Logo HŽ

Vladimír Godár: Zrod opery z ducha rétoriky

AEPress 2012

Jeden z našich najvýznamnejších skladateľov Vladimír Godár, ktorý sa okrem iných s hudbou súvisiacich aktivít všemožne stará o resuscitáciu opomínanej, resp. zabudnutej slovenskej hudby, je nemenej významným hudobným semioticko-archeologickým teoretikom. Po dosiaľ knižne publikovaných, prenikavých odborných textoch Kacírske quodlibety (1992/1998), Luk a lýra (2001), Rozhovory a úvahy (2006) a dosiaľ, bohužiaľ, nepublikovanom rozsiahlom dizertačnom diele Battaglia a mimézis (1992) vydáva v tomto roku po viac ako 20 rokoch svoju ďalšiu ťažiskovú prácu Predpoklady vzniku opery (1991) pod príznačne modifikovaným názvom Zrod opery z ducha rétoriky, ktorú možno v kontexte našej muzikologickej spisby označiť za prelomovú.
Jej predmetom je interdisciplinárne heuristické mapovanie genézy hudobno-dramatického žánru vo svetle, podľa Godára, jedinej kardinálnej revolúcie v európskej hudbe (vrcholiacej práve v 16. a 17. storočí), ktorú spôsobila poetizácia a najmä vnútorná, hlbinná  rétorizácia hudobného média so všetkými implikáciami, ktorých vplyv je citeľný aj v ďalších storočiach vrátane súčasnosti. Z prizmy poznania, že rétorika v 16. a 17. storočí bola de facto univerzálnou teóriou umenia, sa autorova pozornosť logicky upiera v argumentačnom pradive výkladu primárne na antiku, ktorú renesancia svojsky apropriačne reaktualizovala, a to nielen iniciovaním raného operného žánru. V odkaze na zakladajúce antické myslenie starovekého Grécka – pytagorejsko-platónsky vid symbolicko-mimetickej semiózy (korelatívna väzba hudobných štruktúr na abstrakciu čísla, resp. ním vyjadriteľných pomerov emanujúcej transcendujúcu ideu) a aristotelovský ikonicko-mimetický vid (väzba na rétoricko-persuazívnu silu vysloveného slova) – poukazuje Godár na potenciu hudby viazať sa na oba tieto vidy ako ich jedinečný prienik. Stredovek, ktorému autor v práci tiež venuje adekvátny priestor, vo svojej interpretácii transcendentálnej intencie povahy a poslania hudby akcentuje prvý z uvedených vidov, od druhého sa odkláňa a dištancuje. Renesancia však rehabilituje práve vid ikonicity, a to v komplementarite so zmyslom rétorických cností (kapitola Zrod renesancie a nastolenie ikonickej paradigmy). Takosť renesančného prerodu vysvetľuje totiž práve ekvivalencia hudby a slova a postulovanie rétorickej dominancie druhého z členov tohto páru (čo, ako Godár pripomína, vyslovil po prvýkrát nahlas už Thomas More vo svojej Utópii roku 1516).
Treba pripomenúť, že autor aj v tejto práci zmysluplnou a vysoko erudovanou argumentáciou vyvracia (a to už dlhodobo, vrátane Battaglie a mimézis) nezmyselnú poveru o zaostávaní hudobného umenia za ostatnými umeleckými druhmi v renesancii. Poukazuje o. i. aj na vžitý predsudok, že raná operná tvorba nadväzovala na antickú tragédiu – dokazuje, že jej motivácie a charakter, súvisiace s viac než storočnou tradíciou tzv. intermédií (ako aj žánrom favola), vykazujú vnútornú podobnosť skôr so zväčša nezachovanými satyrskými hrami.
Čo poskytuje Godárovi kľúč k takýmto odhaleniam a v čom možno vidieť spomínanú prelomovosť jeho metódy? Je ním osobitý historiografický prístup uplatňujúci primárne semiotické myslenie, ktoré mu umožňuje vidieť, nachádzať a pomenúvať zjavné analógie a sémantické transfery rétoriky v pragmatike hudby a hudobno-kultúrnej praxi daného obdobia. Táto esteticko-semiotická optika sa vinie či už priznane, alebo implicitne rôznymi meandrami jednotlivých kapitol (Rétorická cnosť enargeia, musica reservata a hudobné divadlo, Battaglia a lamento – Hommage à Claudio Monteverdi alebo Slovo a hudba vo svetle dialógu renesancie s antikou). Práve pomocou nej – v línii minuciózne hĺbkového výkladu filozoficko-estetických, resp. rétorických koncepcií Platóna, Aristotela, Horácia, Dionýzia z Halikarnassu, Quintiliána, Cicera či Pseudo-Demetria a ich usúvzťažnenia s teoretikmi „protorenesancie“, ako sú P. Bembo, G. G. Trissino a i. – osvetľuje príčiny zmien a transformácií vo vývine hudobno-dramatických útvarov 14. až 17. storočia. Godár sa detailne pristavuje, napríklad pri spomenutej rétorickej cnosti enargeia, čiže schopnosti iluzívneho sprítomnenia veci bez jej vizuálnej prezencie, pri rétorickej disciplíne dispositio alebo triáde delectare (naúčať), katarzné movere (pohýňať) a docere (potešovať), nachádzajúc ich priemety práve v dobovej hudbe, hudobnom divadle a spisbe, ktoré ich reflektujú.
