Logo HŽ

Vladimír Balek

Ľahšie by sa mi rozvíjala mierne pozmenená – hudobník by povedal „variovaná“ – téma „čo počíta V. B.“. Keď si v duchu vybavujem, ako trávim čas, vychádza mi, že omnoho viac počítam než počúvam. Tým myslím ekvivalentné úpravy rovníc, aké sme robili na hodinách matematiky. Zostaví sa rovnica a potom sa prenášajú členy na druhú stranu, násobí sa, umocňuje atď., až kým sa nezistí, čomu sa rovná x. Taký výpočet vyzerá ako partitúra. Rovnice sú ako hudobné frázy, ich stavebné kamene – písmená, číslice, matematické symboly – ako noty a dvakrát podčiarknutý výsledok ako záverečný akord. Pravda, rovnice sa nedajú previesť na zvuky. Ale to azda znamená len toľko, že existujú aj iné harmónie než tá, ktorá sa dá zachytiť sluchom. Alebo je harmónia len jedna a ja ju vnímam, keď počítam únik čiernej diery do štvrtého rozmeru, práve tak, ako keď počúvam... čo, to sa čitateľ dozvie o chvíľu.

Leibniz hovorí, že hudba je „exercitium arithmeticae occultum nescientis se numerare animi“ – skryté cvičenie v aritmetike, pri ktorom duša nevie, že počíta. Schopenhauer s ním nesúhlasí, pretože potom by sme z hudby nemali o nič väčší pôžitok než z riešenia počtovej úlohy. Nuž, ten pôžitok nie je zas taký malý a vzniká ako pri hudbe z názoru (intuitus), nie z pojmu (conceptus). Spomínam si na svoju prvú pesničku Beatles. Bola to Eight Days a Week z platne, ktorú doniesla deťom našich susedov z prvého poschodia ich kamarátka, dcéra juhoslovanského konzula. Úvodnou pasážou, čo sa priženie z diaľky ako príbojová vlna, mi „the fabs“ zrýchlili tep, a keď spevák spustil svoje vyzývavé Ooh I need your love babe, bol som nadobro ich. Nemusel som vedieť, že dunivá basgitara hrá pedálový tón, ktorý vo svojich prelúdiách používal Bach, ani že postupnosť akordov tónika-dominanta dominanty-subdominanta-tónika v sebe skrýva posun o poltón, obľúbený v renesančných zboroch. Aritmetický princíp v hudbe pre mňa znamená, že skladateľ narába s nekonečnom; nie je to dláto, ktorým si jeho výtvor môžeme otvoriť ako umelého slávika z Andersenovej rozprávky a „ľudským rozumom pochopiť, ako sú valčeky poskladané, ako sa pohybujú a ako nasleduje tón za tónom“.

Je pravda, že dojem z počítania nie je natoľko bezprostredný ako z počúvania. Počuť to tá-dá-dá-dá tá-di-da-dam, ktorým začína Bachov Contrapunctus I, je ako mať pred sebou známu tvár s črtami poskladanými do jedinečného, na prvý pohľad rozpoznateľného celku. Rovnica je oproti tomu neosobná. Azda to spôsobuje skutočnosť, že ceruzka síce ukladá znaky na papier v reálnom čase, no rovnica nemôže odbočiť ako melódia nahor alebo nadol. Navyše uchu znie zvláštnosť v harmonizácii či neobvyklá expozícia témy neotrelo aj potom, čo hlava pochopila, v čom spočíva jej účinok. Takže Bachova skladba, prvá z cyklu štrnástich fúg s tou istou témou – poslednú už veľký Johann Sebastian nedokončil –, pôsobí na päťdesiate počutie rovnako dobre ako na prvé.

Keď som si ju pred písaním tohto slohu prehrával, najradšej vo verzii pre klavír v podaní mladíka v tričku a vlnenej čiapke, ktorý si hovorí „logosthedestroyer“ (zdravím Youtube!), vždy ma potešil zdvojený začiatok témy v prvom hlase po ostinátnej medzivete, tom opakujúcom sa ta-dá ta-dá v polovici skladby. A hoci som vedel, že téma v štvrtom hlase nastúpi pri prvej citácii pred koncom témy v prvom hlase, ba ustriehol som aj jej prvé tóny, záverečné ta-da-da mi ako dozadu vrhnutý lúč osvietilo úsek skladby, ktorý sa práve skončil. Hm, keď o tom píšem, pripadá mi, že Bach ma posledný mesiac nadchýnal takmer rovnako ako kedysi Beatles. Tuším dám počúvaniu ešte šancu.

Vladimír Balek (1953) – teoretický fyzik, učí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK. Zaoberal sa pohybom častíc a šírením sa svetla okolo čiernych dier, vnútornou stavbou neutrónových hviezd, brzdným žiarením pri zrážkach elementárnych častíc, vlastnosťami elektrického oblúka, plasticitou a obtekaním otáčajúcich sa telies. V súčasnosti sa venuje najmä kozmológii. V rokoch 1991–1996 bol autorom a hercom divadla GUnaGU. Napísal knihu Prečo svietia hviezdy? (1986), divadelnú hru Bielikovci čiže skrytý pôvab pracujúcej inteligencie (1990) a päťdesiat pesničkových textov, vrátane dvoch poľských a jedného v jazyku Vznešených elfov.




Aktualizované: 22. 10. 2016