Logo HŽ

Ján Levoslav Bella – Complete Piano Works

Pavlík Records 2013

Náš dlh voči priekopníkom slovenskej hudobnej kultúry je enormný. O to viac treba oceniť sprístupnenie kompletnej klavírnej tvorby Jána Levoslava Bellu vydavateľstvom Pavlík Records a klaviristom Petrom Pažickým, ktoré sa minulý rok uskutočnilo vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Už pred Petrom Pažickým väčšinu Bellových diel  v roku 1994 nahrala Daniela Varínska. V roku 1999 uzrela svetlo sveta Bellova klavírna tvorba v podobe kritického vydania, ako 1. zväzok série A autorovho súborného diela v nakladateľstve Národného hudobného centra. Editorom notového vydania i autorom textov v bulletine Pažického nahrávky je Vladimír Godár. Nebudem sa zaoberať perspektívami kompletizácie súborného diela skladateľa ani porovnávať interpretačné poňatia Varínskej a Pažického. Objavovať Bellovu klavírnu hudbu je totiž samo osebe dostatočne vzrušujúcim dobrodružstvom. Vznikla v rozpätí rokov 1861–1927 a výstižne reprezentuje Bellove kompozičné metamorfózy.
Skladby na nahrávke sú zoradené podľa princípu „od najzložitejšieho k najjednoduchšiemu“, ja sa však prikloním k reflexii podľa chronologického poradia. Historicky najstaršou kompozíciou je Svätomartinská kadrila (1861) venovaná Jánovi Franciscimu. Ide o sériu šiestich krátkych tancov citujúcich slovenské ľudové piesne. Ľahká, vtipná, príjemná a vkusná zábavná hudba pre salóny formujúcej sa slovenskej inteligencie poslucháča neraz prekvapí zvratmi a intonáciami „novouhorského idiómu“: tento pojem, funkčný len v slovenskej muzikológii, sa významovo takmer prekrýva s dobovo obľúbeným verbunkovým štýlom, ktorý dal základ maďarskému (a čiastočne aj slovenskému) národnému hudobnému romantizmu. Osobitnou problematikou je realizácia tohto štýlu cigánskymi hudobníkmi. Bella sa od hudobného dedičstva verbunku, pravda, neskôr (nie však úplne zásadne) dištancoval. Ďalším a zároveň posledným tanečným útvarom je Kremnická hasičská polka (jeden z mojich tajných favoritov z playlistu CD), za ktorej ohnivú invenčnosť by sa nemusel hanbiť ani Johann Strauss mladší. Svätomartinská kadrila ani Kremnická hasičská polka sa nedostali do notového vydania NHC (o polke v ňom nie je ani odkaz). Godár  v notovom vydaní informuje, že Svätomartinskú kadrilu našiel v pozostalosti Miloša Ruppeldta Juraj Potúček a neskôr ju daroval Matici slovenskej, o niekoľko riadkov ďalej tvrdí, že „tento unikát sa nám nepodarilo lokalizovať“. Škoda, že v bulletine sa nenachádza ani zmienka o prameňoch oboch skladieb.
Väčšina Bellových klavírnych kompozícií vznikla v období jeho kremnického pôsobenia. V roku 1866 vyšli Variácie na ľudovú pieseň „Pri Prešporku na Dunaji“, venované Martinovi Čulenovi. Je to impozantne virtuózne dielo, inšpirované prístupom Bellovho vzoru Ferenca Liszta ku kreovaniu národnej hudobnej reči prostredníctvom oslňujúcej štylizácie národných (ľudových) piesní. Známe sú kontroverzie okolo introdukcie, ktorej Ľudovít Vansa vyčítal onen „novouhorský“ idióm; Bella ju o 13 rokov skomponoval nanovo. Na CD máme dočinenia s touto upravenou verziou, bolo by však veľmi poučné počuť aj pôvodnú. Jeden minútový track by sa na nahrávku určite