Iris Szeghy: „To podstatné prichádza až za remeslom...“

V kantáte Ľudstvo zhudobňuješ okrem expresionistickej básne Georga Trakla aj úryvky Žalmu 130. Aká bola genéza vzniku diela?
Kantátu som napísala v roku 2011 na objednávku Evanjelického speváckeho spolku Bern/Zürich pre jubilejné koncerty Spolku v oboch mestách. Premiéra odznela v Berne 31. marca 2012, zürišská o deň neskoršie. Pri texte som mala voľnú ruku, pri výbere tematiky „takmer“ voľnú, keďže podľa predstáv Evanjelického speváckeho spolku malo dielo nejako súvisieť s predveľkonočným obdobím – premiéra bola plánovaná pár dní pred Veľkou nocou. Od začiatku mi bolo jasné, že ťažiskový text pre zhudobnenie budem hľadať v poézii 20. storočia. Výber básne Georga Trakla padol veľmi rýchlo, dokonca by sa dalo trochu nadnesene povedať, že báseň si „vybrala mňa“: v obsiahlej antológii modernej nemecky písanej poézie mi udrela do očí medzi prvými a po jej prečítaní som vzápätí nadobudla istotu, že to je „ona“. Báseň je udivujúca z viacerých hľadísk: je vojnovo-apokalyptickou víziou napísanou dva roky pred vypuknutím 1. svetovej vojny, v ktorej počiatku vyhasol i život samotného mladého básnika. Druhým momentom je, že vojnový obraz kombinuje s pašiovým, s obrazom Poslednej večere. K hudobnému umocneniu tejto emočne silnej kombinácie som sa rozhodla pribrať ďalší text – latinský fragment zo 130. žalmu Z hlbín volám k Tebe, Pane. Traklovu báseň zverujem výlučne zboru, žalmový text sólovému sopránu, ktorý ku skladbe pristupuje až po dosiahnutí pašiového obrazu v Traklovej básni, asi v polovici skladby. Dramatickosť vojnových hrôz v úvode je tak neskôr vyvažovaná meditáciou, žalospevom sólového sopránu. V abstraktnej rovine mi zbor symbolizoval spoločnosť ako slepú masu hnanú vášňami a pudmi, sólový hlas zasa jedinca – nositeľa ľudskosti a nádeje. Skladba je interpretačne veľmi náročná pre sólistku, zbor (osemhlasný dvojzbor), sláčiky i sólistické bicie s organom. Vynikajúce naštudovanie slovenskej premiéry diela sopranistkou Evou Šuškovou, Slovenským filharmonickým zborom a ŠKO Žilina na nedávnych abonentných koncertoch SF mi urobilo nesmiernu radosť.

Roman Berger zdôrazňuje vo vzťahu k tematike „De profundis“ úlohu dvoch elementov: dramatickosti i zákona lásky. Čo znamenajú oba tieto životné i umelecké princípy pre teba?
V mojej kantáte sa naozaj tieto dva princípy – dramatickosť existencie a jej vyváženie nádejou i princípom lásky – dosť ukážkovo stretávajú, sú stavebnými i obsahovými piliermi skladby. Poznačujú našu každodennosť, život jedinca i spoločnosti v malom i vo veľkom oblúku: drám, konfliktov vonkajších i vnútorných, nie je ušetrený nikto a nič, súčasne sme však dostali do vienka i účinný protiliek – lásku a nádej. Bez nich by tu už ľudstvo zrejme nebolo. Úlohou nás, umelcov, je podľa mňa apelovať práve na ne, pripomínať ich znovu a znovu, dávať nádej tam, kde jej už zdanlivo niet, umeleckým zážitkom poľudšťovať...

