Už niekoľko rokov patrí mladý Peruánec Juan Diego Flórez vo svojom hlasovom odbore k svetovej elite. Jeho vysoko posadený, jasný a vláčny tenor, bez zaváhania prekonávajúci hranice trojčiarkovej oktávy, ho predurčuje k interpretačne náročným postavám Rossiniho, Belliniho a Donizettiho opier. Príležitosť zažiť spevácke majstrovstvo jedného z najžiadanejších svetových operných umelcov budú mať čoskoro i slovenskí poslucháči. Tretieho februára hostí Slovenské národné divadlo koncert opernej hviezdy, usporiadaný agentúrou Kapos.
Vyrastali ste v hudobníckej rodine. Váš otec bol známym interpretom peruánskych piesní, mama prevádzkovala podnik s hudobnou produkciou. Ako chlapec ste písali popové a rockové piesne a vystupovali v baroch. To nie je práve typický začiatok kariéry operného speváka. Ako ste sa vlastne dostali k vážnej hudbe?
Keď som mal sedemnásť rokov, nastúpil som na konzervatórium v Lime. Pôvodne som však nešiel študovať operný spev. Chcel som sa venovať populárnej hudbe a považoval som za potrebné zdokonaliť sa v kompozícii a v hudobnej teórii. Až na konzervatóriu som si postupne vybudoval vzťah ku klasickej hudbe. Dôležitým momentom bolo, že som sa stal členom Coro Nacional Peru a začal som brať hodiny spevu u jeho riaditeľa Andrésa Santa Maríu. V zbore som získal neoceniteľné skúsenosti s vážnou hudbou, vrátane práce so symfonickým orchestrom.
Po troch rokoch strávených na konzervatóriu v Lime ste dostali štipendium a v štúdiu pokračovali v USA.
Na konkurze v New Yorku sa mi podarilo získať hneď tri ponuky. Vybral som si Curtis Institute vo Philadelphii, ktorý mal povesť jedného z najlepších speváckych ústavov v USA.
Posunulo vás štúdium v Amerike dopredu?
Boli to veľmi užitočné roky. Mal som príležitosť účinkovať vo viacerých operných predstaveniach, čo bola pre začínajúceho speváka výborná štartovacia pozícia. No spôsob vedenia hlasu, s ktorým som sa vo Filadelfii stretol, mi celkom nevyhovoval. Technika, ktorá sa tam učí, je vhodná pre tenoristov s tmavším, objemnejším materiálom. No ja som potreboval podporiť prirodzené danosti môjho hlasu, nie ho štylizovať.
Ešte ako študent Curtisovho inštitútu ste začali spolupracovať so starším kolegom, známym peruánskym tenoristom Ernestom Palaciom. Čím vás jeho technika oslovila?
Vďaka Ernestovmu vedeniu sa mi podarilo hlas posadiť dopredu, rozjasniť a odľahčiť ho. Jeho prístup sa radikálne líšil od môjho predchádzajúceho školenia. Pozitívne zmeny sa dostavili takmer okamžite.
Ernesto Palacio je dodnes nielen vaším vokálnym poradcom, ale aj manažérom. To nie je celkom bežný vzťah v opernom biznise...
Ernestov úsudok pre mňa veľa znamená. Pozná môj hlas i repertoár – sám kedysi spieval viaceré z partov, ktoré mám v repertoári. Snaží sa, aby som sa vyvaroval jeho chýb z minulosti. Sleduje ma pri väčšine predstavení a potom spoločne môj výkon rozoberieme. Ernestovu mienku si veľmi vážim, čo však neznamená, že nemám vlastný názor. No aj tak jeho stanovisko vždy beriem do úvahy, v diskusii sa mi mnohé veci ozrejmia. Nie všetci speváci majú to šťastie, že je v ich blízkosti kompetentný človek, ktorý dokáže poradiť, upozorniť na chybu. Väčšina agentov umelcom iba dohadzuje predstavenia a nekriticky ich vychvaľuje.
Mali ste len dvadsaťtri rokov, keď vo vašej kariére prišiel osudový zlom. V záskoku za chorého amerického tenoristu Brucea Forda ste triumfovali v hlavnej úlohe Rossiniho opery Matilde di Shabran priamo v Mekke rossiniovskej hudby, v skladateľovom rodnom Pesare. Ako sa dá spracovať podobný úspech v takom mladom veku?
