{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Keď hudobný teoretik a skladateľ Johannes Tinctoris niekedy pred rokom 1475 dospel k rozdeleniu kompozičnej praxe na vokálnu polyfóniu typu cantus super librum (spev nad knihou) a kontrapunkt typu res facta, málokto vtedy tušil, aký to bude mať historický význam. Veď práve res facta, – kontrapunkt, ktorého princíp diminutio nazval Tinctoris aj termínom floridus (kvetnatý) – sa stal v nasledujúcich storočiach pre skladateľov základom pre rozvoj sofistikovanej tvorby – počnúc Jeanom Ockeghemom, (pre Tinctorisa bol vzorom dokonalého hudobníka), cez Josquina Despreza, Palestrinu, Willaerta, Lassa, až k Bachovi a Beethovenovi. Prečo o tom hovoríme práve v súvislosti s výročím Ludwiga van Beethovena? Pretože on je jedným z predstaviteľov vrcholových intelektuálnych výkonov v hudobnej skladbe – a v dobe, ktorá nám vôbec nie je taká vzdialená. Beethovenov hudobný jazyk je univerzálny, je zbytočné sa pýtať, či mu rozumieme. A je to znovu Beethoven, ktorého mimoriadne tvorivé výkony priamo súvisia s kontrapunktickými inováciami, vyrastajúcimi z tradície res facta. Hlavne v dielach svojho posledného obdobia – klavírne sonáty a sláčikové kvartetá – Beethoven mimoriadnym spôsobom modifikoval hudobný jazyk i formu na báze kontrapunktu a súčasne vytvoril nové druhy výrazu výnimočnej emocionálnej hĺbky. Možno práve tento pohľad na Beethovena je dnes pre veľkú časť svetovej verejnosti akosi ťažšie stráviteľný. Súčasný svet totiž favorizuje celkom iné výkony. Veľkú výpovednú hodnotu má jedna smutná anekdota, v ktorej oslovený adept na otázku, ktorého Beethovena má najradšej, odpovedá bez váhania: „no predsa Trojku !...“ (rozumej tretie pokračovanie amerického filmu o psovi, pomenovanom Beethoven...). Možno je načase pripomenúť aj to, že Beethoven je osobnosť, stojaca na jednej úrovni s velikánmi ako boli Edwin Hubble, Isaac Newton, alebo Louis Pasteur. Dnes totiž nie je veľmi v móde vnímať umelecké výkony rovnako ako tie z oblasti exaktnej vedy… Patrí sa pripomenúť aj to, že generácie európskych hudobníkov si vzdávali navzájom úctu spomienkovou tvorbou v podobe dnes už mnohých legendárnych skladieb: François Andrieu svojou <em>Armes, amours – O flour des flours</em> vzdáva na sklonku 14. storočia hold Guillaumovi de Machaut, Josquin Desprez trúchli za svojim učiteľom Ockeghemom v <em>Nymphes des bois</em>, Ravel stavia pomník barokovému velikánovi F. Couperinovi, Arvo Pärt oslavuje pamiatku B. Brittena… Je to gesto, vyjadrujúce spolupatričnosť a hlboký cit – ale je tiež svedectvom uvedomovania si kontinuity poznania výnimočnej tvorivosti. Niet jediného dôvodu v tom nepokračovať.<br />Skladba <em>Beethoven di nuovo (...A znovu Beethoven)</em> vznikla z podobnej pohnútky – vzdať úctu Beethovenovi, ktorý ľudstvu zanechal jedinečnú hudbu, a súčasne je svedectvom, že vedomie o výnimočnej tvorivosti sa v súčasnej spoločnosti úplne nestratilo. Lebo, ako sa zdá, dnešný svet akoby zasa raz potreboval, aby sme mu také niečo pripomenuli...</p><br>\n        <em>(autor, in: online bulletin Nová slovenská hudba 2020)</em><br>\n        <br>\n        \n\n        <p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                08.10.2020,\n                Dom umenia Fatra,\n                Žilina,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Štátny komorný orchester Žilina, Leoš Svárovský (dir.)\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}