Uvádzanie tvojich diel v zahraničí býva spojené s poprednými umelcami, telesami, prehliadkami. Tvoja hudba znela vo Varšave na festivale ISCM a Varšavskej jeseni, v Darmstadte na Medzinárodných kurzoch novej hudby, v Paríži v rámci podujatia UNESCO, na autorských koncertoch v mnohých ďalších mestách, realizovali ju renomované súbory i sólisti. Patríš ku skladateľom, ktorí majú konkrétnu predstavu o zvukovej realizácii diela, často ju s interpretmi konzultuješ a usmerňuješ. V čom vidíš podstatu a zmysluplnosť tohto dialógu?
Bez interpreta neexistuje ani skladateľ, alebo parafrázujúc Descartesa „Zniem, teda som“. Bez interpreta by bola moja činnosť len popísanými hárkami papiera, akýmisi šiframi, ale nie živým organizmom, hudbou. Na interpreta, ktorý jeho šifry rozlúšti a vdýchne im život, je skladateľ odkázaný. Áno, som typom autora, ktorý má presnú predstavu o podobe svojej skladby, táto predstava sa ale rodí v mojej hlave a na papieri zvyčajne dlho a neľahko – patria k nej okľuky, zápasy, pochybnosti... Keď je však už podoba skladby pre mňa definitívna (pravda, niekedy „pre daný moment“ definitívna, k niektorým skladbám sa s odstupom času vraciam, dozrievajú akoby so mnou), potom si za svojou predstavou pevne stojím. Z toho vyplýva, že spolupracovať dokážem len s interpretom, ktorý je voči predstave skladateľa otvorený, berie ju vážne, nesnaží sa ju zľahčovať a relativizovať. Existuje práve aj tento typ interpreta, ten však skladateľa fakticky nepotrebuje, interpretuje vždy akoby svoju „vlastnú skladbu“. Osobne takýto postoj celkom nechápem, lebo skladateľ je veľmi pominuteľným zjavom a zajtra tu nemusí byť – jeho názor na interpretáciu vlastnej skladby by mal byť preto vzácny i žiadaný. Interpretov, ktorých názor skladateľa zaujíma, je našťastie väčšina a ja som nesmierne vďačná za každé vzájomne obohacujúce umelecké a ľudské stretnutie s dobrým a angažovaným interpretom. Takýchto stretnutí bolo a je v mojom živote veľa – z tohto hľadiska sa považujem za šťastnú skladateľku.

Tvoju umeleckú cestu tvarovali viaceré štipendijné pobyty a stáže v zahraničí, na jeseň tohto roku ťa čaká štipendijný pobyt v Londýne. Cestovať si začala bezprostredne po dokončení doktorandského štúdia na VŠMU, až si napokon zakotvila vo švajčiarskom Zürichu. Napriek úspechu a uznaniu v zahraničí udržiavaš so Slovenskom intenzívny kontakt, nielen na báze rodinných a priateľských zväzkov, ale aj v hudobnom, predovšetkým interpretačnom prostredí. Aké je podľa teba špecifikum slovenskej interpretačnej praxe?
Pravdupovediac, nemyslím si, že by sa naša interpretačná prax líšila od zahraničnej, pokiaľ hovoríme o profesionálnej sfére – je to vždy o ľuďoch, o ich talente, angažovanosti, zodpovednosti. Dobré finančné ohodnotenie môže zvýšiť motiváciu, zárukou talentu a angažovanosti však nie je. Umelci na Západe sú, v porovnaní s našimi umelcami za svoje výkony ohodnotení lepšie, či sa však moja spolupráca s tým-ktorým interpretom vydarí alebo nie, nezáleží od výšky jeho honoráru. Čo je na Západe značne iné a ešte stále ma privádza do údivu, je úroveň amatérskeho muzicírovania. Pre našinca je ťažko pochopiteľné, koľko je napríklad vo Švajčiarsku symfonických orchestrov, komorných súborov a speváckych zborov na amatérskej, respektíve poloprofesionálnej báze: sú to záplavy telies (na ilustráciu – len v Zürichu pôsobí asi 15 amatérskych symfonických orchestrov) a ich úroveň je zarážajúco vysoká, niekedy i na nerozoznanie od profesionálnych. Kantátu Ľudstvo som písala na objednávku amatérskych miešaných zborov združených v Evanjelickom speváckom spolku. Spevácky náročnú skladbu študovali dlhšie obdobie, ale zvládli ju tak, že ak niekomu prehrám nahrávku z premiéry, zdráha sa uveriť, že vznikla s amatérskymi zbormi; presnejšie „v podstate“ amatérskymi, keďže patrí ku cti mnohých zboristov brať súkromné hodiny spevu. Muzicírovanie na amatérskej báze patrí vo Švajčiarsku ku kultúre národa a vytvára to najlepšie podhubie pre profesionálnu kultúru.

