Logo HŽ

Piotr Baron: "Som jazzovým fanúšikom"

Vynikajúci saxofonista Piotr Baron (1961, Vroclav) hrával po boku všetkých výrazných osobností poľskej jazzovej scény, pričom sa venuje aj pedagogickej, vedeckej a publicistickej činnosti. Ťažiskom jeho tvorivého myslenia je kresťanská inšpirácia vrcholiaca albumovou trilógiou Bogurodzica (2000) – Salve Regina (2007) – Sanctus-Sanctus-Sanctus (2008).

Kontemplácia nad mariánskymi antifónami (Salve Regina) smeruje svojou absolútnou slobodou a zároveň zadefinovaným pôdorysom ku Coltranovmu vrcholnému opusu A Love Supreme. Aké východiská možno hľadať za tvojimi poslednými projektmi?

Religiózna inšpirácia sa tiahne celým mojím životom, a preto sa bezpodmienečne musela prejaviť aj v mojej hudbe. Ďalšou neoddeliteľnou zložkou mojej existencie je hranie jazzu a presne ako apoštol Pavol vo svojom liste pripomína: „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu,“ ja takto na Božiu slávu hrám jazz. Modálny koncept jazzu určitým spôsobom nadväzuje na gregoriánsky chorál a z neho vychádzajúce liturgické antifóny. Harmónia ako taká v prípade monódie absentuje, v istom zmysle ju však dokážu navodiť práve figurácie jednohlasu. Stačilo potom zvoliť vhodný rytmus, šikovne postaviť basovú líniu a zo zdanlivo bezvládneho pohybu vyvstala funkčná harmónia. Netvrdím, že sa Coltrane nechal inšpirovať gregoriánskym chorálom, avšak výsledok jeho modálneho hľadačstva bol v niečom podobný. Zmienkou o príbuznosti s Coltranom si mojej hudbe vyslovil najväčší kompliment.    

Prečo jazzmani nevyužívajú gregoriánsky chorál v podobnom kontexte?

Možno sa jednoducho boja alebo sa ich duchovný svet nachádza niekde inde. Ja som cítil, že do svojej hudby chcem tento kontext priniesť a že by spojenie gregoriánskeho chorálu s jazzom mohlo zafungovať. Diskutoval som s duchovnými otcami, či nebude využívanie gregoriánu a antifón v jazze svätokrádežou. Uistili ma, že s týmto prístupom – keďže nejde o parodovanie ani karikatúru – určite nie.

Ako si sa dostal k americkým spoluhráčom – freejazzovému trubkárovi Wadadovi Leovi Smithovi a bubeníkovi Marvinovi „Smittymu“ Smithovi?

Bola to najmä zásluha kontrabasistu a môjho dobrého priateľa Dareka Oleszkiewicza, ktorý má s týmito hudobníkmi kontakty. Možno by sa to podarilo aj bez jeho pomoci, no určite nie za rovnakých finančných podmienok ako po Darekovej línii. Darek mi s celým projektom úžasne pomohol, podstatne sa zaslúžil trebárs o vynikajúci zvuk a album Salve Regina dokonca produkoval.    

Posledný album Sanctus-Sanctus-Sanctus s motívom nádeje je oproti Salve Regina poslucháčsky komunikatívnejší, trebárs už prítomnosťou vokalistu Mieczysława Szcześniaka.

Dôležitým rozdielom je to, že ide o album môjho regulárneho kvarteta, s ktorým pravidelne hrávam. Prizval som niekoľko hostí, ale základom je moja kapela s klaviristom Michałom Tokajom, kontrabasistom Michałom Barańským a bubeníkom Łukaszom Żytom. Keď týchto vynikajúcich hudobníkov spomínam, musím sa pochváliť, že s touto trojicou hráva okrem iných vynikajúci saxofonista Bennie Maupin. (Trio Michała Tokaja sprevádzalo na Bratislavských jazzových dňoch 2010 poľskú vokalistku Agu Zaryanovú, pozn. aut.)    

Ako vnímaš nadväznosť tejto trilógie?

Nad tým som sa nezamýšľal. Podstatnejšou je pre mňa snaha, aby môj nástroj znel skutočne široko, čo najširšie ako je v danom spektre možné. Neznamená to však hlasno, skôr aby som vďaka množstvu nízkych alikvotov dosiahol silný tón. Aj preto sa snažím hrať bez mikrofónu. Samozrejme, najmä v kluboch, pretože na open-air pódiu to nie je možné.    

Tvoj tón prekvapuje svojou intenzitou, hĺbkou...

Mám z toho radosť, pretože toto je jazyk, na ktorom neustále pracujem. Trebárs pri cvičení začínam len s dlhými držanými tónmi a k hudbe sa dostávam až po čase. Neustále dbám na to, aby bol môj tón zvučný a nie nepríjemný ako u niektorých saxofonistov.  

