Logo HŽ

Dulci Vento

Hevhetia 2012

Hudba 17. a 18. storočia zo Slovenska z Vietorisovej tabulatúry, Uhrovských zbierok, Zbierky piesní a tancov Anny Szrimay-Keczerovej či levočského Pestrého zborníka je nesmierne rôznorodá. Formovali ju rôzne vplyvy – slovenský, poľský, cigánsky, no možno povedať, že maďarský najmenej. Napríklad tanec „hungaricus“ vôbec neznamená maďarský, ale skôr uhorský. V booklete sa spomína, že „svoje opodstatnenie má aj zaradenie diel skladateľov Machauta a Dufaya“, ale o aké opodstatnenie ide, sa nespomína nikde. Hudba týchto velikánov je polyfonická, tance zo zbierok sú homofónne. Väčší rozdiel už asi nemožno nájsť.
Veľmi zaujímavé a nevšedné zloženie súboru sľubovalo nie každodenný zážitok. Cimbal (Enikő Ginzery), zobcové flauty, šalmaj (Johannes Kurz) a renesančný trombón (Julian W. Gretschel) by mohli potešiť ucho krásnou, neošúchanou a bohatou farbou. Ale... Keďže súbor čerpal z historických zbierok, malo by ísť o starú hudbu. Už veľakrát sa ozrejmilo, že hudobník nemôže s dobrým výsledkom obsiahnuť viacero hudobných štýlov. Ak niekto hrá starú hudbu, väčšinou podrobne študuje dobové materiály o interpretácii obdobia, o ktoré sa zaujíma. Inak skĺzne k povrchnosti a neštýlovosti, mieša štýly v rozmedzí niekoľkých storočí.
Tanečné skladby zo zbierok si musel súbor zaranžovať a upraviť, lebo v zbierkach sú skladby uvedené iba v dvoch hlasoch, v diskante a base, harmóniu a stredný hlas si musí interpret doplniť sám. Takéto úpravy si vyžadujú skúsenosti so starou hudbou. Súbor Dulci Vento má však dosť diskontinuitné úpravy (napríklad stopa č.12 – Saltarello, ktorého melodika je roztrhaná a nástroje nastupujú nelogicky) a niektoré skladby pôsobia ako moderný folklór. Také sú najmä štyri za sebou idúce voľné fantázie na témy z Uhrovskej zbierky na sólovom cimbale (stopy č. 5–8). Vôbec to nie sú tance, nemajú pevný rytmus a metrum. Enikő Ginzery hrá čisto, pekne, veľmi emocionálne, sempre tempo rubato, no s hungaricom má jej kreácia málo spoločné. A keď v inej skladbe (Asztali nóta z Uhrovskej zbierky, stopa č. 9) hrá medzihru, rozbije metrum rubátovým cítením.
Prečo súbor zaradil do programu CD skladby Machauta a Dufaya, nevedno.

Machautovu baladu Je ne cuit pas hrajú nezmyselne pomaly. Vari nikdy nepočuli túto baladu so spevom a v správnom tempe? Úpravy tancov z Vietorisovej tabulatúry sú dosť neprimerané, najmä frivolný part trombónu, ktorý ich štýlovo posúva do neskoršieho obdobia. A Balkanoty zo Zbierky piesní a tancov Anny Szirmay-Keczerovej je posunutá až do obdobia raného swingu! Vo viacerých skladbách (stopy č. 3, 23, 24) sa na konci objavuje ritenuto, ktoré je však výmyslom klasicizmu, renesancia ani barok ho nepoznali. Triply jednotlivých tancov by mali byť metricky jasné, no napríklad v stope č. 21 je tripla úplne nezreteľná; metrický chaos vytvára cimbal.
Trombonista Julian W. Gretschel má záľubu v jazze a najmä swingu. To však evidentne ovplyvňuje kvalitu jeho tónu. Na CD počuť neušľachtilé a drsné tóny vo vyššej polohe, v Chorea ex G má trombón príležitosť sólovo sa predviesť, počuť však len nepekné, netypické tóny. Azda Gretschel nevie, ako má znieť renesančný trombón?
Johannes Kurz sa síce venuje iba starej hudbe, ale jeho sopránové zobcové flauty málokedy ladia s trombónom. Trombón je z hľadiska intonácie najdokonalejší dychový nástroj, no zobcová flauta má svojský princíp ladenia. Napríklad renesančná sopránová flauta podľa Ganassiho a Friedricha von Hueneho ladia úplne inak. Kópia podľa von Hueneho je oveľa dlhšia ako ostatné modely sopránových fláut, a preto má aj iné nasadenie tónu a hmaty. Pre flautistu je veľmi náročné hrať na rôznych nástrojoch, ktoré majú v druhej oktáve takmer vždy iné hmaty. Napriek tomu nemožno ospravedlniť, že v súhre trombónu a sopránovej flauty vzniká množstvo nečistých až celkom falošných tónov.

Machautovo moteto Ma fin est mon commencement je plné chromatických tónov a na CD je preplnené falošnými tónmi trhajúcimi uši. Ani súhra trombónu so šalmajom nie je bez problémov. V booklete sa píše, že J. Kurz „považuje za dôležité ukázať publiku emócie obsiahnuté v hudbe“. To je krásny cieľ, od jeho naplnenia je však Kurz veľmi ďaleko. Kvalita jeho tónu veľakrát balansuje na hrane prijateľnosti. Na rôznych koncertoch starej hudby sme počuli fenomenálnych flautistov z Rakúska, Nemecka a Talianska, ktorí ladili tak čisto, že poslucháč si ani len nespomenul na „problém“ ladenia.
Ostáva iba otázka, či členovia súboru Dulci Vento a zvukový režisér nahrávky nepočuli intonačné chyby, ktorými ich CD priam oplýva a ktoré ho diskvalifikujú a posúvajú medzi nevydarené amatérske pokusy. Toto CD veru label Hevhetia nijako nechváli.




Aktualizované: 06. 04. 2016