Ladislav Burlas

Prof. PhDr. Ladislav Burlas, DrSc. bol slovenský muzikológ, publicista, pedagóg a skladateľ. 

Bol jedným z najvýznamnejších hudobných teoretikov a významnou mierou prispel k rozvoju vedeckého poznania vo viacerých disciplinárnych okruhoch hudobnej vedy (hudobná teória, etnomuzikológia, hudobná historiografia, hudobná pedagogika, hudobná estetika a i.). Bol autorom vyše 150 muzikologických prác, vedeckých monografií, štúdií, vysokoškolských textov, článkov a esejí. Z hľadiska tém sa zameriaval na staršie i novšie dejiny slovenskej hudby, otázky genézy slovenskej národnej hudby, skladateľský štýl reprezentantov slovenskej hudobnej moderny (Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a ďalších), ako aj na otázky hudobnej teórie a systematických disciplín muzikológie.

Ladislav Burlas bol pedagóg dejín hudby a hudobnej teórie na Fzofickej fakulte UK v Bratislave, VŠMU a na viacerých pedagogických fakultách a ďalších vysokých školách. Bol príkladom humboldtovského modelu vzdelávania v našich podmienkach, so svojimi žiakmi vchádzal do tvorivého dialógu a jeho dom bol podobne otvorený spoločenským stretnutiam ako dom Jána Albrechta. 

Odborne sa zasadil o organizáciu Smolenických seminárov pre súčasnú hudbu (3 ročníky v r. 1968–1970) a na 3. ročníku prispel nielen prednáškami, ale aj dielom Planctus pre sláčikový orchester (1968). ,,Vzniklo ako umelecký protest proti vtedajšej okupácii ČSSR priamo v dňoch, keď sa odohrávala. Dnes je Planctus považovaný za kultové dielo svojej doby, je to súčasne i najznámejšie a najhrávanejšie dielo skladateľa. Krátko po premiére diela boli zaň skladateľovi udelené hneď dve ceny (1969): Cena Zväzu slovenských skladateľov a Cena slovenského hudobného fondu." (Hudobný život, Kopčáková Slávka, 1.marec 2024) Významná je aj jeho tvorba pre deti, na ktorú kládol veľký dôraz. 

"Burlas vstúpil na hudobnú scénu Slovenska roku 1957, keď ako teoretik a publicista dal výraz spontánnej orientácii svojej skladateľskej generácie (polemickej voči orientácii generácie A. Moyzesa) na vtedajšie moderné smery európskej hudby. Popri teórii a dejinách hudby sa zaoberal tiež najnovšími kompozičnými smermi, o ktorých publikoval najmä v 60. rokoch (predovšetkým v časopise Slovenská hudba). Popri vplyve domácej tradície chromaticky a modálne rozšírenej tonality, ozvláštnenej sublimovanými prvkami slovenskej ľudovej hudby (Symfonický triptych, Spievajúce srdce), jeho tvorba prezrádza sklon k primárne lineárnemu vedeniu hlasov a záľubu v hľadaní nových sonoristických možností (Metamorfózy krás). Inšpirovaný dielom B. Bartóka a podnetmi techník Novej hudby dospieva vo svojich vrcholných skladbách k osobitým spôsobom organizácie tónového materiálu: modálne štruktúry spája s clustrami (Planctus) i s prvkami dvanásťtónovej techniky (Hudba pre husle a orchester). Zároveň sa zvýrazňuje jeho sklon k meditatívnosti, obzvlášť sugestívny v jeho tvorbe pre sláčikové nástroje (Koncertná sonáta, 3. sláčikové kvarteto), a časom pribúda záľuba v nostalgickej retrospektíve (Poetická hudba, Stretnúť človeka)."

(ZVARA, Vladimír: Ladislav Burlas. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 59.)