Fanúšik a kritik    

Často sa objavuješ po boku viacerých domácich jazzmanov, napríklad vokalistky Urszuly Dudziakovej a trubkára Piotra Wojtaszyka... S Piotrom na seba neustále „narážame“, či už v rámci jeho, alebo mojich projektov, na jazzových dielňach, na univerzite, kde obaja učíme. Radi by sme spolu nahrali album v Amerike a dúfam, že sa to podarí. S Urszulou sa stretávame často a bývajú to zakaždým radostné, nielen muzikantské, ale aj ľudské stretnutia. Urszula je akýmsi slnkom poľskej scény – je vždy vysmiata a pozitívne naladená. Hrávam s ňou veľmi rád, pretože jej pozitivizmus prospieva môjmu zdraviu. (Smiech.)      

Popri aktívnom hraní sa zaoberáš výskumom: spomeniem vynikajúcu štúdiu Vývoj národných štýlov. Prečo?

Jednoducho preto, lebo ma to zaujíma. Ako mladý som bol obrovským jazzovým fanúšikom, „hltal“ som všetky dostupné knihy o jazze a počúval rozličné nahrávky, ktoré bolo možné v Poľsku zohnať. Rovnakým jazzovým fanúšikom som zostal doteraz a nestratil som nadšenie, ani keď som začal aktívne hrávať.    

Mnohí jazzmani túto iskru po čase strácajú...

Máš pravdu. V Poľsku sa hovorí: „Nie je chybou, keď je katolícky kňaz veriacim.“ Myslím, že to môžem bez problémov adaptovať na našu tému, a preto nebude chybou, keď jazzový hudobník ostane jazzovým nadšencom. Jazz je mojím životom, neustále sa zaujímam o to, čo sa deje vo svete, vyhľadávam nové nahrávky, vkladám ich do svojho iPodu, počúvam ich a nechávam sa nimi inšpirovať. Zaujímam sa nielen o americký jazz, ale aj o poľských alebo slovenských hudobníkov. Cítim v sebe energiu a chuť neustáleho dobývania a nachádzania pravdy, ktorá sa môže javiť ako nie celkom jasná alebo naopak ako evidentne nesprávna cesta, ktorá je vo svojej podstate klamstvom. Mnohé veci nedokážeme pri prvom kontakte odhadnúť a pravda vyjde najavo až po čase. Avšak stále môžeme využiť šancu slobodného výberu. Výhodou pri orientovaní sa v tejto sfére sú moje kontakty s ľuďmi, ktorí sú na scéne mojimi kolegami. Pokiaľ potrebujem radu, nemám problém osloviť Michała Urbaniaka, Zbyszka Namysłowského alebo Tomka Stańka pretože mám istotu, že na môj problém zareagujú. Tým pádom sa dostávam k informáciám priamo zo zdroja a stojí ma to menej námahy ako niekoho, kto tieto kontakty nemá.    

Domáca kritika ťa označuje za jedného z najvýraznejších hudobníkov strednej generácie. Ako vnímaš svoj status v rámci poľskej scény?
Nezaoberám sa tým, pretože to pre mňa nemá žiadny význam. Podstatnými ukazovateľmi sú pre mňa ľudia, ktorí chodia na moje koncerty, to, ako na moju hudbu reagujú, či si žiadajú prídavok a či sa po skončení zastavia na pár slov, prípadne kúpiť si album. To je pre mňa najdôležitejšie, pretože hrám pre ľudí a nie kvôli kritikom. Kritiky píšu bohužiaľ väčšinou hudobníci, ktorým sa nepodarilo preraziť svojou hudbou a tak sa vrhli na písanie. Prípadne sa chcú priživiť na muzike, no nechce sa im cvičiť. Hodí sa na nich verš Jana Izidora Staudingera: „Krytyk i eunuch / z jednej są parafy / obaj wiedzą jak trzeba / żaden nepotrafi...“ (Kritik i eunuch / v niečom sú rovnakí / vedia síce ako / žiaden však netrafí...). Preto ma ich názor nezaujíma, pokiaľ samozrejme nemám dočinenia s kritikou konštruktívnou. Tá ma môže nasmerovať a vďaka nej sa môžem vyvarovať opakovaniam, klišé. Takéto názory sú pre mňa cenné a pomáhajú mi. Hudbu však robím pre ľudí: pokiaľ ich dokáže zmeniť a priniesť niečo do ich života, vtedy má význam.  

 Sám však recenzuješ nahrávky v magazíne Jazz Forum...
Môj názor je ten, že recenzie na hudbu majú písať hudobníci; jednak preto, že sú objektívni – hudbu počujú a vnímajú iným spôsobom ako bežný poslucháč. Tiež si myslím, že väčšina z nich sa drží zásady, ktorú vyznávam aj ja: pokiaľ mám o niekom napísať zle, radšej o ňom nenapíšem vôbec. Zničiť a potopiť niekoho je to najhoršie. Hudba je sama osebe bezbranná a nemožno ju oslabovať tým, že o nej píšem zle.