Kantátu Ľudstvo si venovala pamiatke svojich starých rodičov, ktorí „prežili hrôzy oboch svetových vojen 20. storočia“. Jedného z nich si nesieš v spomienkach aj v súvislosti s kompozičnými začiatkami, kedy si motiváciu k písaniu hudby našla v snahe vysporiadať sa so smútkom zo straty blízkej osoby. Toto spojenie možnože nie je náhodné v porovnaní so súčasným stavom tvorby; akoby v ňom s rovnakou intenzitou vždy nanovo a inak ožívala úcta ku komponovaniu ako tvorivému aktu. Juraj Hatrík v tejto súvislosti hovorí o nachádzaní radosti a súčasne pokory k životu ako takému. Čím je komponovanie pre teba?
Myslím, že to, prečo som vôbec začala komponovať, je mojou stigmou, „znakom“, ktorý charakterizuje nielen môj prístup, ale i komponovanie samotné. Komponovanie vtedy ku mne „prišlo“ v mojich 17-tich rokoch z pretlaku, z vnútornej preplnenosti, ťažoby, s ktorou som sa inak nevedela vyrovnať – stratila som svoju milovanú babičku a bolo to moje prvé stretnutie so smrťou v najbližšej rodine. Najprv som ten pretlak skúšala vydať zo seba písaním básní, potom mi napadlo jednu báseň, ktorá ma mimoriadne oslovovala (Pesnička Milana Rúfusa zo zbierky Až dozrieme), zhudobniť. Ten dotyk bol osudový, silný a v okamihu som vedela, že moja cesta je komponovanie. Racionálne moje „vedenie“ v onom okamihu nemožno vysvetliť, dalo a dá sa prijať pre mňa dodnes len s istou dávkou pokory a vďaky. Komponovanie je pre mňa čosi bytostné, je mojím mostom k svetu i k sebe samej, je ťažkým, zaväzujúcim, no i krásnym darom. Napĺňa ma, dáva zmysel, s každou novou skladbou mi pripravuje nové dobrodružstvo hľadania a nachádzania v duchovnom i v technicko-konštrukčnom zmysle slova. Píšem, keď cítim, že azda mám čo povedať, v dotyku – podobne ako na počiatku – so silnými existenciálnymi podnetmi, ale i vtedy, keď cítim nevyhnutnosť protiváhy. Vtedy priradím k niektorému „de profundis“ dielu „ľahší“, len radosťou z muzicírovania poznačený pendant. Potrebu rovnováhy mám v sebe zrejme hlboko zakódovanú, a tým sa opäť vraciam k počiatku nášho rozhovoru: k dráme priraďujem katarziu, k beznádeji nádej... Výpoveď diela, miera, akou emocionálne zasiahne naše vnútro, je pre mňa podstatná. Prichádza však až za remeslom – ak neovládam jazyk, nenapíšem báseň, ak neovládam skladateľskú „abecedu“, nenapíšem Rekviem... Remeslo sa človek učí v škole, učí sa ho však najmä celý život s každou skladbou nanovo; každá skladba prináša nové situácie. To podstatné – pohnúť dušou – však žiaden učiteľ nenaučí a nemusí to naučiť ani život sám. To zrejme navždy ostane veľkým tajomstvom hudby a umenia vôbec, tajomstvom, na ktoré náš rozum – asi našťastie – nedosiahne.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.