{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Afinita Jozefa Sixtu ku komponovaniu skladieb pre drevené dychové nástroje je v slovenskej hudbe raritnou tak čo do množstva skomponovanej hudby, písanej nepretržite celý život, ako aj čo do variability kombinácií, pre aké rozmanité zostavy ich bol schopný autor využiť. Od kombinovania s najmä klávesovými nástrojmi – kde sa autor neštítil zhostiť sa klavírneho partu (Pražskou jarou ocenené Kvinteto z roku 1961, Hudba pre štyroch hráčov z roku 1988, alebo Hudba pre flautu, hoboj, marimbu, vibrafón a syntezátor z roku 1994, cez absolútne jednofarebne koncipované diela (Trio pre tri klarinety z roku 1980, Kvarteto pre štyri flauty z roku 1972), alebo napokon rozsiahlejšie Okteto (1975), Noneto v tradičnej zostave so sláčikovými nástrojmi (1970) alebo obsadením najmonumentálnejšie Variácie pre 13 nástrojov (1967), v ktorej si zahrá dvanásť hráčov na drevené dychové nástroje a klavirista. Takáto skladateľská skúsenosť v kombinácii so záľubou sa automaticky pretavuje do výsledku neobyčajne citlivého, umného zaobchádzania s nástrojom, všestranného využitia jeho potenciálu, dbajúc pri tom na istú interpretačnú psychológiu hry na dychové nástroje. <em>Trio </em>pre tri klarinety, autorom v roku 1992 znova prepracované, je koncipované do troch kontrastne ladených častí na ploche dokopy desiatich minút, v ktorých vyznievajú klarinety v rozličných charakteroch, typických pre tento komplexný, flexibilný dychový nástroj.V prvej časti (Allegretto) sa kánonickou kompozičnou metódou vytvára akési echovité \"tieňovanie\", pretože jednotlivé nástupy kánonu prichádzajú v tesnom zástupe za prvým troch intervalov – tritónom zneisťovaná superpozícia kvart a kvínt. V druhej časti (Moderato) sa z punktualisticky posadených septím, nón a tritónov rozvinie \"vzlyk\" malosekundových melodických postupov v legáte, kanonicky spracovaných taktiež v malosekundovom odstupe medzi hlasmi. Tie sa napokon opäť \"rozpŕchnu\" v \"bodoch\" z úvodu, intervalovo zohľadňujúc krátku \"plačku\". Tretia časť nechá vyniknúť aj hráčovu invenciu. Práca s intervalmi z oboch predchádzajúcich častí sa teraz \"rozšantí\" do mierne aleatorickej podoby. Pomedzi toto \"švitorenie\" sa mihajú nanovo spracované úryvky z fragmentárne ladeného kánonu z prvej časti, až napokon aleatorické \"bláznenie\" vyústi do plačlivého, mierne imitačného chorálu, sem - tam prerušovaného \"bodmi\".</p>\r\n<p>Skladba nádherným spôsobom necháva vyznieť rôzne polohy klarinetov spolu s ich rozmanitými charaktermi – jemne groteskným, žiaľnym aj vážnym – spevným. Rovnako významne ťaží z farebnej jednoty nástrojovej zostavy vytváraním kompaktných homofónnych aj polyfónnych plôch. Existuje taktiež vo verzii pre dva hoboje a anglický roh.</p><br>\n        <em>(Ivan Buffa, in: bulletin Nová slovenská hudba 2010, s. 37 – 38.)</em><br>\n        <br>\n        <p>\n            <strong>Časti diela:</strong><br>\n\n                Allegretto\n                \n                <br>\n\n                Moderato\n                \n                <br>\n\n                Animato\n                \n                <br>\n            </p>\n\n        <br><p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                28.11.1992,\n                Nová slovenská hudba,\n                Slovenský rozhlas, Štúdio 2,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Jozef Luptáčik, sr. (cl), Jozef Luptáčik (cl), Alexander Jaško (cl)\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}