{"content":"\n
\n \n O diele:

Koncert pre orchester, dielo 30. z roku 1957 je jedno z najvýznamnejších jeho diel, v ktorom sa zreteľne prejavuje autorov individuálny skladateľský profil. Princíp koncertantného štýlu využíva tu k všestrannému uplatneniu farieb a technických daností nástrojov symfonického orchestra. K jeho zdravému melodickému cíteniu a harmonickej bohatosti pristupuje ako dôležitý výrazový a formotvorný element tiež rytmus. Skladba, ktorá má 5 častí, je formovou kombináciou sonátovej a suitovej cykličnosti.

\r\n

I. časť má charakter rondovej formy s dvoma striedajúcimi sa myšlienkami. Je pripravená pomalým úvodom nad ostinátne zadržaným tónom e. Postupná gradácia a vyvrcholenie pripravuje nástup hlavnej myšlienky v č. 3, ktorá je melodicky a rytmicky výrazná a rozvíja sa z motívu ako jadra v širokú formuláciu hlavnej myšlienkovej skupiny. Jej vrchol nachádzame v č. 7. Po spáde a krátkej spojke prichádza v č. 8 myšlienka druhá s výraznými náznakmi slovenskej ľudovej melodiky. Už v č. 9 sa vracia charakteristický rytmus i tempo prvej myšlienky; v č. 11 sa dostáva na vrchol jej počiatočný motív, po ktorom nasleduje tiež komplex prvej myšlienkovej skupiny (č. 12). V č. 14 stretávame sa s návratom spojky, v č. 16 s návratom druhej myšlienky. Táto je vystriedaná opäť motivickou hlavicou myšlienky prvej, ako aj látkou jej celej tematickej skupiny. V č. 18 na vrchole začína záverečná kóda, ktorá opäť cituje hlavný myšlienkový motív. V pléne orchestra takto prvá časť aj končí.

\r\n

II. časť je širokým lyrickým obrazom, ktorý je otvorený dvoma vzájomne blízkymi témami, vyznačujúcimi sa slovenským ľudovým charakterom. Po odznení témy prvej v sláčikových nástrojoch nadväzuje hneď téma druhá hobojovým sólom v č. 1. Pokračovanie tvorí ich syntéza a variácia. V č. 3 stretávame sa s rytmicky pohyblivejšou epizódou vystavanou na základe variačnej techniky, ktorá pripraví novú obmenu témy druhej (č. 4). Táto prechádza v gradáciu vrcholiacu v č. 5. Po spáde prichádza krátka citácia druhej témy vo violončelách a sólových husliach (č. 6), prechádzajúca v prípravu témy druhej, ktorá začína u č. 7 a opakuje sa v silnejšom zvukovom registri podobne ako na začiatku. U č. 8 stretávame sa s variovanou podobou témy druhej. Táto svojím novým pokračovaním prechádza v č. 10 v novú epizódu, charakteristickú melódiu vo violončelách a kontrabasoch. Proces graduje a v č. 11 stretávame sa s druhým vrcholom tejto časti. Po jeho odznení prináša sólová flauta v č. 12 a 13 po dvakrát návrat fragmentov prvej témy, ktoré formovo zaokruhľujú a uzatvárajú druhú časť.

\r\n

III. časť má scherzový charakter. Krátky tematický úvod v pléne orchestra pripravuje nástup hlavnej myšlienky v č. 1. Táto sa zopakuje v drevených nástrojoch (č. 2) s novým sprievodom. Stredný diel, začínajúci číslom 5, spracováva vedúcu myšlienku, ktorá je vystriedaná ďalej myšlienkou novou, prednášanou v husliach u č. 8. Po jej odznení objavuje sa krátka citácia hlavnej myšlienky (6taktov pred č. 11). U čísla 11 začína nová variácia vedúcej myšlienky a objavuje sa tu čiastočne aj nový myšlienkový materiál. Motivické jadro hlavnej myšlienky nachádzame vo vrchole u č. 14. Repríza hlavnej myšlienky v bohatej variácii začína číslom 15. Neustále graduje a končí v orchestrálnom pléne.

\r\n

IV. časť má meditatívny ráz. Je riešená v trojdielnej forme. Otvára ju postup podobný fugátu, v ktorom téma vo voľnej obmene nastupuje vzostupne v jednotlivých hlasoch deleného sláčikového orchestra. Vyvrcholením tohto fugáta končí prvý diel. Stredný diel začína u č. 4 tematickou odpoveďou fúkacích nástrojov, do ktorých iba sporadicky zasahujú strunné nástroje. Tretí diel tvorí návrat skupiny sláčikových nástrojov s voľnou citáciou vedúcej myšlienky. Potom od č. 10 pokračuje krátka záverečná kóda.

\r\n

V. časť tvorí záverečné finále tanečného charakteru. Je založené na variačnej práci s hlavnou myšlienkou. Po krátkom úvode už v šiestom takte nastupuje hlavná myšlienka. Prináša ju klavír. Je široko formulovaná a podlieha variačnej práci. U č. 5 nové pokračovanie tvorí prechod k druhej myšlienke (č. 6) odvodenej z II. časti Koncertu. Po č. 8 začína príprava k novému uvedeniu rýchlej hlavnej myšlienky (č. 10), ako aj k jej ďalším variačným opakovaniam v č. 11, 12, 13. U č. 15 začína opakovanie druhej myšlienky. Táto prechádza v mohutné vyvrcholenie (Grandiosamente) a spád pred č. 18. Potom nastupuje opätovný prechod do rýchleho tanečného tempa, v ktorom sa objavuje aj nový myšlienkový prvok a jeho rozvádzanie. U č. 24 prichádza kóda a v jej rámci sa objaví posledný ráz v pléne orchestra hlavná myšlienka (č. 26), ktorej doznením skladba končí v plnom orchestrálnom zvuku.


\n (Ladislav Burlas, in: Predslov k partitúre. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1960)
\n
\n

\n Časti diela:
\n\n Lento assai. Allegro vivo\n \n
\n\n Con moto quasi allegretto\n \n
\n\n Allegro burlesco\n \n
\n\n Adagio meditativo, con tutta espressione\n \n
\n\n Allegro con brio\n \n
\n

\n\n

\n \n

Prvé uvedenie v zahraničí

\n \n 31.05.1958, Pražská jar,\n Praha,\n CZ\n\n
Interpreti: Slovenská filharmónia, Edgar Doneux (dir.)\n
\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 12.06.1958, Bratislavská jar,\n Koncertná sieň Slovenskej filharmónie,\n Bratislava,\n SK\n\n
Interpreti: Slovenská filharmónia, Edgar Doneux (dir.)\n
\n\n\n

\n
\n"}