Logo HŽ

Tadeáš Salva: Cello Concerto, Three Arias...

Naxos 2012, distribúcia DIVYD

E. Prochác, J. Slávik, N. Skuta, J. Čižmarovič,B. Šuňavská
SOSR, M. Lejava

Začiatkom roka publikovalo vydavateľstvo Naxos CD s hudbou významného slovenského skladateľa Tadeáša Salvu. Nemalú zásluhu na jeho realizácii má violončelista Eugen Prochác, ktorý je aj ústrednou interpretačnou osobnosťou celého albumu, keďže ide o skladby venované violončelu.
Úvodným dielom CD je Koncert pre violončelo a komorný orchester (1967). Dvojčasťová kompozícia je notovaná proporčne s úsekmi využívajúcimi techniku malej aleatoriky. Ako celok evokuje koncerty pre violončelo Györgya Ligetiho (1966) a Witolda Lutosławského (1969–1970 ). V 1. časti je melodická línia sólového partu v ostrom kontraste so zvukovými plochami orchestra, postupne sa však obe vrstvy prekrývajú. Zaujímavé nástrojové obsadenie telesa (pikola, anglický roh, basklarinet, husle a kontrabas) dopĺňa rozsiahla batéria bicích nástrojov. Jej dôležitá funkcia je zjavná hlavne v 2. časti. Finále diela prináša materiál z úvodu, ktorý premosťuje celú kompozíciu a uzatvára tak jej dramaturgický oblúk. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod vedením Mariána Lejavu napriek náročnosti vyplývajúcej z už spomínanej proporčnej notácie a texturálnych štruktúr nástrojových skupín interpretuje dielo autenticky a na vysokej umeleckej úrovni.

Violončelista Eugen Prochác stvárňuje sólový part so zmyslom pre kontrast a formu. Prezentuje tak nielen Koncert, ale i všetky skladby na CD s interpretačným nadhľadom, ktorý zahŕňa nielen brilantnú techniku, ale i porozumenie Salvovho svojského hudobného jazyka.
Tri árie pre violončelo a klavír (1990) tvoria jeden pomyselný celok, kde sa nastolené kompozičné princípy úvodnej Árie ďalej rozvíjajú a nabaľujú. Hudobný materiál neprechádza charakteristickými variačnými či kontrastnými premenami, ale je stavaný v každej jednej časti do nových kontextov a funkcií. Napríklad figúry šestnástinových hodnôt v parte klavíra korešpondujúce s melodickou líniou violončela predstavujú v prvej Árii ostinátny princíp. V druhej Árii sa metricky intenzifikujú do menších rytmických hodnôt a v tretej Árii sú postavené do kontrapunktického kontextu.
Poetika cyklu Malá suita (1989) s časťami Melódia, Pieseň bez slov, Tanček a Malé rondo vychádza zo stvárnenia charakterov vyplývajúcich už z názvu jednotlivých častí. Niektoré pasáže prinášajú kantilénu violončela (Melódia) či impresionistickú zvukomaľbu (Pieseň bez slov), ktoré stoja v kontexte s kontrastnými blokmi štylizovaných tanečných charakterov (Tanček) a úsekmi evokujúcimi slovenskú ľudovú melodiku (Malé rondo). V Malej suite možno tiež sledovať kontinuálnu kompozičnú prácu s hudobným materiálom nastoleným v úvodnej časti. V oboch cykloch je súhra sólistov excelentná. Popri originálnom Eugenovi Prochácovi fascinuje klaviristka Nora Skuta svojou technickou dokonalosťou spojenou so zmyslom pre celok, súhrou, citlivosťou a afinitou k štýlovému stvárneniu jemných nuáns skladieb.
Najrozsiahlejšou skladbou na CD je Slovenské concerto grosso č. 3 (1987) pre husle, violončelo a organ. V častiach Étude, Danza rustica a Rapsodia spracúva slovenskú ľudovú melodiku typickým salvovským spôsobom – prostredníctvom variability a fragmentárnosti. Samotné nástrojové obsadenie svojou zvukovosťou podčiarkuje element rustikálnosti obsiahnutý v idei kompozície. Koncertnantný princíp ožíva v striedajúcich sa blokoch hudby s rôznymi funkciami jednotlivých nástrojov. Interpreti Juraj Čižmarovič, Eugen Prochác a Bernadetta Šuňavská svojím citlivým prístupom k dielu bravúrne vystihli nálady a charaktery skladby ovplyvnenej elementmi slovenského folklóru a ľudovej melodiky.
Nedokončený cyklus ôsmich Prelúdií pre dve violončelá (1995) je akýmsi epilógom albumu. Každé Prelúdium je fixované v jednej tonálnej oblasti a vyniká svojským charakterom a spracovaním hudobného materiálu. Salva používa už vykryštalizované a ustálené kompozičné postupy (imitačný kontrapunkt, tempovo kontrastné bloky), ku ktorým priberá niektoré nové prvky zvukovosti (charakteristické využitie pizzicata, oscilácia okolo jedného tónu pripomínajúca poetiku Giacinta Scelsiho alebo heterofónia vychádzajúca zo slovenskej ľudovej piesne) a kontrast registrov. Obaja violončelisti, Eugen Prochác i Ján Slávik, ladia v dokonalej súhre. Svojou interpretáciou poslucháča plne vtiahnu do imaginárneho sveta poetiky hudobného sveta Tadeáša Salvu.
Interpretácia diel Tadeáša Salvu je náročná. Jeho hudba vychádza svojím spôsobom z lineárneho hudobného myslenia, kde sa horizontálne línie vrstvia a striedajú s harmonickými a farebnými plochami. Salva interpretovi ponecháva veľkú mieru voľnosti – jeho umeleckým kvalitám zahŕňajúcim muzikalitu i schopnosť prirodzene stvárniť proces a výpoveď skladby. U Salvu sú skladby vystavané z priradených blokov, ktoré ostro kontrastujú nielen materiálom, ale i metrickým plynutím a charakterom. Typické sú aj zvukové úseky prepauzovaných nôt malých rytmických hodnôt tvoriace premostenie k ďalšiemu úseku. Tieto interpretačné ťažkosti zvládli všetci hudobníci na vysokej umeleckej i profesionálnej úrovni. Dokázali oživiť hudbu autora a vtlačiť jej pečať autenticity. Interpretácia v sebe nesie typické znaky a atribúty slovenskej nástrojovej hry a vtláča celému albumu svojskú atmosféru spojenú s hlbokou umeleckou výpoveďou hudby autora, ktorý patrí k najvýznamnejším slovenským skladateľským osobnostiam druhej polovice 20. storočia.




Aktualizované: 06. 04. 2016