{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Sonatína pre 11 nástrojov stojí na rozhraní medzi komornou tvorbou a veľkými orchestrálnymi formami ako najvýraznejší prejav Albrechtovej skladateľskej činnosti. Dvojpólovosť tejto skladby, kde sa 11 koncertujúcich nástrojov uplatňuje v komornej polyfónnej skladobnej štruktúre ako aj v orchestrálnom súzvuku – kde sa prejavuje protikladnosť sláčikového a dychového ansámblu – dala Albrechtovi azda najviac možností uskutočniť jeho esteické ideály. Albrechtova hudobná reč, ktorá klíčila v svetovom novoromantizme, rýchlo dozrela a už v období po prvej svetovej vojne priniesla syntetické črty, v ktorých sa vyhraňovalo Albrechtovo zameranie, nachádzajúce plný súvis s európskym hudobným dianím. V Sonatíne vyvrchoľuje osobná kryštalizácia Albrechtovho hudobného prejavu, ktorý sa stáva odteraz pre neho charakteristickým. Vývoj Albrechtovho myslenia už prekročil rámec uzavretého tonálneho systému. V Sonatíne sa okolo hlavného centra \"es\" vynára postupne niekoľko iných prechodných centier, ktoré sú k hlavnému v rozličnom pomere príbuznosti. Na ich vzťahoch zakladá Albrecht aj svoje formové postupy.Hlavná téma prvej časti, nestála, váhavá, pôsobí vzrušene pri druhej, ktorá je spevná a vyrovnaná. V rondovej forme sa vypne k búrlivým gradáciám, v intermezzách sa utišuje. Druhá časť je na pohľad celkom pravidelne plynúci menuet, ktorý v duchaplnosti harmonického výkladu témy a v jemnom melodickom šarme pôsobí ako paródia na rokokovú manieru. Obsahom Tria je podľa skladateľovho údaju \"dialóg v okennom výklenku plesovej siene\". Sláčikový a dychový ansámbel je tu ako daný poetickým námetom: skupiny sa striedajú a prinášajú vlastné myšlienky. V tretej časti sa menia nálady: vášni a vrúcnosti oponuje groteska. Výrazne sa tu uplatňuje Albrechtov tonalitný a formový princíp: interval zmenšenej kvinty (zväčšenej kvarty) slúži ako zdroj napätia v melodickej, harmonickej i formovej sfére. Expozícia prináša kontrastné myšlienky vášne a vrúcnosti. V rozvedení sa rozpútavajú bohaté inštrumentačné nápady a v súlade s obsahovou náplňou grotesky prináša harmonicky a zvukovo bizarné efekty. Sonatínu uviedlo po prvý raz 26. marca v Bratislave Aktardžievovo kvarteto a členovia ochotníckej Slovenskej filharmónie. Pravého docenenia sa jej dostalo pamätným predvedením roku 1949 pod taktovkou národného umelca Václava Talicha.</p><br>\n        <em>(Ferdinand Klinda, In: predslov k partitúre, Štátne hudobné vydavateľstvo 1963)</em><br>\n        <br>\n        <p>\n            <strong>Časti diela:</strong><br>\n\n                Lento\n                14'\n                <br>\n\n                Menuetto\n                6'\n                <br>\n\n                Vivace\n                8'\n                <br>\n            </p>\n\n        <br><p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                24.03.1926,\n                Vládna budova,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Aktardžievovo kvarteto, členovia ochotníckej Slovenskej filharmónie\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}