Logo HŽ

Béla Bartók: Complete Choral Works

L. Dobszay BMC 2014

Kolegovia z Budapeštianskeho hudobného centra vydali dvojdisk s kompletnou zborovou tvorbou Bélu Bartóka. Je to významný počin, pretože – nech to znie akokoľvek prekvapujúco – doteraz boli Bartókove kompozície pre zbor a cappella roztrúsené predovšetkým na nahrávkach spoločnosti Hungaroton, no zväčša nesystematicky a nikdy nie v takej ucelenej podobe ako tu, to znamená vrátane verzií tých istých diel. To sa týka aj dvoch cyklov slovenských piesní, čím sa tento komplet stáva potenciálne zaujímavým aj v našom prostredí.

Ide o nahrávky z roku 2008, ktoré so zborom zostaveným z vybraných študentiek a študentov budapeštianskej Lisztovej akadémie a Univerzity Eötvösa Loránda naštudoval významný maďarský muzikológ, zbormajster a popredný odborník tak v oblasti stredovekej liturgickej hudby, ako aj maďarskej (sedmohradskej) ľudovej hudby, László Dobszay, tri roky pred svojou smrťou. 

Prvý disk je venovaný zbierke 27 dvojhlasných a trojhlasných detských a ženských zborov, rozsahom aj obľúbenosťou najvýznamnejšieho skladateľovho diela pre zbor a cappella. Kratučké kompozície boli vytvorené v rokoch 1935–1936 na texty zo Zbierky maďarskej ľudovej poézie, ku ktorým však chýbali pôvodné melódie. Na prvý pohľad sa nemusí zdať, že vznikli v časovom susedstve diel, akými sú Piate sláčikové kvarteto či Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu, no jednoduchosť je tu skutočne iba povrchovým javom. Bartók v nich syntetizuje svoje skúsenosti zo štúdia ľudovej hudby a zároveň renesančného vokálneho kontrapunktu, no bez toho, aby sa uchyľoval k štýlovej imitácii. To, čo v nich vyniká v plnej kráse, je majstrovská „čistota“ lineárneho myslenia a tiež osviežujúca živosť ľudovej maďarčiny, s ktorej zvukom a rytmom sa Bartók nesmierne duchaplne pohráva. 27 zborov je k dispozícii na viacerých nahrávkach, vrátane Dobszayovho skoršieho naštudovania so Scholou Hungarica pre Hungaroton. Študentský zbor síce nemá onú okrúhlosť a uhladenosť zvuku, no nijako to neprekáža; študentky do interpretácie vložili mladícky esprit a vtip, bez nutnosti podliezať latku profesionálnych kritérií.

Druhé CD je vyhradené (s malou výnimkou Dvoch rumunských piesní) mužským a miešaným zborom vo viacmenej chronologickom poradí. Uvádza ho neskororomantický Večer na verše Kálmána Hársányiho z roku 1903. Bartók jeho hudobnovyjadrovací jazyk čoskoro začal pokladať za staromódny, vďaka podmanivej harmónii a dobre zvládnutej dramaturgii formy však dodnes ide o atraktívny kúsok. Nasledujú spomínané adaptácie rumunských piesní z Bartókovho zberu v roku 1909 pre ženský zbor. Dve kratučké, dosiaľ nepublikované dielka sú veľmi pôvabné – transparentnosťou sadzby, ako aj „švitorivým“ zvukom rumunského jazyka. Ťažisko nahrávky však, prirodzene, tvoria maďarskojazyčné zbory: dve verzie Štyroch starých maďarských ľudových piesní (1910 a 1926), Štyri maďarské ľudové piesne (1917) pre miešaný zbor a mužským zborom určené Sikulské piesne (napísané pre Bratislavský mužský zbor v roku 1933) a Zo starých čias, akýsi „vedľajší produkt“ sprevádzajúci vznik 27 detských a ženských zborov v roku 1935. Tieto diela dávajú odpoveď na otázku, prečo je Bartókova zborová tvorba tak málo známa a – v porovnaní s tou Kodályovou – aj nie veľmi početná. Značná komplikovanosť lineárne štruktúrovanej sadzby a nekonvenčnosť harmonických spojov bráni tomu, aby mohli slúžiť na pedagogické účely a stať sa bežnou súčasťou repertoáru, dokonca aj v krajine s takou vyspelou kultúrou zborového spevu, akou je Maďarsko. A ich rozšírenie mimo maďarského jazykového okruhu takmer neprichádza do úvahy, keďže sú bytostne viazané na text, jeho rytmické a zvukové kvality. Platí to obzvlášť pre Zo starých čias, ktoré možno pokladať za prejav skladateľovho „intelektuálneho oddychu“ v podobe trocha zvláštnej, enigmatickej, no humornej kreatívnej hry. Bartók tu skomponoval nielen hudbu, ale aj text – vychádzajúc z folklórneho materiálu vytvoril slovnú mozaiku, ktorá je základom pre náročný, neraz veľmi diskontinuitný kompozičný útvar vyžadujúci dispozície profesionálneho zboru.

Dva cykly slovenských zborov pochádzajú z čias 1. svetovej vojny. Slovenské ľudové piesne pre mužský zbor sú spracovaniami piesní z Bartókovho zberu v Podkoniciach (uskutočneného na objednávku rakúskeho ministerstva vojny v tamojších kasárňach) a z banskobystrického regiónu (konkrétne z Podkoníc, Hiadeľa, Poník a Medzibrodu) pochádza tiež materiál omnoho známejších Štyroch slovenských ľudových piesní pre miešaný zbor a klavír. Na ňom na nahrávke nehrá nikto menší ako Zoltán Kocsis a ide o jedinú „inštrumentálnu“ výnimku v tomto komplete. Sú to príležitostné kompozície, no dôležité vzhľadom na kontext Bartókovej tvorby, keďže patria k prvým príkladom toho, ako skladateľ neskôr, v zrelších a závažnejších opusoch, konštituuje dramaturgiu viacčasťových celkov. A, okrem toho, vo svojej prostote sú neuveriteľne krásne – v najbežnejšom zmysle slova. Je potešiteľné, že obe diela sú populárne dokonca aj mimo európskeho kontextu, či už sa spievajú s pôvodnými slovenskými textami, alebo v maďarskom preklade. Nahrávka ponúka obe verzie; v slovenskej panuje väčší súlad medzi zvukovosťou slov a hudobným rytmom (najmä v rýchlych tanečných piesňach), v maďarskej sa zasa prejavuje, prirodzene, lepšie porozumenie textu spevákmi, lepšie pochopenie významových súvislostí – konkrétne napríklad v poslednej z „kasárenských“ piesní, kde v maďarskej verzii počuť takmer personifikovaný dialóg medzi vojakom odchádzajúcim do vojny a jeho milou. László Dobszay si však dal záležať na tom, aby sa to dialo bez prílišnej ilustratívnosti či skĺznutia k afektu.




Aktualizované: 11. 02. 2016