{"content":"\n
\n \n O diele:

Oświęcim, jednočasťová kantáta pre zbor, dvoch recitátorov a orchester s použitím reproduktorov, predstavuje dielo, v ktorom dáva skladateľ všetky vlastnosti svojej hudby do služieb závažnej spoločensko-mravnej myšlienky. Zámerom básnického textu Mikuláša Kováča, ako aj Zeljenkovej hudby, nie je pripomínať hrôzy inferna moderných dejín ľudstva. Toto dielo – a zdá sa to byť paradoxné – je viac poetickou meditáciou ako deskriptívnou drámou. Ale práve z lyrickej konfrontácie sveta hudby i textu s otrasnou skutočnosťou, ktorá je v každom z nás natoľko prítomná, že ju netreba znovupripomínať a tým ani zmnožovať, lebo jej hrôzu nemôže umelecké dielo ani vylíčiť, ani prekonať, z tejto konfrontácie sa pri počúvaní rodí nová, svojím spôsobom mobilizujúca kvalita diela o minulom, ale hlavne o potenciálne vždy prítomnom príbehu nášho súčasníka. V emotívnom výsledku tejto konfrontácie je skrytá nesmierna účinnosť Oświęcimu.
Na konečnom umelecko-zážitkovom výsledku Zeljenkovho diela sa podieľajú nasledovné zložky: melodika, rytmus a zvukový rezultát. Melodický priebeh je modelovaný alebo do podoby expresívnych fragmentov väčších intervalových skokov, ktoré pripomínajúc akési hudobné aforizmy svojimi charakteristickými postupmi vytvárajú malé plochy plne nasýtené nepokojným výrazom, alebo do tvaru väčších kantabilnejších útvarov, ktoré najmä v sláčikoch a v zbore vytvárajú baladickú atmosféru, plnú vnútorného vzrušenia a nepokoja. Najpozoruhodnejšou zložkou Oświęcimu je popri melodicko-rytmickej zložke konečný zvukový obraz diela, rezultujúci z jedinečnej kombinácie uvedených činiteľov s funkčným využitím reprodukčnej techniky v miestach šepkaného zboru, ako i v úsekoch akéhosi faustovského dialógu komentátora a hlasu mŕtvych.
Ale to všetko by nezabezpečilo dielu takú účinnosť, s akou ono predstupuje pred poslucháča, ak by za ním nestála téma – žiaľ, vždy aktuálna – a osobnosť skladateľa, ktorý v mene veľkej myšlienky vytvoril dielo, ktorého sila spočíva v jeho apelatívnej účinnosti na človeka, ktorý zoči-voči nemu uvedomuje si odvrátenú tvár nášho súčasného dvadsaťročného dramatického a ozbrojeného mieru, útočí na jeho ľudskosť a ľahostajnosť, vracia človeka hľadiaceho cez prizmu svojej krutej minulosti sebe samému, núti ho zamyslieť sa nad osudom svojím i tých druhých, nad svojou minulosťou i prítomnosťou, nad svojím svedomím.


\n (Peter Faltin, in: predslov k partitúre, Editio Supraphon 1967)
\n
\n \n\n

\n \n

Prvé uvedenie v zahraničí

\n \n 1964,\n Československý rozhlas,\n Praha,\n CZ\n\n
Interpreti: Otomar Korbelář (spk), Spevácky zbor Československého rozhlasu v Prahe, Milan Malý (zbm.), Symfonický orchester Československého rozhlasu v Prahe, Josef Hrnčíř (dir.)\n
\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 29.04.1965,\n Koncertná sieň Slovenskej filharmónie,\n Bratislava,\n SK\n\n
Interpreti: Július Pántik (spk), Peter Jezný (spk), Slovenský filharmonický zbor, Slovenská filharmónia, Ľudovít Rajter (dir.)\n
\n\n\n

\n
\n"}