístupe k súčasnej hudbe je mimoriadne dôležitý postoj dirigenta. Ako hudobný riaditeľ v Stuttgarte i Linzi som sa za Glassovu hudbu postavil a uvádzal som ju. Philip sa dostal do pozornosti veľkých koncertných inštitúcií a orchestrov a mohol napísať skladby pre veľké obsadenia v Európe. V USA takúto pozornosť nemal. Preto mal Philip Glass Ensemble taký veľký význam pre jeho hudbu, inak by sa nebola hrala. To sa zmenilo len posledných desať rokov. 

Prečo ste sa rozhodli práve pre Brno? Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Nečakal som to. Prišiel som sem hosťovať, spolupráca sa mi páčila. Práve som skončil v Linzi, kde žijem a ktorý je pomerne blízko. V Brne oceňujem záujem robiť zaujímavé programy. Bolo veľmi príjemné, keď ma dramaturg Vítězslav Mikeš povzbudzoval, aby som „bol ešte viac sám sebou“ a nebál sa dobrodružstiev. Začiatok spolupráce s Brnianskou filharmóniou osobne považujem za vydarený. V blízkej budúcnosti bude však veľmi dôležité vyriešiť problém s koncertnou sieňou. Kvôli pódiu momentálne nemôžeme hrať vo veľkých obsadeniach. Minulú sezónu sme sa vrátili z opery, kde bolo síce viac miesta, no horšia akustika. Výzvou je ostať optimistickí a napredovať, kým nebude k dispozícii nový koncertný priestor. Verím, že sa to podarí, orchester i publikum si ho zaslúžia.

Ako vnímate reakcie publika na svoje pôsobenie?

Publikum v Brne našťastie je. A hoci ekonomika hrá dôležitú úlohu, koncerty musia ostať cenovo prístupné. Je potrebné tvoriť programy, ktoré zaujmú mladých, no neodradia ani starších, možno konzervatívnejších návštevníkov. Mám radosť z reakcií poslucháčov. Často prevrátim zaužívaný poriadok – krátka predohra, „niečo súčasné“ a „skutočná hudba po pauze“ – po prestávke zaradím nové dielo a publikum reaguje veľmi dobre! Vidia, že to myslím vážne s „klasikou“, ale že prikladám váhu aj „novej hudbe“. Urobil som to napríklad v programe, kde zaznela Prvá symfónia Dvořáka a Harmonielehre Johna Adamsa. Bola to nádherná kombinácia, väčšina publika nepoznala ani jednu skladbu. (Smiech.) Zatiaľ sme sa „nedostali k Boulezovi“, ale podarilo sa mi tu predstaviť viacero nových diel a autorov.

V čom vidíte význam symfonických orchestrov? Nie sú prežitkom?

V spoločnosti potrebujeme skladateľov, ich hudba potrebuje koncertné sály a oni potrebujú nástroj, na ktorom by hrali. Nové diela sú prínosom aj pre hudobníkov, rozvíjajú ich ako interpretov, umožňujú tiež „nový pohľad na staré diela“. Symfonická hudba je súčasťou našej civilizácie, mali by sme ju poznať. Keby som o tom nebol presvedčený, nebol by som naštudoval komplet Haydnových symfónií. Bolo to ako výstup na Mount Everest, ale som rád, že nie som ako mnohí, ktorí z Haydna za celý život spoznajú desať skladieb.

Dennis Russell DAVIES – americký dirigent a klavirista známy širokým repertoárovým záberom siahajúcim od klasického orchestrálneho a operného repertoáru po najnovšiu hudbu. Úzko spolupracoval s osobnosťami ako Luciano Berio, William Bolcom, John Cage, Philip Glass, Laurie Anderson, Aaron Copland, Hans Werner Henze, Michael Nyman, Keith Jarrett a ď. Pôsobil ako hudobný riaditeľ komorného orchestra Saint Paul v Minnesote (1972–1980), šéfdirigent American Composers Orchestra (1977–2002). Po presťahovaní do Európy sa usadil v Nemecku a Rakúsku. Bol hudobným riaditeľom opery v Stuttgarte (1980–1987), šéfdirigentom orchestra Beethovenhalle, hudobným riaditeľom opery a Medzinárodného festivalu L. van Beethovena v Bonne (1987–1995). Bol tiež šéfdirigentom Stuttgartského komorného orchestra (1995–2006), s ktorým nahral komplet Haydnových symfónií. V Rakúsku bol šéfdirigentom Symfonického orchestra Viedenského rozhlasu (1997–2002), v rokoch 2002–2017 bol šéfdirigentom Brucknerovho orchestra v Linzi (s telesom nahral komplet Brucknerových symfónií) i riaditeľom tamojšej opery. Pôsobil tiež ako profesor dirigovania na Mozarteu v Salzburgu. Ako hosťujúci dirigent spolupracoval s najznámejšími svetovými orchestrami. Ako operný dirigent sa predstavil v Bayreuthe, na Salzburskom festivale, v newyorskom Lincoln centre a Metropolitnej opere, v Houston Grand Opera, v Hamburskej a Bavorskej štátnej opere, v Chicagskej lyrickej opere, ale tiež v Paríži, Madride a Viedni. Za svoje umelecké aktivity získal vo Francúzsku a Rakúsku vysoké štátne ocenenia, je členom Americkej akadémie umení a vied. Od sezóny 2018/2019 je šéfdirigentom a umeleckým riaditeľom Filharmonie Brno.

www.dennisrusselldavies.com

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/1609-dennis-russell-davies-orchestre-si-musia-rozsirovat-repertoar-a-poskytovat-publiku-nove-zazitky/



Aktualizované: 08. 10. 2019