{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Moja<em> Elégia</em> pre hoboj, bicie, harfu, klavír, dve violy a violončelo vznikla ako reakcia na osobnú stratu. V tom období som pociťoval potrebu napísať niečo v tradičnom zmysle slova “pekné”, niečo s rozoznateľnou melódiou a bez neustálej disonancie. Zároveň som však nechcel ustúpiť späť k hudbe predošlých storočí a vzdať sa svojho hlbokého obdivu výdobytkov hudobnej moderny. Výsledkom je spojenie moderného a tradičného, stretajúceho sa na polceste a doplňujúceho sa spôsobom, ktorý by pred 30–40 rokmi nebol možný.</p>\r\n<p><em>Elégia</em>, aj keď formovo jednočasťová skladba, má tri hlavné časti. Prvá, na spôsob passacaglie, svojou dlhou hlavnou melódiou evokuje melodickú tradíciu wagnerovského romantizmu. Sprievod melódie, čim ďalej tým zložitejší, je svojim charakterom bližší Ligetimu, ktorého vplyv na môj štýl považujem za najsilnejší. Stredná časť je rozvedenie kombinujúce tradičnú motivickú prácu s obľubou inverzii a račích obratov 2. viedenskej školy. Po krátkom výbušnom vrchole sólový hoboj uvádza záverečnú časť skladby, ktorá pozostáva výlučne z motívov odvodených z hlavnej témy prvej časti.</p><br>\n        <em>(autor, in: bulletin Melos-Étos 2003, s. 57.)</em><br>\n        <br>\n        \n\n        \n    </div>\n"}