ešte  zmestil. Druhou obdobnou skladbou sú Variácie na slovenskú ľudovú pieseň „Letí, letí roj“, vydané v roku 1872. Sú v znamení odvážnejšieho nazerania na formu variácií, ich virtuozita je menej vonkajšková, ich nálada odkazuje aj na pochmúrnejšie, temnejšie sféry. Istým spôsobom dokonca pripomínajú Roberta Schumanna, jeho „zasnené blúznenie“. Aj tzv. Malé skladby, publikované v rokoch 1869–1877 svedčia o prehlbovaní a diferencovaní Bellovej hudby. Napriek dobovo zaužívaným názvom „Caprice“ (1.-2.), Capricietto (4.)“ či „Tanec víl“ (3.) v nich priebežne počuť mazúrkovú intonáciu, nádych akejsi postchopinovskej elegickej salónnosti. Hádam nebude neprimerané načrtnúť paralelu medzi Bellovým filozofickým príklonom k myšlienke slovanskej vzájomnosti a jej manifestovaním v Malých skladbách, ktoré aj svojím harmonickým nepokojom pripomínajú svet veľkého poľského romantika, predovšetkým v kuse č. 4. Ten dokonca anticipuje raného Skriabina...
Bellova výrazová obskúrnosť sa zjemnila v Sonatíne e mol (1873). V nej prevažuje širokodychá melancholická piesňovosť – mimochodom, skladba je ako stvorená na pedagogické účely. Bellovým vrcholným kompozičným výkonom je napokon štvorčasťová polhodinová Sonáta b mol (1883), originálne syntetizujúca mnohé z dovtedajších podnetov. Autor ju pod vplyvom korešpondencie s Richardom Straussom prepracoval. Prejdime konečne k hodnoteniu interpretačnej realizácie skladieb. Osud mnohých súborných nahrávok je už raz taký, že priorita encyklopedického účelu potláča do úzadia aspekt umeleckej kreativity. Pažický k Bellovi pristupuje korektne a so suverenitou skúseného virtuóza; nahrávke ako celku však chýba viac dynamického rozsahu, živosti, fantazijnosti a agogickej slobody. Za istý problém považujem diferenciáciu hudobných charakterov, ktoré u Pažického nie sú vždy úplne zreteľné. V Sonáte b mol mi napríklad chýba viac búrlivosti v kontrastných dieloch pomalej časti (eroico), viac mystickosti v téme scherza, jadrnejšia zvukovosť jeho fanfár či senzitívnejšie espressivo druhej témy vo finále. Pozitívna je celková dramatická dikcia a dôraz na jednotný ťah diela, vrátane prirodzene sa vlniaceho rubata. Technicky exponované miesta oboch variácií sú zvládnuté brilantne. Problém dynamického odstupňovania je zaiste aj problémom technickej realizácie nahrávky. Očakával som vrúcnejšie poňatie Sonatíny a viac spevnosti v ďalších skladbách; hoci je Pažického klavír vcelku dostatočne sonórny a vertikálne rozlíšený, v silnejšej dynamike vyšších registrov znie trochu tupo, málo kultivovane. Azda bol klaviristov interpretačný prístup motivovaný aj snahou vyhnúť sa lacnej sentimentalite, ku ktorej Bella občas zvádza. Kvôli úplnosti spomeňme skladateľovu bodku za klavírnou tvorbou z obdobia staroby, ktorou je štvorručný, dvojminútový  Bábikin sviatok z roku 1927. Jeho detský part hrá mimoriadny žiak žilinského konzervatória Martin Chudada. Na rozdiel od zvyšku CD ide o kompozične prehliadnuteľnú epizódu. Napriek spomenutým nedostatkom je CD významným prínosom pre slovenskú hudobnú kultúru. Bolo by zaujímavé, keby sme o rok mohli recenzovať súborné vydanie ďalšieho zo segmentov skladateľovej tvorby.




Aktualizované: 10. 10. 2014