Logo HŽ

Ján Vladimír Michalko: Slovenské historické organy 7

Diskant 2010

Pred minuloročnými Vianocami sa objavilo v predaji v poradí už siedme CD z edície Slovenské historické organy, v rámci ktorej slovenský organista Ján Vladimír Michalko úspešne dokumentuje a prezentuje zvuk týchto nástrojov. Na CD je zachytený zvuk dvoch relatívne malých „organčekov“. Starším z nich je šesťregistrový pozitív v Rímskokatolíckom kostole sv. Jána Krstiteľa v Liptovskom Jáne, ktorý patrí k najstarším zachovaným slovenským organom bez vážnejších neskorších zmien. Postavil ho významný kremnický organár Martin Zorkovský (1659–1746) v roku 1721. Pôvodne bol postavený pre františkánsky Kostol sv. Petra z Alkantáry v Okoličnom odkiaľ bol v 1. polovici 19. storočia prenesený na terajšie miesto. Druhým, podstatne novším nástrojom je jednomanuálový, jedenásťregistrový organ s pedálom v Evanjelickom a. v. kostole v Dolných Salibách, okr. Galanta, z roku 1878, od vedúcej osobnosti slovenského organárstva 19. storočia Martina Šaška seniora (1807–1893) z Brezovej pod Bradlom. Tomuto nástroju sú vyhradené približne prvé dve tretiny z celkového času CD, zvyšok patrí staršiemu Zorkovského pozitívu.
Ján Vladimír Michalko predstavuje diela z tvorby Jiřího Ignáca Lineka (1725–1791), kantora a regenschoriho vo farskom kostole sv. Bartolomeja v českom Bakove, ďalej cyklus Fughe e Capriccj, op. 1 (venovaný C. Ph. E. Bachovi) od významného nemeckého hudobného teoretika Friedricha Wilhelma Marpurga (1718–1795) a napokon zaujímavé a brilantné ukážky z klávesovej tvorby Alessandra Scarlattiho (1660–1725). Skladby, ktoré J. V. Michalko nahral na týchto nástrojoch, určite nepatria medzi osvedčené koncertné „trháky“, ani medzi najreprezentatívnejšie diela organovej literatúry daného historického obdobia. O to viac treba vyzdvihnúť vedomú snahu interpreta voliť taký repertoár, ktorý by ideálne zodpovedal zvukovým možnostiam daných nástrojov. Tie napokon predstavujú tiež „len“ dôstojný historický štandard organa slovenského kostola bez nároku konkurovať nástrojom významnejších mestských kostolov a katedrál.

Voľba repertoáru bola nutne ovplyvnená popri štýlových kritériách aj snahou vyjsť v ústrety technickým obmedzeniam nástrojov, spočívajúcich najmä v relatívne malých rozsahoch klaviatúr. Zorkovského pozitív má (ako bolo v tej dobe bežné) rozsah len po c3 a krátku veľkú oktávu (chýbajú tóny Cis, Dis, Fis, Gis). Šaškov organ disponuje pedálom so znejúcim rozsahom len 12 tónov (C až H) bez spojky Man./Ped.
Interpretačná prax posledných desaťročí mnohonásobne potvrdila oprávnenosť požiadavky vzájomnej prepojenosti zvuku historických nástrojov so skladbami pochádzajúcimi zo zodpovedajúceho obdobia. Zatiaľ čo v prípade Zorkovského nástroja z roku 1721 je štýlová opodstatnenosť skladieb Alessandra Scarlattiho celkom evidentná, pri zvyšných dvoch autoroch si nemožno nevšimnúť na prvý pohľad badateľný časový posun o jedno storočie medzi nástrojom z konca 19. storočia a hudbou 18. storočia. Tento časový posun je však len relatívny a ukáže sa ako menej podstatný, ak vezmeme do úvahy fakt, že zvuk nástroja Martina Šaška v Dolných Salibách celkom dobre zodpovedá ešte stále doznievajúcemu ideálu organového zvuku obdobia klasicizmu. Navyše nástroj v Dolných Salibách sa oproti iným organom z dielne Martina Šaška (orientovaným na silný, zvučný, plný zvuk) vyznačuje jedinečnou, oveľa jemnejšou intonáciou jednotlivých registrov a ušľachtilým, mäkkým celkovým znením.

Repertoár zaznamenaný na tomto CD preto pokladám za priliehavý zvuku a technickým možnostiam daných nástrojov.
Ján Vladimír Michalko aj touto nahrávkou na malých historických nástrojoch potvrdzuje svoj jedinečný vkus a interpretačné kvality. V úvodnom dvojdielnom prelúdiu J. I. Lineka plnom dramatizmu sa na väčšej ploche uplatnia aj pedálové hlasy. V ďalších skladbách zaznie už len niekoľko pedálových organových bodov. Druhé Linekovo prelúdium vytvára k dramatickej úvodnej skladbe kontrast svojím pastorálnym charakterom so snáď až príliš „kolovrátkovou“ melodikou, takou typickou pre pastorely starých českých kantorov. V tokátach A. Scarlattiho sa efektne uplatňuje brilantná prstová technika interpreta, zatiaľ čo v kontrapunktickej hudbe Marpurga zaujme najmä výstavba celku jednotlivých skladieb podporená zdravou prirodzenou muzikalitou, spevným vedením jednotlivých hlasových línií, primeranou agogikou a vkusnou a pôsobivou registráciou.




Aktualizované: 15. 04. 2016