Prvé knižné vydanie práce je rozšírené o novú dôležitú stať zaoberajúcu sa významom a akosťou chorosu, čiže úlohou zboru v hudobno-dramatických inscenáciách skorej i vrcholnej renesancie v intenciách ich aristotelovsky ikonicko-rétorickej interpretácie (časť Choros a podkapitola Favola rappresentativa a zbor). Priestor dostali aj, podľa môjho názoru, nesmierne zaujímavé témy presahujúce rámec opery – hudobnej interpretácie a inštrumentácie (v kapitole Ikonická inštrumentácia v hudbe 16. a 17. storočia). Godár v nich zdôvodňuje rozhodujúci priemet ikonicity a rétorikou pomenovaných atribútov memorizácie a pôsobivého prednesu do povahy a nuáns hudobno-interpretačného výkonu, ako aj do spôsobu inštrumentácie (kde možno nájsť priamy, nenáhodný poukaz aj na vznik bassa continua a vlastne i počiatok histórie orchestrov), a zároveň, čo je podstatné, aj do princípov a motivácií samotného modusu komponovania hudby (!). Na inom mieste autor zas analyzuje antické poňatie pojmu éthos vo väzbe na teóriu rétoriky, štylistiky v paralelách s teóriami divadla a hudby, resp. pojem pathosu v koreláciách s náukou o duši a etike v súradniciach poetiky hudobnej drámy (časť Ars persuadendi). Ťažisková problematika persuázie, ktorej je venovaných šesť podkapitol hlbinného prierezu od antiky (parafrázujúc autorov výrok: novodobá psychológia umenia nedosiahla výsledky porovnateľné s úrovňou antickej teórie persuázie) cez stredovek až po cinquecento, celú prácu uzatvára.
Práca je hodnotná aj z iného hľadiska. Tak, ako výtvarnú renesanciu nemožno redukovať len na Donatella, Buonarottiho, da Vinciho a Raffaela, keďže vyrastá z diel di Buoninsegnu, della Francescu či Giotta, tak nám i Godárova práca pripomína, že plastický obraz genézy renesančného hudobno-dramatického média siaha napríklad k A. Polizianovi, G. Caccinimu, ich ďalším súpútnikom a nasledovníkom, na výdobytky ktorých nadväzuje ako J. Peri, tak aj geniálny C. Monteverdi. Godárovo teoretické dielo sa vyznačuje obdivuhodným poznaním antickej, stredovekej a renesančnej akríbie poetiky, rétoriky, štylistiky, filozofie a estetiky, ktoré sa priamo či (len zdanlivo) nepriamo dotýkajú problematiky vzniku opery, teda všetkého, čo s ňou v muzikologicky interdisciplinárnom pohľade súvisí. Jeho vzájomne komplementárne semioticko-estetické a hudobno-historické analýzy sú výstižné a nebývalo heuristické. Poodhaľuje nimi veľmi podstatné aspekty operného žánru v renesancii i v ranom baroku (dajú sa vôbec určiť medzi nimi deliace čiary?), ktoré, súc naviazané na rétoriku ako univerzálnu teóriu umení, sa palimpsestovo sprítomnili aj v iných žánroch v horizonte nasledujúcich období (podľa autora i v Beethovenovej Eroike či v Mozartovej Jupiterskej symfónii). Apropo, na margo akosti realizácie prvého vydania, vysoké ocenenie si zaslúži aj precízna redakčná práca jeho manželky.
Tento článok, ktorý je vlastne prepisom mojej reči uvádzajúcej „krst“ (staro)novej Godárovej knihy po profilovom koncerte jeho  diel v podaní Quasars Ensemble v Nitrianskej galérii 17. mája tohto roku, sa v danom rozsahu mohol dotknúť len niektorých podstatných momentov celej práce (čitateľovi odporúčam ich vyčerpávajúco meritórny súhrn v autorovom záverečnom Resumé). O tých ďalších sa môžete dozvedieť viac už z vlastného, sústredeného čítania tohto unikátneho titulu, ktoré, verím, bude pre vás rovnako dobrodružné a fascinujúce ako pre mňa. Nerozumiem len jednej veci: prečo tento Godárov originálny muzikologický počin zostal u nás nepovšimnutý a zámerne opomenutý celých 20 rokov a dokonca i teraz musel vyjsť „vlastným nákladom autora“? Dúfam, že jeho štvorzväzková Battaglia a mimézis, ktorá už tiež dve desaťročia čaká na svoje vydanie, vďaka našim „prajným“ pomerom nezostane ležať ladom ďalšie dve dekády...




Aktualizované: 17. 03. 2016