{"content":"\n
\n \n O diele:

Myšlienkou na skomponovanie tretej symfónie som sa intenzívne zaoberal už pred troma rokmi pri spomienkach na môjho dlhoročného starého priateľa a kolegu skladateľa Jozefa Grešáka (15. výročie jeho úmrtia), avšak bezprostredným impulzom ku jej realizácii bol až následný dohovor s riaditeľom filharmónie J. Kleinom, ktorý jej prvé uvedenie navrhol na t. r. 49. KHJ (2004). Symfóniu č. 3, op. 47 – \"Hommage à Jozef Grešák\" som dokončil v januári t. r. a pozostáva z dvoch kompozično-technicky a ideovo navzájom kontrastných častí. Dôsledným uplatnením variačného princípu v celej prvej časti som sa pokúsil o hudobnú charakteristiku či identifikáciu svojrázneho, jedinečného, krehkého, obdivuhodného a rozporuplného človeka, akým bol Grešák. Uplatnenie sonátového princípu v druhej časti symfónie bolo zase adekvátne mojej snahe – hudobno-epickými prostriedkami evokovať isté spomienky alebo predstavy o neľahkom a zložitom, ale v konečnom dôsledku úsmevnom a vnútorne bohatom živote, či skôr „vegetovaní“ v útrobách deformovanej doby, so stále aktuálnou a identickou métou... Téma ku viac-menej kontrapunktickým variáciám v prvej časti symfónie je z poslednej Grešákovej opery \"S Rozárkou\" a použitý melodický tvar som „extrahoval“ z jej 8. panelu (Tanec v bielych maskách). Celý variačný proces pozostáva z deviatich variácií, stupňovite transponovaných v rámci módu, pričom takmer každú z nich predchádza, oddeľuje, resp. pripravuje akoby „modulujúci“ kontrastný a vždy tvrdošíjne a nástojčivejšie pôsobiaci ritornel, ktorý je v podstate koncíznou metamorfózou témy. Tento proces potom následne vyústi do kánonicky štruktúrovaného fugáta s augmentovaným fragmentom témy v jeho závere. Takmer identická a symbolická reminiscencia introdukcie v rámci kódy (sólo lesného rohu – podobne ako v opere) napokon uzatvára a zároveň rámcuje celú túto časť. Mozaikovite a rapsodicky pôsobiaci sled kontrastných a viac-menej retrospektívnych impresií, obrazov a pocitov v druhej časti symfónie má tektonicky i procesuálne štruktúru veľkej sonátovej formy s inverzným sledom tematických subjektov v repríze a rozvedenie so zámerným uplatnením princípu ronda. V pomalom, až ťažkopádnom úvode sú postupnou kumuláciou štyroch rotujúcich trojtónových melodických fragmentov uvedené všetky tóny zvoleného 12-tónového radu (v rátane jeho harm. tvarov), ktorý je konštantným v každom smere (horizontálne i vertikálne, melodicky i harmonicky) pre celú časť. Kóda v rýchlom tempe s postupnou retardáciou hudobného procesu (rezignácia) je vlastne horizontálnou inverziou celého úvodu a končí 12-tónovými „výkrikmi s nezodpovedanou otázkou...“ Jednotiacim prvkom celej symfónie je štvortónový motív – hud. kryptogram mena Grešák (tóny G, D, Es, A = Ge, RE, eS, A/k) – ktorý samostatne (melodicky i v harmonickom tvare), alebo v rôznych kontrapunktoch je ako symbol (idée fixe, či leitmotiv takmer „všadeprítomný“ a aj preto je tón G zároveň tónovým centrom celej tejto mojej viac-menej modálnej hudobnej výpovede.


\n (autor)
\n
\n

\n Časti diela:
\n\n Lento\n 10' 40''\n
\n\n Adagio – Allegretto giusto\n 12'\n
\n

\n\n

\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 20.05.2004,\n Košická hudobná jar,\n Dom umenia,\n Košice,\n SK\n\n
Interpreti: Štátna filharmónia Košice, Petr Vronský (dir.)\n
\n\n\n

\n
\n"}