Logo HŽ

Ladislav Árvay, doyen hudobnej Žiliny

V Zrkadle času

Na sklonku minulého roku si žilinská hudobná verejnosť pripomenula 110. výročie narodenia jednej z výrazných osobností domáceho hudobného života, huslistu a pedagóga Ladislava Árvaya, zakladateľa domáceho hudobného školstva, riaditeľa prvej hudobnej školy a neskôr vedúcej osobnosti konzervatória, ktoré si toho roku pripomína 50. výročie svojho vzniku.

Dejiny vytvárajú ľudia a ich činy. Niekedy nahlas, inokedy potichu, diskrétne. Bez nároku na obdiv a uznanie. Na svetskú slávu či osobitnú pozornosť sotva pomyslel skromný hudobník, huslista Ladislav Árvay, keď sa po štúdiách na pražskom konzervatóriu v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia vracal do svojho rodného kraja. Talentovaný hudobník, ktorému sa otvárali sľubné vyhliadky, sa zriekol kariéry a zamenil ju za altruistickú misiu zasvätenú kultúrnemu pokroku rodného regiónu.
Ladislav Árvay (1900–1967) vyrastal v Bytči, v rodine učiteľa-organistu, ktorý bol aj dobrým huslistom. Žičlivé rodinné prostredie predurčilo nasledujúce životné kroky budúceho hudobníka. Po gymnaziá‌lnych štúdiách v Trenčíne a Vacove maturoval napokon v Budapešti, kde sa tiež intenzívne venoval hudobnému vzdelávaniu.

Navštevoval tu hodiny u vynikajúceho huslistu Jenő Hubaya. Po návrate sa definitívne rozhodol pre profesiu hudobníka a ako jeden z prvých adeptov zo Slovenska, krátko po vzniku 1. Československej republiky, odišiel na ďalšie štúdiá na pražské konzervatórium. Renomovaná škola, z ktorej vyšli mnohí výnimoční hudobníci, zaručovala vysokú úroveň odborného vzdelania. Prirodzenú muzikalitu i dobrú technickú dispozíciu mladého hudobníka rozvíjali a kultivovali významní huslisti a pedagógovia: Jan Mařák, Bedřich Voldan a následne aj renomovaný Jaroslav Kocián, u ktorého absolvoval Árvay  jeden rok majstrovskej školy. Vďaka múzickej výbave, usilovnosti a spoľahlivosti mal možnosť už počas štúdií koncertovať doma aj v zahraničí − v Nemecku, Maďarsku, Poľsku. Sľubne sa rozbiehajúcej kariéry sa však mladý talentovaný huslista napokon vzdal a celý svoj profesionálny aktívny život zasvätil ušľachtilému cieľu − zveľaďovaniu kultúrneho života rodného regiónu.
Slovenské umelecké prostredie 20. a 30. rokov žilo v znamení hľadania vlastnej tváre, identity a profesionalizácie hudobného života. Nedostatok erudovaných odborníkov a pedagógov k nám priviedol množstvo výrazných osobností z okolitých krajín, najmä z Čiech. Pozornosť sa prioritne orientovala, pochopiteľne, na hlavné mesto Bratislavu, kde sa malo sústrediť školstvo i kľúčové hudobné inštitúcie. Ostatné regióny, stojace zatiaľ na okraji umeleckého diania, si na svoje kultúrne pozdvihnutie museli ešte dlhší čas počkať...
Mladý Árvay teda vkročil do panenského kultúrneho terénu. Koncertné aktivity po slovenských mestách, najmä v klavírnej spolupráci so Silviou Halmošovou-Macudzińskou, mu pomohli utvoriť si reálnu predstavu o kultúrnom povedomí a vzdelanostnom profile domáceho publika. Hudba, ktorá sa pestovala väčšinou len na amatérskej úrovni, volala po profesionálnom usmernení a kultivácii. Za svoje pôsobisko si vybral napokon ambicióznu Žilinu, v ktorej videl sľubnú perspektívu kultúrneho a umeleckého rastu. Za základ hudobného pokroku celkom správne považoval odborne fundovanú pedagogickú činnosť. A tak myšlienku založiť elementárnu hudobnú školu, na ktorú by nadväzovali ďalšie stupne, tak ako to videl v okolitých krajinách, vypracoval do konkrétneho projektu. V mestskej rade sa stretol s podporou, a tak mohla vzniknúť jedna z prvých slovenských hudobných škôl, Mestská hudobná škola v Žiline. Táto začala svoju činnosť už začiatkom roku 1927. Konkrétnym východiskovým modelom pre koncepciu učilišťa bola bratislavská Hudobná škola pre Slovensko založená v roku 1919 Milošom Ruppeldtom. Okrem vedenia školy Árvay súčasne vyučoval i hru na husliach.

