Logo HŽ

Marek Piaček, Miki Skuta - Darmstadt Acoustic

Breakcore

Hevhetia 2009

Najnovší CD titul vydavateľstva Hevhetia ponúka pod týmto nezvyčajným názvom hodinový cyklus súčasnej hudobnej tvorby pre flautu a klavír v podaní dvojice Piaček – Skuta. Podobne ako ostatné tituly tohto vydavateľstva, vyvoláva album silné pocity už samotným vzhľadom a okrem niekoľkých viet stručného komentára a názvov 17 skladieb je všetko ostatné ponechané na „znejúcu realitu“. Tá stavia poslucháča pred zaujímavú výzvu. Nielenže emocionálne nespadá do kategórie „easy-listening”, ale dáva zabrať aj intelektu. Ak nás predsa len zatiahne do svojich emocionálnych a intelektuálnych vírov, dozaista za to vďačíme brilantnej hre oboch interpretov.
Prvá otázka sa vynára práve v tomto bode. V čom spočíva brilantnosť prednesu umelcov? V niečom, nad čím majú stálu a bezpodmienečnú kontrolu, či skôr v niečom, čo je aj pre nich samotných prístupné len vo výnimočných momentoch pohladkania múzou? Ak by sme chceli otázku položiť z hľadiska žánru: počujeme hudbu skomponovanú v súlade s pevne zakotvenými pravidlami či hudbu zrodenú vo voľnej improvizácii? Z hľadiska štýlu by sme sa zasa mohli spýtať: máme do činenia so slohovými cvičeniami, pripomínajúcimi avantgardu 50. rokov, alebo skôr s výčinmi postmodernej irónie?


Trichotómia názvu ponúka trojakú odpoveď na vyššie položené otázky. Odkaz na názov mesta Darmstadt, ktorý môže vyvolať zdesenie či naopak obdiv, a v každom je prípade zahalený do mýtického oparu, je už sám osebe dvojzmyselným gestom. Môže byť nositeľom pocitu nostalgie, súvisiacej s intelektuálnym postavením súčasnej hudby (resp. práve s nedostatkom jej postavenia), ako aj zlovestnej spomienky na pokus o dozor nad fenoménom hudby a jej reguláciu. Na druhej strane výraz breakcore asociuje jav, predstavujúci protipól patetického high artu reprezentovaného Darmstadtom: underground vo svojej kultúrno-spoločenskej podstate a s celou svojou inšpirovanou atmosférou aj pri všetkej prozaickosti.

Breakcore vyzýva na prelomenie hraníc comme il faut, na rozšírenie slobody, avšak bez toho, že by chcel zároveň rozšíriť aj pôsobnosť systému pravidiel, ako sa o to pokúsila seriálna hudba. Fenomén prezentovaný na tomto CD však nemôžeme považovať za číry protiklad racionalizovaného umenia, a to hneď z dvoch dôvodov. Jednak preto, lebo samotný underground – napriek všetkej svojej nepravidelnosti a búraniu hraníc – čerpá svoju umeleckú silu zo systémov noriem, na ktoré reaguje (teda z toho, čo hodlá teatrálne rozvrátiť), a jednak preto, lebo veľké paradigmy vysokého umenia – a medzi nimi aj Darmstadtu – samy na seba hľadeli ako na teritórium prekračovania hraníc, t. j. Aufbruch v  schönbergovskom poňatí.
Toľko o latentných protirečeniach albumu. Rozhodujúci a najevidentnejší aspekt pritom treba zjavne hľadať v bezprostrednom znení hudby a akustických efektoch. Situácia je však aj v tomto prípade trochu odlišná.

V akiste koncepčne skomponovanom programe sa nastoľuje práve otázka možnosti bezprostrednosti znenia, teda akustického prednesu. Hru interpretov na nahrávke dopĺňajú rôzne zvuky z diaľky (vyzváňanie telefónu, klepot záhradného zavlažovača, zvuk klavíra, prenikajúci zo vzdialenej miestnosti, doliehajúca nahrávka Albinoniho Adagia, útržky z nekrológu v maďarčine atď.) a pasáže číreho ticha, pričom je nemožné určiť, do akej miery sú tieto sprievodné zvuky mienené ako súčasť kompozície. Komplex týchto akustických prvkov vytvára dojem, že to, čo počujeme, nie je realita ako taká (akási Ding an sich), ale čosi perspektivistické, pričom tu chýba jednoznačnosť, ktorá by vymedzovala príslušnosť k tej alebo onej perspektíve. Je to kompozícia a improvizácia, slohové cvičenie a ironický „remake“ v jednom; virtuózna exhibícia a riskantná objaviteľská výprava zároveň.




Aktualizované: 13. 07. 2016