{"content":"\n
\n \n O diele: Môj profesor Dezider Kardoš považoval kompozíciu sláčikového kvarteta za najťažší skladobný úkon a svojim žiakom dovolil pokúsiť sa písať kvarteto až po ukončení diplomovej práce, ktorou v jeho triede bývala symfónia (či iná orchestrálna cyklická skladba). Pri kompozícii novej skladby sa podľa mňa autor konfrontuje s celou tradíciou daného skladobného druhu. Vždy, keď som chcel písať kvarteto, spomenul som si na posledné Beethovenove kvartetá, Berga, Bartókov či Šostakovičov kvartetový cyklus či na diela Lutosławského, Ligetiho a Crumba a ostal som mlčať. Kvarteto som teda nenapísal, pre kvarteto som však upravil 20 Rejchových fúg, Debussyho Cake-Walk a napísal som viacero skladieb pre sláčikové kvarteto; nie sú však kvartetami.
\r\nNeha pre sláčikové kvarteto vznikla v snahe splniť prosbu priateľov z Moyzesovho kvarteta o napísanie kvarteta. Zobral som jeden z mnohých nedokončených pokusov, ktorý som o. i. použil pre film Martina Šulíka Neha, a začal som písať finálnu časť kvarteta. Prvé dve som potom už nenapísal a na prvú stranu partitúry som napísal slovo Neha. Cítim akýsi oblúk medzi mojím Ricercarom (1977), ktorého zamýšľaný afektívny názov Canto dolente som vymenil za abstraktný pojem ricercar, a týmto abstraktným finále, ktorému som dal afektívne pomenovanie Neha. Obe skladby predstavujú krajné body tohto oblúka, počas tých 14 rokov, čo ich delí, som stratil krížiky a béčka a možno aj niečo iné. Chcel by som ešte poznamenať (ako taký malý vtip), že akékoľvek asociácie s „nežnou revolúciou“ v tejto súvislosti by som chápal prinajmenšom ako hlboké nedorozumenie. Skladbu som venoval svojim priateľom: Stanislavovi Muchovi, Františkovi Törökovi, Alexandrovi Lakatošovi a Jánovi Slávikovi.
\r\n
\n (autor)
\n
\n \n\n

\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 12.02.1992,\n Moyzesova sieň,\n Bratislava,\n SK\n\n
Interpreti: Moyzesovo kvarteto\n
\n\n\n

\n
\n"}