Logo HŽ

Gluck: Ezio, dramma per musica

The 1750 Prague version

J. Levicová, E. Müllerová,Y. Šrejmová Kinjo, M.  Šrůmová,M. Šrejma, O. Socha
Pražský symfonický komorný orchester,
J. Petrdlík
ArcoDiva 2011
distribúcia Hevhetia

Schopnosť našich západných susedov starať sa o svoje kultúrne tradície, oživovať a propagovať udalosti, diela a osobnosti z vlastných hudobných dejín, ktoré prekračujú užší, regionálny či národný rámec, nie je ničím novým. Jednou z oblastí, na ktoré sa takáto uvedomelá a vyspelá kultúrna politika sústreďuje, je popri koncertnom živote vydavateľská činnosť. Len pre porovnanie: kým sme sa my na Slovensku zmohli nedávno na uvedenie a nahrávku znovuobjavenej opery bratislavského rodáka J. N. Hummela Mathilde de Guise len za výdatnej pomoci francúzskych partnerov, v Čechách takéto projekty nie sú ničím výnimočným a realizujú sa bez cudzej pomoci – či už odbornej, finančnej alebo umeleckej. Jedným z ostatných príspevkov tohto dramaturgického razenia je i snímka opery Ezio Ch. W. Glucka, ktorú vydala ako  záznam z koncertného predvedenia spoločnosť ArcoDiva.
Glucka, podobne ako my Hummela, si naši západní susedia síce nemôžu prisvojiť ako svojho „národného“ skladateľa, na druhej strane je však časť jeho života a tvorby neodškriepiteľne spätá s Českom a jeho metropolou. Z hľadiska historického bolo predovšetkým jeho pôsobenie ako kapelníka v opernej spoločnosti Locatelliho súčasťou zaujímavej a dôležitej dejinnej kapitoly, ktorá pre Prahu znamenala prestížnu pozíciu jedného z významných európskych centier talianskej opery. Gluck nepôsobil v Prahe u Locatelliho dlho, svojho Ezia tu premiéroval v roku 1750. Je to ešte dielo predreformné (svoje operné inovácie predstavil Gluck po prvý raz až v Orfeovi v roku 1762), viazané na tradičné formáty talianskej opery serie. V booklete prezentované anticipácie neskorších hudobno-dramatických postupov treba brať skôr s rezervou, rovnako ako kvalitatívne predzvesti neskorších veľkých diel majstra. Napriek tomu však nemožno nezaregistrovať výnimočné okamihy tohto dnes už zabudnutého opusu, ako i snahu dramaticky zhutniť Metastasiovo staršie libreto (čo si človek jasne uvedomí pri porovnaní Gluckovho s Händlovým rovnomenným opusom vychádzajúcim z tej istej textovej knihy).

Na druhej strane, ak už spomíname Händla, sloboda, s akou tento génius narábal s tradovanými talianskymi konvenciami vo svojich vrcholných operných dielach, je pre Glucka v tomto opuse ešte nepredstaviteľná! Úctou ku kánonom trpí predovšetkým lakonické a hudobno-dramaticky chudobné finále, ktoré sotva dokáže uspokojivo kompenzovať a uzavrieť komplikovanými vzťahmi vygradované dejové peripetie. I drvivá väčšina recitatívov je vo svojej secco podobe skôr akademickou reflexiou dejových situácií, bez väčších nárokov na bezprostrednú emocionálnu rezonanciu u poslucháča. Božská iskra sa však dotkla skladateľa v prekrásnej árii Massima Se povero il ruscello, v ktorej možno objaviť dokonalý predobraz Mozartovho geniálneho tercetu Soave il vento z Così fan tutte, tiež v prekvapujúco výrazovo členitej Onoriinej árii Ancor non premi il soglio, v neočakávaných chromatizmoch prvej Eziovej árie z 2. dejstva, samozrejme v jedinom ansámbli opery – tercete Passami il cor, tiranno, v pôsobivej a dojímavej ariete Massima Tergi l‘ingiuste lagrime a na ňu nadväzujúcom záverečnom accompagnate a árii Fulvie.
Ak sme úvodom vyzdvihli vyspelú kultúrnu politiku našich susedov vo vzťahu k svojmu historickému dedičstvu, interpretačné kvality v tomto prípade relativizujú vyslovené pozitíva a posúvajú hodnotu produkcie skôr do dramaturgickej roviny. Napriek objektívnym limitom živej snímky možno mať výhrady už k samotnému zvukovému obrazu: mohol by byť transparentnejší, diferencovanejší a výraznejšie modifikovať akustické (in)dispozície chrámového priestoru (Kostol sv. Šimona a Júdu v Prahe). Pražský symfonický komorný orchester zostavený z hráčov FOK-u hrá pod taktovou Jiřího Petrdlíka málo sústredene, miestami rozpačito, prehrešky sú nielen v intonácii, ale predovšetkým v mdlej artikulácii i výrazovosti. Čo sa týka speváckeho obsadenia, výhrady nie sú menšie. Vokálne prehrešky siahajú od zásadnej indispozície barytonistu Ondřeja Sochu pre takýto repertoár, cez technickú nevyrovnanosť (i pri zaujímavej farebnosti) tenoristu Martina Šrejmu, až po množstvo lokálnych technických a estetických kazov oboch inak farebne disponovaných mezzosopránov (Ezio, Valentiniano – Jana Levicová, Michaela Šrůmová).
Pre všetkých navyše platí výhrada smerom k recitatívom, ktoré sú mdlé, akademické a výrazovo nevypracované. Túto výčitku však treba pripísať i (alebo predovšetkým!) na vrub dirigentovi. Nahrávka zabudnutého a znovuobjaveného Gluckovho Ezia je teda zaujímavým poznaním, hlbší umelecký zážitok si však od nej sľubovať nemožno.   




Aktualizované: 17. 03. 2016