 Nie je podľa teba menšou hanbou napísať o albume hoci nie najlepšie ako o ňom nepísať vôbec?
Asi áno, ale aj to zlé by mal napísať len muzikant-kolega, ktorý pozná „background“. Je to podobné, ako keď vytýkaš niekomu z rodiny: „Čo si to spravil? Zbláznil si sa? Bola to z tvojej strany hlúposť! Prestaň s tým!“ Tiež nepíšeš hneď do novín, že tvoj bratanec spravil niečo zahanbujúce. Preto sa snažím písať o hudbe dobre, Paweł Brodowski (šéfredaktor Jazz Forumu, pozn. aut.) pozná môj vkus a väčšinou mi ponúka na recenzovanie dobré albumy. Takže píšem dobre s čistým svedomím.       

Poliaci a Slováci

 Poľskej jazzovej scéne, ktorá udivuje svojou rozmanitosťou a medzinárodným presahom, nedominujú len aktívni pionieri, ale rešpekt si získala aj mladšia generácia zosobňovaná Adamom Pierończykom, Michałom Tokajom, Pawłom Kaczmarczykom... V čom spočíva jej osobitosť a životodarnosť?
Na túto otázku odpoviem ťažko, pretože ako muzikant som súčasťou scény a z môjho pohľadu sa tento stav vecí javí ako prirodzený; je pre mňa východiskom, nad ktorým sa nezamýšľam. Je to podobné, akoby som sa pýtal kolegu s domčekom pri mori, ako dosiahol také skvelé ovzdušie. Jediné, čo mi na to môže povedať, je to, že nemusel robiť nič, pretože prímorské povetrie tam bolo oddávna. Dedičstvo poľskej jazzovej scény vnímam podobne.

 Počas letných mesiacov prebieha v Poľsku množstvo jazzových dielní a workshopov. Nemáš obavu o budúcnosť jazzu?
Tých podujatí je viac, ako som si niekedy dokázal predstaviť, nielen letných dielní, ale aj škôl, na ktorých sa jazz pravidelne vyučuje. Momentálne pôsobím najmä na Jazzovom inštitúte pri Štátnej vyššej odbornej škole v Nise (Państwowa Wyższa Szkoła Zawodowa w Nysie), kde je dekanom klavirista Wojciech Niedziela, predtým som bol na Univerzite v Zielonej Góre (Uniwersytet Zielonogórski) a na vroclavskej Škole jazzu a tanečnej hudby (Wrocławska Szkoła Jazzu i Muzyki Rozrywkowej), ktorú založil trubkár Zbigniew Czwojda. Na školy a na kurzy prichádzajú tak nadaní a talentovaní hudobníci, že o budúcnosť poľského jazzu sa nebojím vôbec. Skôr mám strach z toho, aby som si mal ešte za niekoľko rokov kde zahrať, pretože táto generácia nás prevalcuje. (Smiech.) V Poľsku je v súčasnosti o jazz skutočne obrovský záujem.

 Na dielňach, ktoré zastrešuješ, nájdeme medzi pedagógmi aj Slovákov Juraja Grigláka, Miriam Baylovú...
Ako šéf zodpovedám za úroveň pedagógov. Okrem toho, že pozývam vynikajúcich hudobníkov, je rovnako dôležité, ako títo ľudia dokážu učiť a v neposlednom rade tiež to, aby som atraktívnosťou prilákal na kurzy študentov. Keď pozvem Juraja Grigláka z Bratislavy a Miriam Baylovú alebo Davida Dorůžku z Prahy, mám istotu, že študenti za nimi prídu. Tiež sa snažím využívať granty Vyšehradských fondov a vtedy je dôležité spolupracovať s ľuďmi z týchto krajín. Mimochodom, s Jurajom Griglákom a Paľom Bodnárom sa poznáme snáď 15 rokov, pretože sme spolu hrávali.

 So slovenskými hudobníkmi hrávaš príležitostne dodnes. Na ktoré stretnutia rád spomínaš?
Veľmi dobre – po muzikantskej i po ľudskej stránke – som si rozumel s Dodom Šošokom, ktorého môžem bezpochyby označiť za legendu európskeho jazzu. K Dodovi som vždy prechovával obrovský rešpekt. Na Slovensku máte množstvo vynikajúcich hudobníkov: Saxophone Summit s Ondřejom Štveráčkom a Ondrejom Krajňákom, speváčky Hanku Gregušovú, Luciu Lužinskú. A samozrejme Nothing But Swing Trio; to sú hudobníci, ktorí by mohli pokojne hrať kdekoľvek v Amerike, akurát že koncertujú v Banskej Bystrici alebo inde na Slovensku. Táto kapela je napevno ukotvená v tom najčistejšom idióme jazzového mainstreamu, podobne ako triá Reda Garlanda, Wyntona Kellyho či Billa Evansa.

 Takže pokiaľ by sa Nothing But Swing objavili v newyorskom klube Village Vanguard, nikto by nenamietal?
(Smiech.) Možno by sa ktosi ozval, ale väčšina poslucháčov by si určite nevšimla, že nie sú domáci. Skôr si však myslím, že by si ich tam nechali celý týždeň a ľudia by do klubu chodili ako dovtedy. Nothing But Swing hrajú naozaj tak, ako sa hrá inde vo svete.




Aktualizované: 16. 05. 2016