Ďalšími rýchlo napredujúcimi odbormi boli v prvých rokoch hra na klavíri, ktorú učil absolvent viedenskej Vysokej hudobnej školy František Konsch, a vokálna trieda vedená Zdenou Hübschovou. O hudobné vzdelanie bol veľký záujem, už v prvých rokoch sa počet žiakov približoval k stovke a ďalej rástol úmerne s rozširujúcou sa základňou učebných odborov. Dôslednosť profesionálnych kritérií a vysoké nároky, ktoré uplatňoval Árvay vo svojej práci, sa veľmi rýchlo odzrkadlili v praxi, na úrovni školy. Ústav získaval dobré meno a kredit a jeho absolventi mohli, nadväzujúc na tento veľmi solídny základ, pokračovať v odbornom hudobnom štúdiu na vyšších školách. Škola mala však dosah aj na celkovú kultiváciu žilinského prostredia: záujem o hudobné umenie v regióne výrazne stúpol, vznikali amatérske hudobné súbory, zbory, orchestre, v ktorých pôsobili odchovanci školy, zvyšoval sa záujem o koncertné podujatia hosťujúcich, ale i domácich umelcov.
Ladislav Árvay mal zásluhy aj pri zakladaní ďalších hudobných škôl v žilinskom kraji, ich sieť sa výraznejšie rozšírila najmä po 2. svetovej vojne. Jeho pedagogické a organizačné danosti sa pritom prejavili ako rovnocenný pendant jeho umeleckej osobnosti. Vo vzťahu k žiakom i kolegom bol pre neho charakteristický láskavý prístup, trpezlivosť, ľudská noblesa, no zároveň aj nekompromisnosť v profesionálnych požiadavkách. To všetko dodávalo Árvayovi charizmu a prirodzenú autoritu. K jeho najväčším pedagogickým úspechom nesporne patril žilinský rodák František Špáni (1930 – 1954), ktorého nevšedný talent vedel citlivo podchytiť a priviesť mladého umelca nielen na brniansku JAMU k Františkovi Kudláčkovi, ale i na Vysokú hudobnú školu do Viedne k slávnemu Wolfgangovi Schneiderhahnovi. Rozlet a sľubné perspektívy koncertného umelca však, žiaľ, zmarila predčasná smrť. K ďalším výrazným Árvayovým odchovancom patria Rudolf Papán, Mária Balážová či Gréta Hrdá. Výsledky a stabilne vysoká úroveň školy boli podnetom pre Povereníctvo školstva, vied a umení, aby roku 1951 pri Hudobnej škole v Žiline (popri Bratislave a Košiciach) ustanovilo pedagogické oddelenie na prípravu odborníkov učiteľstva hudby. Oddelenie bolo neskôr premenované na Vyššiu hudobnú školu a tá sa napokon v roku 1961 pretvorila na Konzervatórium v Žiline.

Vedúcou osobnosťou celého tohto procesu bol Ladislav Árvay, a tak sa celkom logicky stal i prvým riaditeľom novoustanovenej strednej vzdelávacej inštitúcie. Popri povinnostiach, vyplývajúcich z jeho vedúcej funkcie, sa však i naďalej venoval praktickej pedagogickej práci. Z jeho triedy vyšlo viacero žiakov, z ktorých sa v Žiline najvýraznejšie uplatnil huslista, dirigent a agilný organizátor Bohumil Urban. Inšpirovaný Árvayovou osobnosťou i školou sa stal pokračovateľom v jeho pedagogickom odkaze a vychoval vyše päťdesiat huslistov, ktorých sám vtipne nazýval „Árvayovými husľovými vnukmi“. Veľká väčšina z nich pokračovala v odbornom štúdiu na vyšších školách a viacerí sa stali významnými osobnosťami slovenského hudobného života (František Figura, Jindřich Pazdera, Ernest Patkoló, Miloš Valent, Pavol Tužinský, Vladimír Harvan, Stanislav Palúch a iní).  
Osobitnou pedagogickou platformou, ktorú Urban profiloval v duchu árvayovského odkazu, bolo špeciálne vedenie mimoriadne talentovaných detí. Ako najvýraznejší úspech v tomto smere možno uviesť dnes už medzinárodne etablovaného huslistu Dalibora Karvaya.
Odkaz, ktorý svojou zanietenou prácou zanechal za sebou Ladislav Árvay, je stále živou stopou, ktorú nachádzame v celom spektre hudobného života žilinského kraja. Vidno ho v pozitívnej tradícii pedagogického prístupu, v organizátorských aktivitách, inšpiratívnych projektoch motivujúcich mladú generáciu, v profesionálnom koncertnom živote, ktorého stredobodom je už dlhé roky Štátny komorný orchester Žilina, ale tiež v návštevníckom zázemí, ktoré má v meste i širšom okolí koncertný život.  




Aktualizované: 09. 05. 2016