Logo HŽ

Július Fujak - Hudobné korela(k)tivity.

FF UKF Nitra, 2008

Július Fujak rozdelil svoju publikáciu Hudobné korela(k)tivity na dve hlavné časti. V tej prvej prezentuje štúdie a v druhej články. Napokon ako prídavok uvádza publikované rozhovory s ním. Ťažiskom Fujakovej práce sú štyri štúdie a hlavnú z nich, Na margo niektorých motívov v hudobnej semiotike Petra Faltina, možno považovať za autorovo najodbornejšie uchopenie danej problematiky v rámci celej publikácie. V tomto texte odkazuje na ťažiskovú hudobno-semiotickú prácu P. Faltina Význam estetických znakov: 1. Hudba a jazyk (Rader Verlag 1985). Fujak sa púšťa do zložitej problematiky významu, a to odvolávaním sa aj na práce z oblasti logiky jazyka, čo je legitímna cesta, nakoľko výsledky a prístupy rôznych filozofických teórií sa aplikujú aj do hudobnej teórie. Fujak však nedostatočne rozlišuje medzi jednotlivými koncepciami pracujúcimi napr. s pojmom denotát na rozdiel od referent, designát a pod. Nevyjasnenie týchto pojmov (okrem iných) by som označil ako jeden z kameňov úrazu inak ambiciózneho textu.
Druhým by azda mohlo byť Fujakovo nejasné písanie o sémantickom trojuholníku (1. výraz/znak, 2. zmysel/význam, 3. denotát/objekt), pričom by mu neprekážalo zmeniť ho na Saussurovu dvojicu „označujúce – označované“, čím nešikovne odkazuje na neskorého Wittgensteina (s. 59). Treba poznamenať, že Saussure v čase písania svojho Kurzu všeobecnej lingvistiky sémantický obsah výrazu považoval za psychologickú entitu, od čoho nás oslobodil Gottlob Frege.
V texte Fujak viackrát operuje s menami filozofov jazyka či analytickej filozofie, ktorí sa venovali teórii významu, pričom ich stanoviská samotní bádatelia menili. Faltin podľa Fujaka nie je zástancom ani saussurovskej koncepcie významu (dvojica označujúce – označované), ani fregeovskej (trojuholník výraz – zmysel – denotát), ale neskorej wittgensteinovskej  – Filozofické skúmania, čo je pragmatická koncepcia významu ako použitia, kde významným a zároveň aktívnym prvkom je človek – hovorca/poslucháč. Fujak parafrázuje Faltinovo presvedčenie, že (hudobná) výpoveď v sebe obsahuje (hudobné) myšlienky odvolávajúc sa na fenomenologickú filozofiu E. Husserla. Za nedostatok považujem to, že Fujak nijako neosvetľuje Faltinove filozofické východiská či postoje.

Odkazy k prácam Ch. S. Peirca či U. Eca a iných považujem za zbytočné, nakoľko neuvádza súvislosti. Je však pravda, že Fujak chcel primárne len upozorniť na niektoré podnetné impulzy v myslení P. Faltina.
Za menej polemický text považujem Podivuhodnú tvorivosť vnímania hudby, v ktorom Fujak píše o (hudobnom) geste, kreativite/tvorivosti, nakoľko ide o voľné a pochopiteľné interpretácie načrtnutej problematiky. V texte Modus (ne)vedomia v hudobnom vnímaní autor pojednáva najmä o inočasovej realite pri zažívaní umenia (hudby), ktorý je plný psychológie a pocitov, pričom sa stráca argument daného textu. Je však nepopierateľné, že estetika zážitku by mala byť predmetom výskumu aj u nás. Za popisný považujem text Korela(k)tivita hudobno-umeleckej intermediality v súčasnosti, kde Fujak popisuje jednotlivé prístupy rôznych autorov-umelcov, pričom nechýba pokus o teoretický vklad odvolávajúci sa na práce J. Mukařovského, P. Faltina či iných. V tomto texte sa Fujak chcel zrejme venovať ťažiskovému pojmu svojej publikácie – korela(k)tivite –, ktorý nedostatočne vysvetlil, nijako nedefinoval, iba ak sčasti charakterizoval, čo je podľa mňa málo.
Zvyšné štyri texty (t. j. druhá časť publikácie – Články), ako aj uverejnené rozhovory s Fujakom považujem za príjemné čítanie odľahčené od teoretizovania. Celú publikáciu vnímam ako záznam sledu myšlienok Júliusa Fujaka, ako sieť poznámok pre ďalšie filozofické úvahy a nevnímam ju ako uzavreté dielo.




Aktualizované: 16. 05. 2016