Logo HŽ

Accelerande - R. Kákoni, E. Prochác

Hevhetia 2015

Zvukové nosiče sú určené na nosenie zvuku. Zväčša hudby. Zavše však distributéri zabúdajú aj na ich ďalšie funkcie. Na vizuálno, na literárno, občas i na adresáta... To mi ako prvé prišlo na um, keď som do rúk dostala dosiaľ ostatný titul umeleckého tandemu Eugen Prochác – Rajmund Kákoni, kde je ale všetko naporiadku. Interakcia tu funguje priam ukážkovo. Mala som (a mám) pred sebou bielo-čierny obal s krásnymi fotografiami (Tomáš Benčík), príkladnou grafikou (Katshushika Garai) a zasväteným, obsažným  sprievodným textom (Peter Katina). Jediné, čo mi trochu prekážalo, je v negatíve tlačený text (ale keby to tak nebolo, efekt a elegancia by sa vytratili). Ďalším a nie nepodstatným vtipným segmentom cédečka je jeho názov. (Autorkou, dosahujúcou v tomto prípade morgensternovské méty, je Marta Kákoni) Kľúčom k rébusu pôvodného titulku – Accelerande je jeho vtipne a zároveň významové členenie: Ac (akordeón) cel (violončelo) e rande (...).

Duo Prochác – Kákoni umelecky spolupracuje už vyše desať rokov. Oboch skvelých hudobníkov, špičkových inštrumentalistov, spája aj určitá dychtivosť v aktívnom vyhľadávaní netradičných umeleckých realizácií. Obaja prešli a prechádzajú angažovaním sa v rôznych (zväčša) atypických interpretačných formáciách. To samozrejme nie je všetko, ale dáva to odpoveď aj na vznik kombinácie dvoch nástrojov, ktoré sa líšia zvukovo, dispozične i farebne... Toto naoko pitoreskné spojenie však dáva priestor autorom a najmä interpretom, ktorí dokážu veľmi dôvtipne spájať a dopĺňať svoje tvorivé dispozície. Z pôvodných (duom inšpirovaných) skladieb pre toto obsadenie obsahuje CD kompozíciu Ladislava Kupkoviča Hexagonum – (pochopiteľne) šesťdielny cyklus, s poslucháčsky príťažlivým hudobným obsahom, skoncipovaný so znalosťou a remeselným fundamentom.  Ďalšia z dedikovaných skladieb je Duas canções od Portugalca Tiaga de Sousu Derriçu, „rozospievaná“, ale aj rytmicky a metricky rafinovaná a členitá kompozícia.

Dva smutné tance od Juraja Hatríka sú ďalším opusom autora na jeho akordeónovej púti. Svoju afinitu a dôverné znalosti inštrumentálneho terénu tu preukázal v kombinácii s violončelom. Tance dávajú nazrieť do skladateľovho arzenálu, v ktorom majú silnú pozíciu zmysel pre farbu a jej vyvažovanie, lyrické klenby, hĺbka až fatálnosť výrazu i mimohudobné impulzy. Svojím typickým jazykom prehovorí aj Jevgenij Iršai: Ecinitna (opäť šifra spočívajúca v inverzii slova), tak ako sme zvyknutí, reprezentuje autora bohatej imaginácie, veľkých emocionálnych rozpätí, na hranice siahajúcich intervalových rozkmitov. Dramaturgiu dotvárajú transkribované skladby, krásne Zeljenkovo Largo (pôvodne s organom), Saint-Saënsova Modlitba, Hindemithova Smútočná hudba, Rostropovičova exponovaná Humoreska pre violončelo a napokon efektne, rustikálne či „ľahším perom“ sformulované prídavkové kusy Constantina Dimitrescu (Sedliacky tanec), Sulchana Cincadzeho (Sačidao) aj Astora Piazzollu (Butcher's Death a Michelangelo 70). Z každej jednej skladby cítiť hudobnú zainteresovanosť, vzájomnú inšpirovanosť, umelecký konsenzus. Dramaturgia cédečka je ozaj úctyhodná, pestrá, myslím, že garantujúca širší poslucháčsky záujem. Interpreti aj vydavateľ si to zaslúžia.




Aktualizované: 22. 02. 2016