{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Violončelo a klavír predstavujú pre mňa vzorové prototypy dvoch v opozícii stojacich skupín inštrumentálnych médií – nástroje, skrz ktoré sa vyjadrujem ľahko (violončelo) a nástroje, voči ktorým cítim bázeň (klavír). Preferovanie violončela v mojej tvorbe (Zo života skaly, Sólo violončelo 2005, Sólo violončelo 2006, Sonáta pre violončelo a klavír a i.) súvisí s viacerými javmi: trvalá fascinácia jednohlasom (v duchu \"v jednohlase je všetko, netreba nič dodať\"), altovo-barytónová poloha kryjúca sa s polohou mojich hudobných invencií, i v nemalej miere úzka spätosť rokov mojej \"kompozičnej puberty\" s priateľmi \"sláčikármi\". Na druhej strane, strach z klavíra ako média je pre mňa samotnú nepochopiteľný, ale keďže som sa vzdala snahy nájsť pre to vysvetlenie, ktoré by som si vzápätí nevyvrátila, rozhodla som sa tento strach ignorovať (Sonáta pre violončelo a klavír, Verše pre klavír). K fascinácii jednohlasom (v ktorom je všetko) som dospela ešte v časoch konzervatoriálnych štúdií; neskôr (na VŠMU) som sa začala zaoberať koexistenciou dvoch vzájomne nezávislých jednohlasov (každý s vlastným hudobným materiálom), ktoré by v \"rozpletenej\" podobe boli schopné existovať ako samostatné skladby, pričom v \"spletenej\" podobe by tvorili akýsi duet, súhru navzájom neodporujúcich si, naopak, spolupracujúcich hlasov jedného spoločeného \"tela\". Prvá skladba tohto charakteru bola skladba pre hoboj a klarinet (Mantinely) a neskôr pár ďalších duí. Na ideu rozpletených hlasov ako samostatných skladieb som po čase z rôznych dôvodov rezignovala, no systém osobitého hudobného materiálu a jeho osobitého procesu pre každý hlas (a s tým súvisiaca lineárna faktúra) sa mi stal vlastný (Sonáta pre violončelo a klavír, pôvodný názov Dualóg) a je mi vlastný do dnes; nazývam ho \"jednohlas ako kompozičný princíp\", či už ide o tvorbu pre sólové nástroje, či pre hudobné telesá. Princíp jednohlasu je pre mňa demonštráciou presvedčenia, že v jednohlase je všetko – k jednohlasu totiž zvyčajne dospejem postupným vzdávaním sa každej nuansy, ktorá tvorí pre mňa tzv. \"mejkap v hudbe\" – aranžmán zvuku (farebnosť daná technikou hry, inštrumentáciou, dynamikou a pod.), harmónia (ako vertikála i ako proces) a všetky ozvláštňujúce činitele – ako niečoho, čo nie je absolútne nevyhnutné pre moju výpoveď a dá sa nahradiť deklamáciou (deklamácia v zmysle hudobnom). To, čo mi po procese \"zhadzovania šiat\" či \"zotierania majkapu\" nakoniec ostane, je koncentrovaný jednohlas deklamačného charakteru, schopný stať sa sám hudobnou skladbou, ale i stať sa v rámci hudobnej skladby partnerom vo vzťahu s inými jednohlasmi. Teda jednohlas ako samostatný živel (Sólo violončelo 2005), ako partner (Sonáta pre violončelo a klavír), ale i ako princíp – skladba Verše pre klavír napriek akordickej sadzbe je jednohlasná skladba, čím som si uchmatla také malé víťazstvo nad vlastnou bázňou z kráľa harmonických spojov.</p><br>\n        <em>(autorka, in: bulletin Soozvuk Chronicles)</em><br>\n        <br>\n        \n\n        <p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                18.02.2004,\n                Štúdio 2, Slovenský rozhlas,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Eugen Prochác (vc), Magdaléna Bajuszová (pf)\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}