Logo HŽ

Audiokultúra - Texty o modernej hudbe / Ch. Cox, D. Warner (eds.)

I. Koska, P. Zagar (transl.) / Hudobné centrum 2015

Môj nebohý učiteľ a priateľ Juraj Beneš v 90. rokoch minulého storočia často hovorieval (a nebol to len trpký bonmot), že „na Slovensku chýba slovo o hudbe“. Kto u nás zažil zlaté 60. roky, alebo kto aspoň pozná kvalitu knižných publikácií a periodík (napríklad Slovenskú hudbu) z tých čias, určite vie, že Juraj mal do veľkej miery pravdu: to, čo nestihla doraziť normalizácia v 70. a 80. rokoch, podarilo sa materialisticko-pragmaticky zameranej slovenskej postkomunistickej spoločnosti. Spisba (najmä) o aktuálnom dianí v hudbe sa u nás postupne zredukovala naozaj na minimum.

O to radostnejšie sa konštatuje fakt, že aj zásluhou osobnej iniciatívy Petra Zagara a jeho kolegov z Edičného oddelenia Hudobného centra sa opodstatnenosť Benešovho výroku v ostatných rokoch postupne stráca a „slova o hudbe“ na Slovensku postupne opäť síce pozvoľna, ale zato nepochybne pribúda. A zároveň sa tým (aspoň trochu) relativizuje jednoznačnosť (nie neopodstatneného) bonmotu (vychádzajúceho z parafrázy známeho biblického výroku), „či azda môže zo štátom riadenej inštitúcie vzísť niečo dobré?“. V prípade Edičného oddelenia Hudobného centra určite áno. Jedným z jeho ostatných titulov, ktoré sa nedávno objavili na trhu, je slovenský preklad kľúčovej publikácie o súčasnej „zvukovej kultúre“ editorov Christopha Coxa a Daniela Warnera Audioculture. Po preklade kultovej (v dobe vzniku beznádejne rozobranej a následne niekoľkokrát znovuvydanej) publikácie Michaela Nymana Experimental Music – Cage and Beyond (1. vydanie v roku 1974) prichádza teda do slovenského prostredia ďalší titul (po prvýkrát vydaný v anglickom origináli v roku 2004), ktorý – tak ako Nymanova kniha presne 30 rokov predtým – mapuje dianie v oblasti experimentálnej umeleckej tvorby, v dôsledku ktorej bolo nevyhnutné tradičný termín „hudba“ nahradiť výstižnejším a oveľa otvorenejším termínom „zvukové umenie“ (v angličtine „sound art“). A keďže lepšie, ako to napísali editori tejto publikácie, to asi nezvládnem, dovolím si tu na margo obsahového zamerania Audiokultúry odcitovať ich vlastné slová: „Počas uplynulého polstoročia sa vynorila nová audiokultúra: kultúra hudobníkov, skladateľov, tvorcov soundartu, teoretikov a poslucháčov vnímavých voči zvukovej substancii, aktu počúvania a voči kreatívnemu potenciálu zvukového záznamu, reprodukcie a transmisie. [...] Akademický svet sa stal svedkom explózie záujmu o históriu a antropológiu počúvania zo strany spoločenských vedcov, ktorí obrátili svoju pozornosť na zvuk ako príznak časovej a kultúrnej odlišnosti. Sound art sa stal životaschopným umeleckým odvetvím. [...] A čo sa hudby týka, celkom mimoriadne množstvo hudobníkov aktívnych na pomedzí džezu, klasiky, rocku alebo dancemusic si začalo uvedomovať formujúci vplyv predchodcov – voľakedy marginálnych výskumníkov zvuku a sluchu, medzi ktorých patria LuigiRussolo, John Cage, Pierre Schaeffer [...] a i. Čím sa dá vysvetliť tento obrat súčasnej kultúry k sluchovému vnemu? [...] Marshall McLuhan tvrdil, že vzostup elektronických médií zapríčinil zmenu v našom zmyslovom aparáte: zrak pozbavil jeho tisícročnej hegemónie a uprednostnil pohlcujúci zážitok sluchového vnímania. [...] Prvoradou matériou je opäť zvuk. Záznam je pamäťou zvuku. [...] “

Toľko slová editorov v úvode tejto zbierky textov o jednej podstatnej sfére nášho elektronického veku... Audiokultúra je zaujímavá ako celok, aj po „súčiastkach“. Jej veľkou výhodou je, že texty, ktoré obsahuje, sú väčšinou krátke, a teda problém, na ktorý sú zamerané, sa „vyrieši“ v rámci 3–4 strán, teda za niekoľko minút. Znamená to, že ich môžete pokojne čítať v tichu domácich pracovní, univerzitných študovní, na lavičke v parku, ale aj v autobuse či električke. A hoci ich radikálny pohľad na jednotlivé segmenty audiokultúry je nespochybniteľne odborne fundovaný, sú poväčšine napísané jazykom, ktorému porozumie aj menej (hudobne) vzdelaný čitateľ. Na ploche zodpovedajúcej približne 500 stranám sa stretáva naozaj „zaujímavá spoločnosť“: napríklad Glenn Gould s Brianom Enom či Paulom D. Millerom (ako DJ-om Spookym), Umberto Eco s Masamim Akitom (aka Merzbowom) alebo Luigi Russolo s Davidom Toopom. „Vysoké“ a „nízke“ si tu nažívajú v susedskom mieri, pretože už vlastne ani niet „vysokého“ a „nízkeho“, je len to „jedno“, podstatné... Želám Audiokultúre úspešný život v našom stále trochu ospalom a konzervatívnom prostredí a verím, že bude – podobne ako prednedávnom jej „staršia sestra“, Nymanova Experimentálna hudba – rýchlo miznúť z pultov našich kníhkupectiev a svojím „slovom o zvukovom umení“ sýtiť zvedavých čitateľov.




Aktualizované: 29. 09. 2015