Logo HŽ

Milan Paľa

Czech Virtuosi
Ondrej Olos
Hudobné centrum 2010

Huslista Milan Paľa je výrazným fenoménom slovenskej hudobnej scény posledných rokov. Jeho fascinácia súčasným, najmä slovenským husľovým repertoárom sa dlhodobo prejavuje v projektoch a nahrávkach, ktoré sú profesionálne, na špičkovej úrovni, a pritom nie sú zamerané len na komerčný úspech. Jeho nový album skladieb pre husle, resp. violu s orchestrom, ktorý vydalo Hudobné centrum, je dôkazom premyslenej a homogénnej interpretačnej koncepcie.
Úvodná skladba Juraja Beneša Musica d´inverno sa otvorene hlási ku klasickej nástrojovej tradícii a k vyložene „belcantovému“ husľovému zvuku, pričom Paľa môže dokonale ťažiť zo svojej schopnosti hrať širokú kantilénu a  expresívne spevné frázy obohatené o rôzne súčasné techniky a efekty. Meditatívne baladické prvky diela a citácie chorálu sú prednášané s pokojom a vyrovnanosťou a tvoria plnohodnotný kontrast voči dramatickému pátosu exponovaných úsekov. Nasledujúca skladba, Piesne Aširy od Jevgenija Iršaia, je charakterovo pozoruhodne rôznorodá, plná pohybu a meniacich sa nálad. Interpret podčiarkuje hravý až insitný charakter niektorých úsekov diela, aby o to viac vynikli tragické tóny lamenta.

Skladba Jákobův zápas pre violu a komorný sláčikový súbor od českého skladateľa Františka Gregora Emmerta vo svojich troch častiach prezentuje rozorvanú, meditatívnu štúdiu biblického textu, kde sa sólová viola i celé sekcie súboru pohybujú na polyrytmických plochách vytvárajúcich separátne hudobné „minisvety“ a premenlivé farebné štruktúry tónov temných odtieňov. Interpret so súborom Czech Virtuosi pod vedením Ondreja Olosa v komplikovanej textúre citlivo dávkujú mieru razancie i lyriky a pomyselný zápas tak dostáva reálne kontúry vo vzájomne súperiacich nástrojových sekciách ansámblu i sólistu. Album uzatvára Monológ pre violu a komorný orchester Alfreda Schnittkeho. Toto dielo je plné melanchólie a vnútorného nepokoja a sólista sa musí vysporiadať s hrozivým pozadím tlmeného zvuku orchestra. Nad statickými poliami orchestrálneho zvuku o to viac vyniká Paľova expresívne „blúdiaca“ viola a jeho famózne narábanie s hudobným časom.
Milan Paľa na svojom albume okrem virtuóznej polohy (v ktorej je suverénny a v ktorej môže miestami zaznieť až akýsi démonický podtón, podčiarknutý aj vizuálom CD) zaujme  i subtílnou hrou, introvertnou delikátnosťou a flexibilitou frázy, a najmä krehkými, plastickými líniami, ešte umocnenými špecifickou farbou jeho violy v skladbách Emmerta a Schnittkeho. Skvelá dramaturgia albumu ho predurčuje na čelné miesto výkladov pokrivkávajúceho a obsahovo podvyživeného slovenského trhu s hudobnými nosičmi. Ide skutočne o nadčasový, hodnotný a nekompromisný interpretačný počin.
Peter Katina


