{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Na svojej druhej symfónii som pracoval s prestávkami od roku 1994 a dokončil som ju vo<br />februári r. 1997. Pilatovo zvolanie „Ecce homo“(Ev. Sv. Jána, kap. 19) v podtitule symfónie som<br />chápal nielen ako symbolické východisko, ale skôr ako „idée fixe“ celej skladby. Človek na konci<br />XX. storočia, ktorého cesta životom bola a stále je často v mnohom podobná ceste na Golgotu (s<br />jeho pozitívnymi i negatívnymi vlastnosťami, s jeho napredovaním i padaním, víťazstvami i<br />prehrami, s jeho vierou, láskou i nádejou, ale aj so sklamaním, nenávisťou i beznádejou), je teda<br />ústrednou „témou“ mojej symfónie. Venoval som ju všetkým trpiacim ľuďom... Nech je pre<br />každého poslucháča mementom a impulzom na zamyslenie sa…<br />Podobne ako vo väčšine mojich skladieb aj tu som dôsledne pracoval s 12-tónovým radom,<br />uplatňovaným prevážne tematicky a motivicky, pričom jeho vertikálne štruktúry tvoria základ<br />harmonického procesu celej skladby. Jej hudobný proces je centralizovaný in D, avšak modálny<br />proces je tu uplatňovaný oveľa liberálnejšie než predtým. Jednotu a koherenciu tohto pomerne<br />členitého a rozsiahleho celku som sa snažil dosiahnuť predovšetkým maximálne precizovanou<br />prácou s motivickým impulzom malej sekundy (resp. veľkej septimy), ktorý je tu tak povediac<br />„všadeprítomný“.<br />Prototypom formového riešenia celej tejto jednočasťovej „symfonickej fresky“ je viac-<br />menej fabula krížovej cesty, ktorú som vnímal ako priliehavú alegóriu, či metaforu o neľahkom<br />osude trpiaceho človeka a jeho pocitoch. O človeku, kráčajúcom za svojim cieľom cez rôzne<br />prekážky, katastrofy a bolestné skúšky, ktorý často padá a znovu vstáva napredujúc po ceste bez<br />ruží a slávobrán… Z tohto pohľadu je to vlastne voľne koncipovaná kombinovaná forma (sonátová<br />forma s passacagliou), v ktorej dominujúci variačný princíp je uplatňovaný v symbióze so<br />sonátovým i rondovým princípom a vytvára s „prológom“ a „epilógom“ jeden dramatický celok s<br />bohatým vnútorným členením. Passacaglia so 16 variáciami, ktorá nasleduje po „expozícii“ a je<br />rozdelená, či dvakrát prerušená dvoma rozsiahlymi hudobnými epizódami („zastaveniami“), plní<br />vlastne úlohu veľkého sonátového rozvedenia. „Repríza“ s metamorfózami invertovaných tém i<br />takmer celého hudobného procesu z expozície vyústi do „epilógu“, ktorý témou z passacaglie<br />uzatvára symfóniu v beznádejnom zvuku durmolového akordu. Celá štruktúra hudobného procesu<br />symfónie je pritom podmienená predovšetkým polyfóniou. Takýto typ „dynamickej formy“, s<br />adekvátnym a logickým priestorom pre hudobnú výpoveď, ktorý je vlastne rezultátom mojej<br />konkrétnej hudobnej predstavy, bol mi aj preto v tejto skladbe najvyhovujúcejší.</p><br>\n        <em>(autor)</em><br>\n        <br>\n        \n\n        <p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                08.05.1997,\n                Košická hudobná jar,\n                Dom umenia,\n                Košice,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Štátna filharmónia Košice, Stanislav Macura (dir.)\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}