Logo HŽ

David Kollar: Film Soundtracks and Ideas

Hev-Het Tune 2010

Pri počúvaní posledného projektu pozoruhodného mladého slovenského gitaristu Davida Kollara som si nevdojak spomenul na silné zážitky z bratislavských filmových klubov zo študentských čias v 2. polovici 80. rokov, ktoré sa mi spájali aj s vtedajšou progresívnou ruskou kinematografiou. Odvtedy sa k nej dostávam „vďaka“ súčasnej masmediálnej selekcii len sporadicky, o to viac ma zaujali aktivity hudobníka, ktorý sa v posledných rokoch napojil na skupinu nových ruských filmárov neraz kontroverzného umeleckého zoskupenia Kovebo (režiséri Erik Bošnak, Michail Verner). I keď okolnosti ich spolupráce nepoznám, z výňatkov Kollarovej hudby na CD Film Soundtracks and Ideas (a vďaka možnosti nahliadnuť do úryvkov jednotlivých filmov na internete) presvitá jeho nemalá citlivosť pre znásobovanie a komplementárne dokresľovanie špecifickej obrazovo-pohybovej poetiky filmov tejto skupiny.
Ak bol Kollar v čase svojho dozrievania označovaný za Šebanovho imitátora, tak touto filmovou hudbou potvrdzuje, že šlo o pomýlené prirovnanie. Či už v komprovizovaných pasážach alebo striktne nakomponovaných častiach nás presviedča, že jeho cesta vedie inam. Pri plnom vedomí, že väčšina z idiómov elektrickej gitary sa už v 21. storočí vyčerpala, nesmeruje za každú cenu k originálne invenčným riešeniam, ale k triezvym, pôsobivým, atmosféru vytvárajúcim plochám. Tie nadobúdajú podobu buď sónickej brutality (úvodný track z filmu We Are Watching You), či priliehavej kvázi počítačovej elektroniky (záver Hersotrata), alebo prevažujúcich rozplývavých, nevtieravo lyrických, miestami takmer frippovských ambientov. Veľmi osviežujúco pôsobia aj kde-tu ponechané repliky či ruchy z filmov, na pozadí ktorých vyznieva zvnútornená prostota Kollarových (elektrických aj akustických) gitarových motívov presvedčivo, a to aj v dialógu s klaviristom Danielom Spinerom. Bonus projektu v istom zmysle tvorí dvojčasťová skladba Ideas pre akordeón v interpretácii bezchybného Petra Katinu. V prvej časti sú navrstvované dve akordeónové línie, jedna nepokojne nervná a druhá rusky bôľna, na ktorej je založený baladicky spevný priebeh druhej časti.
Tým, ktorí stále majú pochybnosti (a to aj po Zeljenkovi, Morriconem, Zornovi či Godárovi) o autonómnej hodnote filmovej hudby, odporúčam tento komorný Kollarov titul. Ak sa ich aj úplne nezbavia, myslím, že mu v celkovom výraze nebudú môcť uprieť čistotu a sugestívnu úprimnosť.




Aktualizované: 10. 06. 2016