Pôvodne ma angažovali do malej postavy v inej Rossiniho opere, v Ricciardo e Zoraide. Bola asi dosť veľká odvaha, že som ten záskok zobral. Mal som veľmi málo času na naštudovanie celkom neznámej úlohy. Skúšal som na javisku, hoci som ešte neovládal noty a vzápätí som utekal za klaviristom učiť sa part. Bol to obrovský nápor. Ale nemal som čas o tom premýšľať, potreboval som sa sústrediť na prácu. Úspech som vôbec nečakal, takže keď som na klaňačke prijímal ovácie, ostal som úplne zaskočený a zmätený.
Pesaro vám vzápätí otvorilo cestu na najväčšie scény, ešte v tom istom roku ste debutovali v La Scale.
Áno, nasledovali ponuky, o akých som sa neodvážil ani snívať. Predspieval som Riccardovi Mutimu a on ma angažoval do Gluckovej Armidy, ktorou La Scala otvárala sezónu 1996/1997. No nielen to, nechal ma spievať prvú premiéru. Všetko mi to pripadalo náhle a nečakané. Krátko predtým som Scalu navštívil. Keď som obdivoval tú krásnu sálu, sľúbil som si, že tu do desiatich rokov budem spievať. Vtedy by som neuveril, že z desiatich rokov ostane pár mesiacov.
Bol to naozaj raketový nástup. Nemali ste trochu strach, postaviť sa bez väčších skúseností na najdôležitejšie operné javiská sveta?
Spomínam si, že som býval veľmi nervózny, keď som v tom čase vychádzal na scénu. Srdce mi búšilo, išlo ho rozhodiť. Dnes už trému nemávam.
Vzhľadom k výnimočnému typu hlasu, ktorý je ľahší a vyššie posadený než u bežných tenorov, pristupujete k voľbe repertoáru veľmi obozretne. Napríklad ste sa rozhodli nespievať Vojvodu z Mantovy. Usúdili ste, že by vám to mohlo uškodiť?
Túto úlohu som mal spievať v Madride, ale z produkcie som odstúpil, pretože išlo o príliš otvorený priestor. Ale s Vojvodom som sa nerozlúčil navždy, chcem sa k nemu vrátiť, pravdepodobne v sezóne 2014/2015. Nemyslím si, že by to bol pre mňa nevhodný part, nie je ťažký, ani orchester nie je príliš komplexný. Ale určite to ostane moja jediná verdiovská úloha. Výber správneho repertoáru je pre speváka mimoriadne dôležitý. Ak máte ľahký hlas ako ja a tlačíte naň, pripravíte ho o prirodzenú podstatu. A naopak, ak by chcel ťažký hlas spievať Rossiniho, zničí sa. Treba byť veľmi opatrný.
Ako vnímate vývoj svojho hlasu? Pozorujete, že by sa rokmi menil?
Nemám pocit, že by bol iný ako predtým. Vyvíja sa skôr technika a interpretácia. Tenoristi sú na vrchole svojich možností okolo tridsiatky, potom ich prirodzené kvality postupne klesajú. No na druhej strane, sme lepší vo výraze, možno sme si zdokonalili techniku, vďaka čomu dokážeme ukryť mantinely, čo prichádzajú s vekom. Stáva sa, že niektorí starší speváci už nedokážu spievať party s exponovanejšou tessitúrou, takže sa sťahujú do „ťažších“ úloh. To sa môže stať každému. No na druhej strane, sú vyzretejší a mnohokrát dokážu publikum zasiahnuť oveľa výraznejšie, ako keď im to „spievalo samo“.
Ťažiskom vášho repertoáru je Rossini. Je to preto, že tenorové árie z jeho opier vášmu vokálneho typu najlepšie sedia, alebo je vaším obľúbeným skladateľom?
Oboje – mám rád Rossiniho hudbu a jeho tvorba je zároveň optimálna pre môj hlas. Ale momentálne ho spievam pomerne zriedka, v dohľadnom čase ma čakajú len La donna de lago, Le comte Ory a Matilde di Shabran. Momentálne môjmu reperotoáru dominuje Donizettiho L'elisir d‘amore a Belliniho Sonnambula.
Ste vo výbornej vokálnej i fyzickej kondícii. Máte špeciálny recept na životosprávu?
Predovšetkým si striktne vymedzujem čas na odpočinok. Nikdy nespievam viac dní po sebe, medzi jednotlivými predstaveniami dodržiavam dvoj- až trojdňovú prestávku. Vyhýbam sa ponocovaniu, v tesnej blízkosti vystúpenia sa snažím priveľa nerozprávať. A tak často, ako sa len dá, hrám tenis.
