Logo HŽ

Juraj Družecký: Divertissement Pour Trois Cors de Bassett

Lotz Trio

Hevhetia 2009

V minulom roku sa po dlhšom čase na domácom trhu objavil nový CD titul s tzv. starou hudbou a jedným dychom možno dodať, že je to titul, ktorý je jeho veľkým obohatením. Kompletná nahrávka 32 skladieb pre trio basetových rohov zo zbierky Divertissement Pour Trois Cors de Bassett Juraja Družeckého (1745–1819) robí toto CD výnimočným aj v medzinárodnom kontexte (nahrávok s triom basetových rohov všeobecne neexistuje veľa), pričom interpretačnou kvalitou, adjustáciou i celkovým spracovaním  nepochybne potvrdí dobré meno účinkujúcich interpretov nielen na Slovensku.
Z bohatej tvorby všestranného a typicky stredoeurópskeho skladateľa, pôsobiaceho o. i. v rokoch 1786–1794 v Bratislave, vynikajúceho hráča nielen na dychových nástrojoch, ale aj virtuóza na tympanoch, si interpreti zvolili neznámu, vo svojej dobe však veľmi populárnu hudbu, ktorá podľa výstižného prirovnania v sprievodnom texte Róberta Šebestu „slúžila ako rádio alebo CD-prehrávač 18. storočia“. Svedčia o tom predovšetkým početné úpravy známych dobových diel, napríklad veľmi obľúbené výbery z Mozartových opier. Túto výstižnú a vtipnú charakteristiku napĺňa predovšetkým príjemný, kultivovaný zvuk troch rovnakých nástrojov, v prípade Lotz Tria kópií postavených podľa trojice originálnych nástrojov vynikajúcej kvality z Krásnej Hôrky. Ďalej je to úzka trojhlasná sadzba v tenorovo-basovej („bassettovej“) polohe, v podstate ideálna na zachytenie celého harmonického bohatstva hudby vrcholného klasicizmu so všetkými jej jemnými nuansami a ingredienciami, a rozhodujúcu úlohu samozrejme zohráva aj kvalita interpretácie.


Nahrávka má mimoriadne vysokú dokumentačnú hodnotu aj z hľadiska hudobnohistorického výskumu. Neobsahuje totiž skladby v poradí, v akom sú zapísané v Družeckého rukopise, ale je z nich zostavených šesť 5- až 6-časťových „partít“ vo veľmi logickom usporiadaní, najčastejšie s dvomi menuetmi. Je to výsledok práce lídra súboru, vynikajúceho znalca hudby klasicizmu, organológa zaoberajúceho sa najmä dobovými dychovými nástrojmi a rovnako vynikajúceho hráča na nich – Róberta Šebestu. Partity majú variabilné usporiadanie, založené na striedaní častí rôzneho charakteru, tempa, no i formového typu, s logickým vyústením do záverečného „finále“, na čo sú osobitne vhodné Družeckého svieže rondá. Ide teda o postup úplne v duchu doby: približne v takejto podobe mohla hudba z Družeckého rukopisu vo svojej dobe znieť.
Hudba J. Družeckého aj na tejto nahrávke ukazuje, aký blízky mu bol mozartovský štýl a ako vynikajúco si ho osvojil; mozartovský charakter majú najmä pomalé časti (tracky 8, 14, 30). Samozrejme, nejde o žiadnu „kópiu“ – Mozartova hudba bola na konci 18. storočia i v prvých desaťročiach 19. storočia všeobecnou normou a Družecký patrí k skladateľom, ktorí ju dokázali uplatňovať veľmi individuálne. Družeckého invencia a hudobný jazyk ako celok sú aj v týchto kompozíciách veľmi osobité, v melodických nápadoch sa líšia od Zimmermannovej, Haydnovej i Mozartovej hudby. Ukazuje sa to napríklad v takých skladbách ako Menuet č. 17 (track 10) alebo č. 2 (16), ale aj v rondách a v pomalých častiach. Na zreteli treba mať pochopiteľne aj skutočnosť, akému účelu táto hudba slúžila, a to je v prvom rade oddych, ušľachtilá zábava. Táto nahrávka prináša v každom prípade vynikajúcu, sviežu a naozaj ušľachtilú hudbu, pri ktorej sa poslucháč nemôže ani chvíľku nudiť, napriek pochopiteľnej malej tonálnej rôznorodosti jednotlivých častí. Róbert Šebesta ako zostavovateľ „partít“ maximálne využil aj tieto skromné tonálne možnosti – uveďme aspoň jeden pekný príklad: Allegro č. 20 a nasledujúce Adagio č. 13 (track 23 a 24).


Výsledný tvar nahrávky je v rovnakej miere zásluhou tak J. Družeckého a jeho invenčnej a zaujímavej hudby, ako aj interpretov (Róbert Šebesta, Ronald Šebesta a Andreas Fink), čiže stabilného obsadenia Lotz Tria, rokmi vynikajúco zohraného komorného súboru, ktorý spolu „dýcha“ doslova v každom zlomku sekundy. CD má výborné zvukové a technické parametre, určite aj vďaka režisérskemu „mágovi“ Jaroslavovi Stráňavskému a akusticky priam ideálnemu priestoru, v ktorom sa nahrávka uskutočnila (kaplnka Arcibiskupského úradu v Trnave). Samostatnú zmienku si zaslúžia vkusná úprava a obsah bookletu. Róbert Šebesta dosvedčuje v sprievodnom texte, ktorý má charakter štúdie (s poznámkovým aparátom a pod.), svoj široký rozhľad i hlboké odborné vedomosti týkajúce sa tak konkrétne J. Družeckého, ako aj basetového rohu i hudby pre tento nástroj všeobecne. Trochu nešikovný je iba slovenský preklad Družeckého funkcie (od roku 1777) „bestallter Landschaftspauker“ ako „certifikovaný regionálny tympanista“. Možno by stačilo tradičné „krajinský tympanista“ (nem. výraz „bestallter“ = „vymenovaný“ možno pokojne vynechať). Text má však po každej stránke vysokú informatívnu hodnotu, obsahuje mnohé zaujímavé údaje, napr. o predvedení Družeckého partity pre 21 nástrojov v čase korunovácie Leopolda II. v Bratislave (1791) pod vedením A. Salieriho (zrejme ho teda hrali hudobníci Cisárskej dvorskej kapely). Booklet obsahuje aj anglický a nemecký text, takže toto CD má všetky predpoklady presadiť sa aj v zahraničnej konkurencii – a zďaleka nielen preto, že nahrávok z tvorby J. Družeckého neexistuje vo svete až tak veľa.




Aktualizované: 17. 06. 2016