Logo HŽ

Groove Brothers

Hudobný fond 2011

R. Kákoni, M. Ragač,
V. Máčaj, J. Oriško,
N. Nikitin,
E. Rothenstein,
M. Motýľ, E. Portella

Bolo to pred mnohými rokmi, za čias nášho spoločného účinkovania vo Frutti di mare, keď sme si s kontrabasistom Vladom Máčajom a bubeníkom Janom Oriškom zahrali aj mimo tohto projektu. Nezáväzné, spontánne „skúšobňové“ jamovanie bez prípravy a bez nárokov na dokonalosť... Pamätám sa, že výsledok bol veľmi živelný a hudobne takmer neorganizovaný. Dnes veci vyzerajú trochu inak – okolo spomenutých dvoch pánov vznikla formácia s názvom Groove Brothers, ktorá si už stihla získať ohlas aj svoj okruh fanúšikov, a nedávno bolo uvedené do života prvé (dúfam, že nie aj posledné) CD pod jej hlavičkou. Pôvodné nápady získali pevnú a konkrétnu štruktúru aj kvalitne pripravené aranžérske ošatenie, v hudbe zavládol poriadok, no ostala zachovaná aj spomínaná dravosť a energia, hoci, prirodzene, už v trochu inej podobe.
Keď som už čestne priznal, že pri hodnotení tohto titulu nebudem celkom nestranný, pokúsim sa aspoň ako-tak objektívne predostrieť jeho negatíva a pozitíva. V prvom rade, 55 minút hudby postavenej na groovoch môže byť – aj pri všetkej rozmanitosti temp, tónin a nálad – pre niekoho dôvodom k ochabnutiu pozornosti. A 5/8, 7/8 či kombinované metrá majú v sebe vždy niečo mechanického. Faktorom, ktorý neprispieva k tomu, aby mal album vyhranenejšiu identitu, sú prizvaní hostia. Nie z dôvodu ich kvality, ale jednoducho pre objektívny fakt, že slovenská jazzová scéna je malá, takže sa človek stretáva s tými istými menami (zvlášť pri takých úzkoprofilových odboroch ako trombón či barytónsaxofón) aj na projektoch s diametrálne odlišnou poetikou. Ale čo sa dá robiť, keď tu aranžmány skladieb vyslovene stoja na dychovej sekcii. O to väčšia poklona Michalovi Motýľovi, Nikolajovi Nikitinovi a Erikovi Rothensteinovi, že sa – každý svojou mierou – dokázali naladiť na potrebnú vlnovú dĺžku a v sólových vstupoch predstaviť vlastný interpretačný názor na predkladaný hudobný materiál.


Azda najsilnejšou stránkou albumu sú kompozície a ich aranžmány. Líder formácie je autorom deviatich z desiatich skladieb a ukazuje sa, že to nie je len zdatný kontrabasista s kvalitným „tučným“ zvukom a výborným rytmickým cítením, ale aj nádejný skladateľ. Cítiť, že jednotlivé nápady starostlivo prešli procesom dozrievania, než získali svoju výslednú podobu. Tak napríklad z čisto muzikantského potešenia z hypnotického striedania E dur a d mol vzniká rytmicky aj formovo členitá Seven, zo zemitého šesťdobého groovu rytmicky aj zvukovo šťavnatá Mist, z podobne jednoduchých motívov sa odvíjajú sofistikované aranžmány Room 433, Crossing the Knom (žeby alúzia niektorej z Monkových tém?) alebo úvodná Essence. Nájdeme tu však aj úderne priamočiaru hudbu (s neustále narastajúcim napätím sa valiaca Groove Brothers Theme, kde počuť, že bubeníkovi sú blízke aj „tvrdšie“ žánre ako jazz), a tiež ležérne uvoľnené kusy ako Silver Lake či Africa Song, vkusne podfarbenú perkusiami Eddyho Portellu. Nechýba ani blues – v záverečnej skladbe Blues for Elvin (súvis s veľmi podobne pomenovanou skladbou Johna Coltrana som v nej však nepostrehol; možno Mr. Day z toho istého albumu...), sólisticky jednom z najbezprostrednejších čísel albumu.
Treba sa zmieniť aj o zvyšných kmeňových členoch skupiny. Klavirista Michal Ragač má skvele zvládnutý jazzový „language“ a s výborne zohratou rytmikou bezchybne pulzuje; trubkár Rajmund Kákoni ml. má príjemný tón a pekne frázuje, škoda len, že sa sólisticky neuplatnil trochu viac.
Dobre zostavený a kvalitne nahratý album je príjemným počúvaním, ktorému nechýba iskra ani sviežosť nápadov. Zo strany Hudobného fondu, orientujúceho sa prednostne na domácu vážnu hudbu, určite nešlo o márny edičný počin.




Aktualizované: 05. 03. 2016