Logo HŽ

Lubomír Spurný: Heinrich Schenker (1868–1935): Kapitoly z hudební teorie a analýzy

KLP, Praha 2012

Bez mena Heinricha Schenkera je dnes ťažké predstaviť si pohľad na hudobnú analýzu ako samostatnú disciplínu; analytické prístupy, ktoré bývajú označované jeho menom, zaznamenali značný ohlas predovšetkým na americkom kontinente a ich následné rozšírenie do Európy bolo prijímané s nadšením aj podozrením. Miera reflexie schenkerovskej analýzy pritom na oboch stranách Atlantiku v priebehu uplynulých desaťročí striedavo kolísala. Ďalšie rozširovanie a interpretovanie myšlienok rakúskeho teoretika prostredníctvom jeho žiakov a nasledovníkov znamenalo širší priestor na ich aplikáciu, no zároveň aj vzdialenie sa ich pôvodným zámerom a východiskám. Preto možno len privítať vydanie práce teoretika Lubomíra Spurného, pedagóga Ústavu hudobnej vedy Masarykovej univerzity v Brne, ktorá predstavuje doplnenú a rozšírenú podobu jeho monografie Heinrich Schenker – dávný neznámý (Olomouc 2000). Spurného pohľad na Schenkerovu osobnosť je nanajvýš komplexný – nesústreďuje sa výlučne (alebo prednostne) na jeho odkaz v oblasti analýzy, ale rovnako je preňho dôležité aj historické hľadisko, pričom sleduje historické kontexty doby a prostredia, v ktorom Heinrich Schenker existoval. A ako súčasník Huga Riemanna či Arnolda Schönberga pohybujúci sa vo viedenskom prostredí zaujímavou osobnosťou nepochybne je.


Pomerne rozsiahly priestor je venovaný biografickej kapitole, ktorá o. i. mapuje Schenkerove cesty k uplatneniu sa vo viedenskom prostredí (ako klavirista bol žiakom K. Mikuliho a mal aj skladateľské ambície), jeho napäté vzťahy k zakladateľským osobnostiam hudobnej vedy, jeho „inštitucionálne outsiderstvo“ (po celý život bol súkromným učiteľom, dvere do oficiálnych hudobných inštitúcií mu ostali zatvorené), ale aj ambivalentný vzťah k nastupujúcej moderne, kde Spurný koriguje jednostranné nazeranie na Schenkera ako konzervatívneho reakcionára. Venuje sa aj Schenkerovej edičnej činnosti a jej významu pre interpretačnú prax, keďže práve on patril k priekopníkom kritických vydaní diel klasikov nemeckej hudby vychádzajúcich z pôvodných prameňov s cieľom čo najvernejšie tlmočiť skladateľov autorský zámer. Hlavný dôraz je však kladený na Schenkerovo teoretické dielo a to, ako sa objavuje a vyvíja v dieloch trilógie Neue musikalische Theorien und Phantasien, ale aj v sériách zošitov Der Tonwille a Das Meisterwerk in der Musik. Nechýba ani podrobnejšie pozastavenie sa pri Schenkerových ideologických východiskách, kde sa Spurný dotýka otázok prepojenia Schenkerových politických názorov, neraz prudko vyjadrených v kontroverzných komentároch sprevádzajúcich jeho analýzy, s ideológiou nemeckého fašizmu.

Je pravda, že Schenker (napriek židovskému pôvodu) podľahol ilúzii o spasiteľskom poslaní nadradenej nemeckej kultúry, myšlienkové základy, z ktorých sa odvíja aj jeho teoretická práca, sú však všeobecnejšie. Tvorí ich predstava pokroku zakotveného v prirodzených základoch a nemennej hierarchii. Tu pramení jeho snaha o odkrytie všeobecne platných princípov stavby hudobného diela na všetkých jeho kompozičných úrovniach, a to naprieč žánrami či historickými epochami. Zvyšok kapitoly je venovaný Schenkerovým žiakom a nasledovníkom a recepcii jeho teoretického diela vo svete až po súčasnosť.
Teoretická kapitola v stručnosti (a pritom veľmi výstižne) predstavuje kľúčové pojmy, s ktorými Schenker operuje (Ursatz, Urlinie, Stufe, Auskomponierung, resp. Prolongation alebo Diminution a i.), osvetľuje ich použitie na konkrétnych príkladoch a sleduje ich postupnú genézu, keďže v rôznych fázach Schenkerovej práce ich význam prechádzal modifikáciami. Tu sa ukazuje Spurného vynikajúca orientácia v Schenkerových textoch, ktorá mu umožňuje „vystopovať“ vývoj každého pojmu od prvých zmienok (napr. v zošitoch Der Tonwille) po konečný tvar. Vyústením kapitoly je podchytenie Schenkerovho chápania problematiky hudobnej formy. S tým úzko súvisia aj dva základné pojmy týkajúce sa hudobného myslenia: predkompovaný model a Fernhören, tu prekladané do češtiny ako „tvořivé slyšení“. Súvisia s možnosťou či schopnosťou „organického“ uchopenia diela ako celku na strane percepcie, postihnutia jeho hĺbkovej štruktúry.
Cenným doplnkom publikácie je čítanka Schenkerových textov (prekladateľsky sem okrem Spurného prispela Vlasta Reittererová), kde sa môžeme dozvedieť napr. o jeho obdive k Smetanovi, rozporuplnom vzťahu ku kompozičným aj pedagogickým postupom Antona Brucknera, postrehoch k uvedeniu opier Čajkovského, Mascagniho či Mozarta alebo praktikách mladých dirigentov. V nich sa Schenker prejavuje ako bodrý publicista s kvetnatým, no pritom vecným štýlom a ako farbistá osobnosť svojej doby.
Samozrejmosťou je prehľadný slovníček pojmov a chronologický súpis Schenkerovej osobnej bibliografie. Jednoznačne kladne možno hodnotiť Spurného schopnosť jasným a zrozumiteľným jazykom priblížiť náročnú problematiku. Jeho pohľad na Schenkera je komplexný a pritom čitateľsky prístupný, takže publikácia padne na úžitok nielen úzko teoreticky zameranému okruhu záujemcov.




Aktualizované: 24. 02. 2016