{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Rok 1989. Január – tušenie neodvratných zmien. Február – premiéra 3. symfónie po deviatich rokoch s prekvapujúcim úspechom. Apríl – dokončenie klavírneho cyklu Prelúdiá a fúgy. Máj – niekoľko spoločných podujatí s „neoficiálnymi“ výtvarníkmi. September – hudba na vernisáži Rudolfa Sikoru. Začiatok októbra – účasť v Adamčiakovom súbore Transmusic Comp. v projekte Gerulata. Koniec októbra – dokončenie tretej časti omše (Credo), pripomínajúcej pamätný 25. marec 1988. November – stretnutie v Umeleckej besede, ktoré sa stalo začiatkom nežnej revolúcie na Slovensku. Neuveriteľný pocit, že to, čo pred pár týždňami vznikalo na mojom pracovnom stole, sa teraz odohráva na námestiach. December – po týždňoch hektickej aktivity zistená hypertenzia a nemocničné liečenie. Návrat domov tesne pred Vianocami a hneď po Novom roku mimoriadny zjazd Zväzu skladateľov po reforme Slovenskej hudobnej únie, ktorá ma zvolila za predsedu. Neskutočná kaskáda vnútorných aj vonkajších konfliktov, otvorené snahy z rôznych strán o likvidáciu súčasnej hudby a postavenia skladateľa v štruktúre hudobného života. Nedostatok času na kompozíciu. <br /> V apríli 1990 som na funkciu rezignoval. Kým som sa pustil do zostávajúcich častí omše, ktorej dokončenie bolo pre mňa viac ako riešenie otázok právnej subjektivity Únie a spolkov, prehrabával som sa – ako vždy v takejto situácii – v starých notách (Vincent Šikula opisuje čosi podobné v Lieskach). A tak som narazil na jednu zaujímavú introdukciu vo Fibichovom klavírnom cykle Nálady, dojmy, upomínky. Charakteristický výraz, zvláštna chromatika, navyše taktová štruktúra zodpovedá pomerom zlatého rezu. Tak ako sa píše v Riemannovom Musiklexikone: „…jeden z najznámejších novších českých skladateľov, ktorého tvorba po Smetanovi a Dvořákovi znamená odklon od národných tendencií.“ Spomenuté vlastnosti témy sú impulzom pre vývoj sledu variácií. V závere (so silnou dávkou viac absurdity ako recesie) sa v orchestri objaví známy slovenský ľudový tanec, podobný skôr nezmyselnému pochodu z 5. symfónie.<br /> To už začínalo obdobie nekonečných kompetenčných sporov, obdobie rozpadu ideálov a narastania všeobecnej nenávisti, v ktorom sa strácal duch slobody. Pôvodne klavírna skladba zostala nepredvedená. V roku 1998 som sa k nej vrátil, rozšíril ju a upravil pre klavír a orchester.</p><br>\n        <em>(autor, in: bulletin Nová slovenská hudba 2000)</em><br>\n        <br>\n        \n\n        <p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                18.11.2000,\n                Nová slovenská hudba,\n                Koncertná sieň Slovenskej filharmónie,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Zuzana Zamborská (pf), Slovenská filharmónia, Bystrík Režucha (dir.)\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}