{"content":"\n
\n \n O diele:

Spomedzi prvých odchovancov kompozičnej triedy A. Moyzesa prejavoval Šimon Jurovský zvýšenú citlivosť k jemným pastelovým farbám, prehľadnej faktúre, k myšlienkam skromne načrtnutým a úsporne rozvíjaným. V absolventskej práci Kvarteto pre dychové nástroje, op. 5 (1936), neskôr stratenej, siahal skladateľ aj po drsnejšej zvukovosti v priestore bitonality. Niektoré z nápadov prešli z Kvarteta do novej kompozície – Serenády pre sláčikové nástroje (1940). V zhode s pôvodným poslaním tohto druhu inštrumentálnej hudby v období klasicizmu – napĺňať funkciu ušľachtilého muzicírovania bez väčších dynamických vzruchov, na báze kontrastných dielov – zvolil Jurovský trojčasťový pôdorys. Prelúdium vyrastá z trojtónového nápadu, ktorý postupne prechádza zo spodných do vyšších hlasov a v procese nadväzovania získava nové varianty. Jurovský má rád zvuk sláčikov vo vyšších polohách, objavujú sa aj sonicky priebojnejšie artikulačné predpisy (glissando, flažolety, con sordino) – prvé svojho druhu v slovenskej hudbe, pričom hudba zostáva v medziach rozšírenej tonality a jej základný charakter je striedmy až meditatívny. Capriccio je sviežou, výrazovo nadľahčenou hudbou scherzózneho typus valčíkovým stredným dielom – Jurovský tu nadväzuje na obdobne ladené časti v Suchoňovej Serenáde op. 5 a v Dychovom kvintete A. Moyzesa. Dominuje melodika (nápadné sú intervalové väzby čistých a zväčšených kvárt) podopretá figuratívnym sprievodom. Invečne najbohatšie Finále viackrát strieda nálady, v melodicko-harmonickej a farebno-artikulačnej vrstve tvorí súhrn postupov, uplatňovaných v predchádzajúcich častiach Serenády.


\n (Ľubomír Chalupka, in: bulletin Nová slovenská hudba 2002, s. 5.)
\n
\n

\n Časti diela:
\n\n Preludio\n \n
\n\n Capriccio\n \n
\n\n Finale\n \n
\n

\n\n \n
\n"}