{"content":"\n
\n \n O diele:

Roku 1962 vyšiel vo Světovej literatúre útly text ‘Veľký Burundun Burunda zemřel’. Napísal ho kolumbijský spisovateľ Jorge Zalamea. Text je opisom pohrebného sprievodu diktátora. Defilujú v ňom všetky zložky jeho mocenského aparátu, a tým zároveň aj všetky jeho zločiny. Popis je pomstychtivo surrealistický a nekonečne dôkladný, pokiaľ ide o katalóg zločinov. Predtým, ako sa mala rakva spustiť do hrobu, bol otvorený jej vrchnák. Ukázalo sa, že namiesto diktátora je v nej vypchatý papagáj. Všetkých sa zmocnila hrôza a sprievod sa rozutekal. Iba diktátorov kôň sa veselo smial (posledná veta prózy: „Nevešel se kůň se svých smíchem do těla svého“). Text mi mimoriadne „zachutil“ a povedal som si, že by sa nejako mohol použiť pre radostné requiem. Tento „žánrový“ názov, ktorým som sa hneď nadchol (ešte som nevedel, že budem onedlho ako absolventskú prácu písať operu Cisárove nové šaty) mi pripomenul podtitul Dona Giovanniho „dramma giocoso“. Predstavoval som si ódu na radosť, pri ktorej „milióny“ tancujú na pohrebe svojho nenávideného diktátora – niečo ako „šup s ním (konečne) do hrobu“.

No to hlavné zo Zalameovho textu bol (príšerne) sa smejúci kôň (prirodzene, že príbuzný toho z Picassovej Guerniky). A humor. Ako hovorí Tabori, jediný humor je čierny humor. A pri tom aj zostalo. Na requiem sa zabudlo, ale na diktátorov nie (aj ďalšie tri opery, ktoré som napísal, sa tejto témy nechceli vzdať – bez môjho pričinenia).

Keď zomrel Alexander Moyzes, zazdalo sa mi, že sa skončil akýsi úsek slovenských hudobných dejín. V deň pohrebu (bol to utorok) som chodil po izbe a nevedel sa rozhodnúť. Mám ísť, alebo nemám ísť. Pomyslel som si, že on by na môj pohreb určite nešiel a to ma upokojilo. Zároveň mi zišlo na um, že teraz konečne mám dôvod či lepšie príležitosť napísať (aj ja) svoje requiem a pocítil som k starému pánovi úprimnú vďačnosť.

Chvíľu to ešte trvalo. Predovšetkým skladba nemala mať s mŕtvym nestorom slovenskej hudby v skutočnosti nič spoločné. Iba čas. Rovnako tancovanie na hroboch diktátorov nebolo (vtedy) to, čo by sa mi bolo najviac žiadalo. Namiesto toho som študoval dejiny omše a rímsky misál. Postupne sa libreto zložilo ako kombinácia textov slovenských básnikov a tradičných latinských incipitov.

Moje requiem je cesta. Zdola nahor. Prvé číslo spieva sólo bas, mužský zbor a hlboké nástroje. Posledné číslo naopak, soprán, ženský zbor a vysoké nástroje. Skladba sa začína citáciou posledných slov Jochanana z mojej opery Hostina (Hviezdoslav). Nasleduje Krasko, Kráľ a Hollý so svojou umkou. De profundis – ad astra.


\n (autor, in: bulletin Melos-Étos 1995, s. 108 – 109.)
\n
\n

\n Časti diela:
\n\n 1. Requiem aeternam\n \n
\n\n 2. Veni aucter\n \n
\n\n 3. Lacrimosa\n \n
\n\n 4. Credo\n \n
\n\n 5. Dies irae\n \n
\n\n 6. Tuba mirum\n \n
\n\n 7. Lux aeterna\n \n
\n

\n\n

\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 11.11.1995, Melos-Étos,\n Slovenský rozhlas - Štúdio 1,\n Bratislava,\n SK\n\n
Interpreti: Štátna filharmónia Brno, Brnenský filharmonický zbor, Richard Bernas (dir.), Iveta Matyášová (s), Marta Beňačková (ms), Igor Pasek (t), František Ďuriač (b)\n
\n\n\n

\n
\n"}