V interpretácii Milana Paľu a orchestra Czech Virtuosi pod vedením dirigenta Ondreja Olosa album predstavuje diela Juraja Beneša, Jevgenija Iršaia, Františka Gregora Emmerta a Alfreda Schnittkeho. Možno ho poňať aj ako profilové CD Milana Paľu, ktorý sa na ňom predstavuje zároveň ako sólový hráč na husliach aj viole, pričom diela Emmerta a Iršaia sú mu venované. Kreatívna spolupráca medzi autorom a interpretom v tvorivom procese, ktorého výsledok môžeme počuť na CD albume, je zárukou autentického stvárnenia diela a zámeru umeleckej výpovede skladateľa. Pre informovanosť by bolo prínosom, ak by bol obsah CD jasný aj bez nutnosti otvorenia obalu.
Úvodným dielom je Musica d’inverno per violino ed orchestra Juraja Beneša z roku 1992. Slovenský názov diela je „Hudba zimy“ a bolo by zaujímavé vedieť, či bola prvotnou charakterová idea diela alebo bol názov priradený dodatočne ako reflexia. Kompozícia je vystavaná z viacerých charakteristických úsekov, ktoré reflektujú názov diela z rôznych uhlov pohľadu. V niektorých autor volí hudobný materiál prevažne figuratívneho typu a spôsobom jeho spracovania kladie dôraz na zvukovosť hustej a plnej textúry. V kontraste k nemu stoja komornejšie inštrumentované úseky a pasáže sólových huslí. Na iných miestach zas kontúra horizontálnej línie a jednotlivé harmonické postupy evokujú estetiku a zvukovosť povojnovej slovenskej moderny vychádzajúcej z pražskej školy. Ďalším elementom je už na začiatku skladby prezentovaná idea chorálu – chorálového nápevu, ktorý sa objavuje neskôr v rôznych inštrumentačných obmenách. Zaujímavé je tiež širokospektrálne použitie aparátu bicích nástrojov.
Ideou Piesní Aširy Jevgenija Iršaia, bolo vytvorenie čo najkvalitnejšej skladby schopnej osloviť širokú verejnosť pri práci s čo najjednoduchším hudobným materiálom. Názov koncertu pre husle a orchester plného kontrastov a humoru je odvodený od hebrejského mena Ašira, čo v preklade znamená „zaspievam“ alebo „bohatá“, a je zároveň anagramom autorovho priezviska. Tak, ako píše i sám autor, už počiatočné frázy na začiatku koncertu a vstup sólových huslí s veľkými intervalovými skokmi skrytého dvojhlasu evokujú estetiku a štýl Sergeja Prokofieva či Dmitrija Šostakoviča. Skladba je jasne vnútorne členená na 5 častí; pričom každá z nich smeruje kulmináciou napätia a vývojom hudobného procesu k nasledujúcej. Rýchle časti s participáciou celého telesa v sekčnej inštrumentácii kontrastujú s pomalými časťami, kde sa popri sólových husliach stáva dominantným aj part klavíra, na nahrávke interpretovaný samotným skladateľom. Línia sólových huslí tu pôsobí dojmom monológu, kadencie, ktorú dotvára orchester jemnými a farebnými plochami. Sínusoida napätia a uvoľnenia komplexného dramaturgického oblúku skladby, vychádzajúc z menej sofistikovaného a transparentného hudobného materiálu, je presne načasovaná. Kóda je akousi bodkou podčiarkujúcou humorný charakter skladby.


Na rozdiel od Hudby zimy Juraja Beneša je trojčasťový koncert Jákobův zápas pre violu a komorný sláčikový súbor Františka Gregora Emmerta programovou skladbou, ktorá spracúva konkrétny biblický príbeh Jákoba z knihy Genesis. Každá z častí začína sólovou violou, ktorej part je primárny a pohyblivejší oproti sprievodnej funkcii sláčikového súboru. Sólové pasáže violy sú technicky náročné, vykresľujú kontrastné nálady a charaktery vychádzajúce z programovej predlohy.
Skladbou finalizujúcou album skvelého Milana Paľu, o ktorej sa v texte k CD bohužiaľ nič nedozvieme, je jednočasťový Monológ pre violu a sláčiky Alfreda Schnittkeho z roku 1989. Rovnako ako Koncert pre violu a orchester z roku 1982, aj Monológ je venovaný violistovi Jurijovi Bašmetovi. Tektonicky je táto štýlovo jednotná kompozícia v sonátovej forme. Vychádzajúc z úvodného Larga s viacerými sólovými pasážami, monológmi violy, prechádza úsekom v Moderate, ktoré prináša a následne rozvádza dve hlavné a dve vedľajšie témy. Po voľnom atematickom úseku so silne rytmicko-kontrapunktickým rozvedením a glissandami sa tematické elementy znova objavia v závere dramaturgického oblúka ako reminiscencia Larga, ktorým skladba končí postupným vytrácaním sa hudobného pradiva v parte sólovej violy.
Album je prvotriednym produktom po každej stránke. Umelecká úroveň a interpretácia skladieb sú brilantné. Výkon sólistu je nevšedne excelentný ako na husliach, tak na viole. Milan Paľa je bravúrny nielen po technickej stránke, ale úplne vtiahne poslucháča do hudobného toku a ponúkne mu komplexný, nevšedný a hlboký umelecký zážitok. Zvuk orchestra Czech Virtuosi pod vedením dirigenta Ondreja Olosa je skvele vyvážený vo všetkých registroch a medzi jednotlivými nástrojovými skupinami, bez nedostatkov v intonačne náročných pasážach ani zložitých klastroch. Vydavateľský počin Hudobného centra je jednoznačne prínosom k osvete súčasnej hudby na Slovensku. Môžeme si len priať, aby podobných albumov, ktoré by predstavovali aj súčasnú slovenskú hudbu s interpretmi takýchto kvalít, bolo čo najviac.
Anton Steinecker




Aktualizované: 16. 05. 2016