Popri neobvyklom štarte kariéry sa k vám viaže aj iná zaujímavá historka. Pred tromi rokmi ste prelomili staré tabu, ktoré v milánskej La Scale platilo od roku 1933. Dirigent Arturo Toscanini vtedy zakázal spevácke prídavky po tom, čo Fiodor Šaľjapin opakoval áriu bez toho, aby sa s dirigentom vopred dohodol. Vy ste v Donizettiho Dcére pluku po aplauze zopakovali Toniovu áriu, vyšperkovanú deviatimi vysokými cé. Porušili ste Toscaniniho zákaz úmyselne?
Vôbec som nemal v úmysle narúšať tradície. O Toscaniniho zákaze som nevedel. Vlastne to bol dosť neuveriteľný omyl. Mám doma nahrávku Donizettiho Lucrezie Borgie z roku 1958, na ktorej Alfredo Kraus opakuje Gennarovu áriu. Je tam uvedené, že záznam pochádza z predstavenia La Scaly. Takže som bol presvedčený, že prídavky sú v Miláne bežné. Keď na druhý deň po predstavení všetky noviny písali, že som porušil dlhoročné tabu, nechápal som, čo sa deje. A potom mi niekto povedal, že moja nahrávka nie je z Milána, ale z Janova!
V poslednom čase ste však Dcéru pluku nespievali?
Po La Scale som Tonia spieval v Metropolitnej opere, v Londýne, Bologni, Janove, Tokiu a na mnohých ďalších miestach. Príliš často v priebehu krátkych troch rokov. Tak som sa rozhodol, že je čas si od tohto diela oddýchnuť. Ale spomínanú áriu spievam často na koncertoch, je to žiadaný prídavok.
Operní speváci väčšinou nemajú radi moderné inscenácie. V jednom interview som sa dočítala, že vy ich naopak preferujete. Je to pravda?
Áno, mám rád moderné operné divadlo. Ale musí ho robiť citlivý a inteligentný režisér. Ak niekto svojvoľne kaličí dielo, ak ide proti príbehu a proti hudbe, frustruje ma to.
V rodnom Peru sa tešíte veľkej popularite. Keď ste sa pred necelými tromi rokmi ženili v limskej katedrále, vašu svadbu sledovali tisícky ľudí, vysielala ju televízia a medzi hosťami nechýbal peruánsky prezident. Čo pre vás priazeň krajanov znamená? Vnímate ju ako poctu, či skôr záväzok?
Neviem, či odo mňa moji rodáci niečo očakávajú, no ja si považujem za povinnosť byť svojej krajine užitočný. Založili sme nadáciu „Sinfonía por el Perú“, ktorá organizuje projekt na podporu hudobného vzdelania a umeleckého života v Peru.
Čo je obsahom projektu?
Chceme pomôcť vybudovať detské i mládežnícke orchestre a zbory v celej krajine, i v tých najchudobnejších častiach. Inšpirovali sme sa úspešným venezuelským hudobnovýchovným programom El Sistema. Nápad aplikovať ho na peruánske podmienky vo mne skrsol na koncerte v Caracase. Hrali tam rôzne mládežnícke orchestre, vrátane ich „vlajkovej lode“, Simón Bolívar Youth Orchestra. Ohúrilo ma, ako sa ľudia dokážu zmobilizovať pre dobrú vec. Hneď som sa rozhodol, že sa o čosi podobné musím pokúsiť aj v Peru. Na ďalší koncert som pozval pár kľúčových ľudí z mojej krajiny a nakazil som ich touto ideou.
Ako sa vaša myšlienka uchytila v praxi – ste spokojný s realizáciou a výsledkami projektu?
Nášmu projektu sa darí veľmi dobre. Na školách po celom Peru vznikajú orchestre, ktoré v blízkej budúcnosti poskytnú základňu pre profesionálny hudobný život krajiny. Sledujeme však aj iný, omnoho dôležitejší a významnejší cieľ: deti, ktoré sa venujú umeniu, sú menej ohrozované negatívnymi spoločenskými javmi – drogami, prostitúciou, delikvenciou...
Aká je vaša úloha v projekte?
Som ten, kto sa zo všetkých síl snaží, aby projekt pokračoval. Moja popularita je užitočným nástrojom pri získavaní finančných prostriedkov zo súkromných zdrojov i podpory zo strany štátu. Teší ma, že sme sa stretli s veľkým záujmom, projekt dotujú mnohé súkromné spoločnosti.
