{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Dominantnou ideou takmer všetkých mojich skladieb je \"človek a jeho vnútorný svet\". Podobne ako môj Husľový koncert, aj táto skladba chce byť akousi ďalšou \"sondou\" do psychiky dnešného človeka, s tendenciou odkryť, alebo aspoň poodhaliť dobre utajené stavy, či obrazy jeho vnútra. Mojou opätovnou snahou teda bolo hudobne vyjadriť a zachytiť variabilitu jeho psychických stavov a emócií, ktoré sú v neustálom konflikte s často rozporuplnou realitou bytia. To podmienilo aj adekvátnu dramatickosť i rapsodickosť celého hudobného procesu skladby. <em>Koncert pre klavír a orchester op. 60 </em>som napísal na podnet môjho priateľa – klaviristu Ivana Buffu, ktorý predtým koncertne uviedol takmer všetky moje skladby pre klavír. Koncert som koncipoval v klasickej trojčasťovej forme s akcentom na jeho celkový dramatický priebeh. Podobne ako vo väčšine mojich skladieb, aj v tejto som uplatnil svoj modálny princíp, v ktorom dominuje polyfonické štruktúrovanie hudobného procesu s dôrazom na využitie rôznych kontrapunktických i heterofónických techník a postupov. Avšak aj tu väčšinu horizontálnych i vertikálnych tvarov generujem zo spoločného dvanásťtónového základu, ktorý neustále kombinujem s viacerými melodickými i harmonickými prvkami modality. To znamená, že aj tu som dvanásťtónový (seriálny) princíp využil pri kreovaní takmer všetkých tematických i harmonických tvarov, preferujúc pritom quasi \"klasickú\" motorickosť procesu v jednotlivých častiach.</p>\r\n<p>V pomalej introdukcii ku prvej časti je reprezentovaný dvanásťtónový materiál konštantný pre celý koncert. Hudobný proces v prvej časti koncertu je podriadený sonátovému princípu, kde po exponovaní troch charakterovo kontrastných tematických subjektov (rozhodného, sentimentálneho a razantného), nasleduje širšie evolučne kreovaný ich vzájomný vnútorný konflikt, kulminujúci napokon v rezolútnej a skrátenej repríze. Druhá časť je vystavaná ako variácie na tematický fragment vedľajšej témy z prvej časti. Je to vlastne dynamicky klenutá a introvertne nepokojná meditácia sólistu (q. kadencia), ktorý v dialógu s niektorými sólovými nástrojmi plní funkciu statického i pulzujúceho pozadia ku jednotlivým variáciám. Záverečná časť je skoncipovaná ako rondo s charakterom akoby folklórnej tanečnosti. V jeho príbehu sú návraty energickej témy mierne modifikované a vystriedané charakterovo kontrastnými plochami, ktoré sú vlastne evolučnými metamorfózami tém z prvej časti koncertu. V širšie koncipovanej kóde napokon práve tieto témy následne zaznejú v rôznych heterofónických tvaroch a ako reminiscencie zároveň aj rámcujú celý koncert.</p><br>\n        <em>(autor, in: bulletin Nová slovenská hudba 2012, s. 89)</em><br>\n        <br>\n        <p>\n            <strong>Časti diela:</strong><br>\n\n                Adagio poco mosso – Allegretto\n                \n                <br>\n\n                Adagio molto rubato – Meno mosso\n                \n                <br>\n\n                Allegro assai\n                \n                <br>\n            </p>\n\n        <br><p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                16.11.2012,\n                Nová slovenská hudba,\n                Koncertná sieň Slovenskej filharmónie,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Ivan Buffa (pf), Slovenská filharmónia, Szymon Bywalec (dir.)\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}