Logo HŽ

V. Godár: Querela Pacis

Pavian Records 2010

Emily Van Evera, Petra Noskaiová, Tomáš Šelc, Miloš Valent
Solamente naturali, Andrew Parrott
Katedrálny zbor sv. Martina,Dušan Bill

Ani v prípade nového albumu Vladimíra Godára Querela Pacis si nie som istý, či je to viac dielo hudobného skladateľa alebo hudobného historika; obidve Godárove profesie mi totiž už dlhú dobu splývajú. Navyše, moju váhavú neistotu tentoraz umocňuje skutočnosť, že tretia, záverečná časť jeho voľnej vokálno-symfonickej trilógie (s predchádzajúcimi časťami Orbis Sensualium Pictus a Mater) pertraktuje horúce politikum s nadčasovým etickým podtextom, ktorý nemožno ignorovať, pretože ho zdôrazňuje sám autor názvami i historizujúcim komentárom. Querela Pacis je programovo antimilitaristické dielo inšpirované renesančnými protivojnovými tézami Erazma Rotterdamského, no napísané v postinformačnej dobe s jej krutou viriliovskou diagnostikou techno-logistiky vojny. Ako ho počúvam a čítam si skladateľov sprievodný text, médiá v priamom prenose informujú o ďalšej vojne a opäť sa v nich pojmy spravodlivosť, terorizmus a zločiny proti ľudskosti absurdne skloňujú spolu s najlukratívnejšou vojnovou korisťou – ropou. Keď teda Godár-hudobník spojil svoju hudobnú oslavu mieru so slovnou obžalobou vojny Godára-historika, bolo to zrejme nadmieru aktuálne gesto Godára-humanistu, nech už to znie akokoľvek pateticky.
Godárova angažovaná hudba našťastie krutá nie je. Je vznešená. Nie je však vznešená iba vďaka stvárnenému mimohudobnému námetu. Je vznešená elegicky. Ako umelecká odpoveď na znepokojujúci fenomén vojny dištancuje ho prostredníctvom univerzálne platnej formy, ktorá spája aktuálne hudobné vyjadrenie s historickým vedomím. U Godára je ťažké obidva aspekty oddeliť o to viac, že aj ako súčasný skladateľ pristupuje k hudbe z pozície historika. Aj tentoraz vedie dialóg nielen so spoločenským, ale aj s hudobným kontextom Erazmovej doby. Historické slovo a historizujúci tón znejú unisono od úvodného Prelúdia – Mantry až po záverečné Postlúdium – Mantru, v ktorých Godár zhudobnil fragmenty z Erazmovho spisu Žalospev mieru. Slovo sa odmlčí len vo dvoch inštrumentálnych častiach – A Gran Battaglia pre husle a orchester a Smutná pavana do tejto šialenej doby pre orchester. Obidve sú nádherné ukážky hudobnej mimézis poučenej filozoficko-estetickou lektúrou vzdelaného historika a motivovanej reprezentačnou ambíciou ctižiadostivého skladateľa. Godár sa v nich prejavil ako kompozične zdatný neoklasicista s vycibrenou recyklačnou estetikou à la Stravinskij.

Prvá oživuje starý hudobný žáner bojovnej battaglie v postmodernom (hudobnom i mimohudobnom) kontexte alúzií a citácií, v druhej autor použil smutnú náladu renesančnej tanečnej formy ako prípravný dramatický prvok pre tragický charakter nadchádzajúceho postlúdia.
Okrem Erazmovho Querela Pacis, po ktorom je celé dielo pomenované, siahol skladateľ aj po ďalších klasických latinských textoch. V 2. a 3. časti (Recitativo. Miles a Obsidium Urbis) to bol Komenského Orbis pictus, v siedmej (Psalmus. Domine exaudi) biblické Žalmy a v ôsmej Lacrimosa zo stredovekej poémy Dies irae. Piatou časťou je sumerský Nárek nad skazou mesta Ur spievaný v pôvodnej reči a malý jazykový babylon dopĺňa po ňom nasledujúca Modlitba, Alah (A Prayer, Allah) na anglický text amerického básnika Henryho Wadswortha Longfellowa. V angličtine znie aj nádherná uspávanka pre soprán, alt, zbor a orchester Cradle Song. What Does Little Birdie Say na slová viktoriánskeho básnika Alfreda Tennysona; z dramaturgického hľadiska dosť nelogicky zaradená na záver kompozične vyváženého albumu však pôsobí ako nadbytočný dôvetok.
Najsilnejšími momentmi nového Godárovho opusu sú podľa mňa jeho piata, deviata a desiata časť. Lament pre jednotu námetu a kompozičného riešenia, Pavana pre číru hudobnú krásu a v Postlúdiu sa asi najvýraznejšie prejavili autorov poetický rukopis a jeho povestný cit pre dramatický a afektívny pátos.
Nahrávka vznikla v júli 2010 v bratislavskom Kostole Svätej rodiny pod taktovkou anglického dirigenta Andrewa Parrotta a na jej vysokej úrovni sa podieľali sólisti Emily Van Evera (soprán), Petra Noskaiová (alt), Tomáš Šelc (bas) a Miloš Valent (husle), súbor Solamente naturali a Katedrálny zbor sv. Martina pod vedením zbormajstra Dušana Billa. V súčinnosti so zvukovou réžiou Petra Zagara a Otta Noppa a pod skladateľovým dohľadom sa zrodil ďalší skvelý artefakt, ktorý zviditeľnil slovenskú kultúru vo svete.




Aktualizované: 29. 04. 2016