{"content":"\n
\n \n O diele:

K opere Players, k 2. a 3. klavírnemu koncertu pribúda ďalšie posmrtne uvedené dielo Juraja Beneša, tentoraz husľový koncert s názvom Musica d’inverno, teda Zimná hudba alebo Hudba zimy. Názov vytvára isté asociácie s dielami skladateľov ako Vivaldi (Štyri ročné obdobia), Beethoven (Pastorálna symfónia), Čajkovskij (Ročné obdobia) či dokonca V. Novák (Jesenná symfónia) a vyvoláva otázku, prečo autor volí pre označenie výrazu svojej koncertantnej skladby obdobie, v ktorom život v prírode ustáva, symbol tmy, noci, spánku, či dokonca umierania a smrti, prečo ho volí v roku 1992, v ktorom nadšenie vyvolané nežnou revolúciou v spoločnosti pomaly ochabovalo pod ťarchou hromadenia problémov vyplavených vďaka dlho nepoznanej názorovej slobode. Je toto všetko prítomné v Benešovom diele? Ktovie. Hudba zimy napĺňa výraz zvoleného názvu, podobne ako Vivaldiho dielo, zvukomalebnými prostriedkami, množstvom tremol, trilkov, či glissánd v sólových husliach či v sprievodných sláčikových nástrojoch, v chromatických behoch vysokých dychových nástrojov či v neobvykle bohatej skupine bicích nástrojov, pomáhajúcej tomuto výrazu tremolami rôzne veľkých činelov a bubnov, trblietavým zvukom trianglov, preznievaním zvonov, vibrafónu či marimbafónu. Toto všetko nachádzame v znejúcom horizonte Hudby zimy, v popredí sú však iné objekty skladateľovej imaginácie: intonačné asociácie gregoriánskeho chorálu v sólovom nástroji, v sláčikovej a neskôr i menšej dychovej skupine orchestra, svojím zasadením do frýgickej modality evokujúce Žalmovú symfóniu Igora Stravinského či o niekoľko desaťročí neskôr Tretiu symfóniu H. M. Góreckého, ktorá ovplyvnila hudobné myslenie mladších generácií. Aj nasledujúca evolučná sekvencia pripomenie Stravinského Koncert pre husle svojou ostentatívnou a disonantnou diatonikou; rozvíjanie pomocou terciových superpozícií vystavaných aleatorických blokov poukazuje na Lutosławského. Hudba zimy  sa v nečase svojho vzniku vracia do spomienok na dobu objavovanie vzorov, symbolov nezávislosti umeleckej tvorby od prikazovaných manier v 60. rokoch 20. storočia. Do kontextu odkazov na vzory postupne vniká chromatika v hustej polyfonickej sadzbe, ktorá najmä v sólovom nástroji spolu s používaním oktávových transpozícií mení úzkosť chromatiky na širokodychú melodiku veľkých intervalov septím a nón – tu sa Hudba zimy ocitne vo svojej vlastnej autentickej dobe. Ťažisko diela spája, ako to už bolo pre skladateľa zvykom, na jednej strane širokodychú kantilénu, v ktorej mimochodom vyniká motív malej tercie a zväčšenej kvinty, teda sled prvého, tretieho a siedmeho stupňa v molovej melodickej stupnice, typicky „suchoňovská“ intonácia v orchestrálnom tutti, nad ktorým dominuje sólový nástroj, a na druhej strane „mefistovské“ scherzando, tak známe z predošlých Benešových diel, ktoré sa tentoraz rozplýva do „mrazivého“ tremola Hudby zimy.


\n (Vladimír Bokes, in: booklet k CD \"Milan Paľa\", Hudobné centrum R 350025-2-131, s. 4–5.)
\n
\n \n\n \n
\n"}