Vďaka vašim úspechom je Peru známe v celom opernom svete. Ale o opernom živote vo vašej vlasti toho veľa nevieme. Môžete nám ho stručne priblížiť?
Pozícia operného umenia v mojej krajine nie je v tomto okamihu veľmi dobrá. Ale budúci rok sa má dokončiť rekonštrukcia národného divadla, stavia sa tiež nová divadelná budova. Verím, že aj náš projekt prinesie svoje ovocie a pomôže obnoviť štruktúru symfonických telies. Takže v blízkej budúcnosti snáď budeme mať kvalitné orchestre i fungujúcu opernú a baletnú sezónu.
Pred pár týždňami Vám vyšlo nové CD Santo (Deutsche Grammophon), ktoré je výberom štýlovo rozmanitých duchovných piesní. Máte rád sakrálnu hudbu?
Hoci nie som nábožensky založený, duchovnú hudbu od čias svojho pôsobenia v národnom zbore milujem. Na toto obdobie odkazujú čísla z Haydnovho Stvorenia a Händlovho Mesiáša. Ďalej som chcel pridať dotyk belcanta, preto som na CD zaradil árie z Rossiniho Messa di gloria, Petite Messe solennelle a Belliniho. Ale nájdu sa aj štýlovo úplne odlišné kusy – Francov Panis angelicus, Schubertova Ave Maria či skladba nedávno zosnulého argentínskeho skladateľa Ariela Ramíreza. Nechcel som, aby to bolo tradičné sakrálne CD.
Názov CD je totožný s názvom piesne, ktorej autorom ste vy. Komponovaniu sa venujete od ranej mladosti, nájdete si naň čas aj dnes?
Žiaľ, dosť zriedka. Momentálne sa zaoberám najmä orchestráciou peruánskych piesní, ktoré existujú v čisto vokálnej podobe, a preto sa nedajú uvádzať na koncertoch. Keď ich zinštrumentujem, môžem ich zaradiť do svojho programu. Aj Santo malo pôvodne obsahovať orchestrálnu verziu nejakej peknej peruánskej duchovnej piesne. No keďže som žiadnu vhodnú nenašiel, napísal som vlastnú. Text sóla je v starom indiánskom jazyku kečua, zbor spieva po španielsky. Mojím úmyslom bolo spojiť dve rozdielne kultúry, dva odlišné hudobné svety – klasický európsky štýl a latinskoamerickú etnohudbu.
Vo februári sa slovenskí milovníci umenia tešia na váš koncert v Bratislave. Bude to vaša prvá návšteva Slovenska?
V Bratislave som ešte nikdy nebol. Vlani som síce spieval v Prahe a v decembri som mal koncert v Budapešti, ale v podstate sa s touto časťou Európy len zoznamujem. rodnú kariéru odštartoval už ako dvadsaťtriročný, úspešným záskokom na Rossiniho opernom festivale v Pesare. V tom istom roku debutoval v La Scale a v nasledujúcich rokoch slávil úspechy na všetkých významných scénach: v newyorskej Metropolitnej Opere, londýnskej Covent Garden, vo viedenskej Štátnej opere, v parížskej Opéra Bastille, v madridskom Teatro Real, v barcelonskom Gran Teatro Liceo, v operných domoch v Chicagu, San Franciscu, Berlíne, Zürichu, Salzburgu. Je jedným z najvýznamnejších a najvyhľadávanejších belcantových tenoristov súčasnosti, špecializuje sa predovšetkým na diela Rossiniho, Donizettiho a Belliniho.
Juan Diego Flórez (1973, Lima, Peru) medzinárodnú kariéru odštartoval už ako dvadsaťtriročný, úspešným záskokom na Rossiniho opernom festivale v Pesare. V tom istom roku debutoval v La Scale a v nasledujúcich rokoch slávil úspechy na všetkých významných scénach: v newyorskej Metropolitnej Opere, londýnskej Covent Garden, vo viedenskej Štátnej opere, v parížskej Opéra Bastille, v madridskom Teatro Real, v barcelonskom Gran Teatre del Liceu, v operných domoch v Chicagu, San Franciscu, Berlíne, Zürichu, Salzburgu. Je jedným z najvýznamnejších a najvyhľadávanejších belcantových tenoristov súčasnosti, špecializuje sa predovšetkým na diela Rossiniho, Donizettiho a Belliniho.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.