Logo HŽ

Ernő Dohnányi (27. 7. 1877, Bratislava—9. 2. 1960, New York)

Biografická skica

„Je známe, že bratislavský rodák Ernő Dohnányi, ktorý býval s rodičmi na Klariskej ulici, bol prvým Bratislavčanom, ktorý študoval hudbu na Akadémii v Budapešti. […] Dohnányi, ktorý bol v Budapešti veľmi spokojný, presvedčil pre Budapešť neskôr aj Bartóka, a to všetko zasa nezostalo bez vplyvu na moje rozhodnutie ísť študovať taktiež na Akadémiu do Budapešti.”

Alexander Albrecht (Túžby a spomienky, HC 2008)

Bratislavský rodák Ernő Dohnányi bol popri Bélovi Bartókovi a Zoltánovi Kodályovi najvplyvnejšou osobnosťou maďarskej hudby v prvej polovici 20. storočia.
Prvý kontakt s hudbou mu sprostredkoval otec Frigyes Dohnányi, matematik, fyzik, vynálezca, profesor Viedenskej univerzity a pedagóg Katolíckeho gymnázia v Prešporku. Frigyes Dohnányi hrával aktívne na violončele, jedným z jeho partnerov v komornej hudbe bol aj Ján Levoslav Bella.
U svojho otca absolvoval Ernő prvé lekcie v hre na husliach a klavíri a vzdelanie si rozširoval štúdiom u dómskeho katedrálneho organistu Karla Forstnera.
Ako 17-ročný sa stal poslucháčom Hudobnej akadémie v Budapešti: študoval kompozíciu u Hansa Koesslera a hru na klavíri u Istvána Thomána. (Na základe Dohnányiho odporúčania sa pre štúdium u tých istých pedagógov o niekoľko rokov rozhodol neskôr aj jeho mladší kolega Béla Bartók).
Prostredníctvom svojho pedagóga Koesslera sa Dohnányi dostal do kontaktu s Johannesom Brahmsom. Po úspešnej premiére Klavírneho kvinteta op. 1, ktorá sa uskutočnila v Budapešti 16. júna 1895, dostal Dohnányi od svojho učiteľa list, že Brahms si praje, aby mu čím skôr prišiel dielo zahrať do Bad Ischlu. Mladý skladateľ však nemal prostriedky na cestu a namiesto toho poslal Brahmsovi rukopis Kvinteta. Brahms bol dielom nadšený a v krátkom čase zorganizoval dve uvedenia: v Bad Ischli (Kneisel Quartett s Arthurom Nikischom pri klavíri) a vo Viedni. Brahms sa o Kvintete v rozhovore s Koesslerom vyjadril, že „sám by som to nedokázal napísať lepšie“.  
Ako dvadsaťročný sa Ernő Dohnányi etabloval koncertnými debutmi v Berlíne, Viedni a Londýne (Beethovenov 4. klavírny koncert s dirigentom Hansom Richterom) ako najvýznamnejší maďarský klavirista po Lisztovi. Už koncom 90. rokov 19. storočia sa po prvý raz predstavil aj americkému publiku v New Yorku.
Ako klavirista mal Dohnányi výnimočné technické dispozície, každodenné cvičenie pre neho nebolo nevyhnutnosťou a jeho koncertná príprava spočívala z väčšej časti iba v čítaní partitúry.
Vo svojom repertoári upriamoval pozornosť na menej známe diela Mozarta, Beethovena a Schuberta a bol prvým novodobým klavírnym virtuózom, ktorý sa intenzívne venoval interpretácii komornej hudby. Medzi jeho najvýznamnejšie počiny patrilo kompletné uvedenie Beethovenovej klavírnej tvorby v roku 1920 a všetkých Mozartových klavírnych koncertov v roku 1941. Dohnányi bol nepochybne jedným z najväčších klaviristov všetkých čias.
Vďaka komornej hudbe sa Dohnányi dostal do kontaktu s Brahmsovým priateľom Josephom Joachimom, ktorý ho pozval vyučovať na Vysokej hudobnej škole v Berlíne. Dohnányi tu pôsobil v rokoch 1905–1915, od roku 1908 ako profesor.
V roku 1915 sa vrátil do Budapešti a svojimi aktivitami položil základy moderného profesionálneho hudobného života v Maďarsku.  Ako klavirista, dirigent, organizátor i pedagóg výrazne podporoval skladateľov svojej generácie: Bélu Bartóka, Zoltána Kodálya a Lea Weinera.
Od roku 1916 vyučoval hru na klavíri na Hudobnej akadémii v Budapešti, pre ktorú vypracoval aj nový študijný plán. Vo februári 1919 bol menovaný za riaditeľa Hudobnej akadémie, po zmene politických pomerov v októbri toho istého roku bol však na jeho miesto dosadený huslista Jenő Hubay. Roku 1919 bol zvolený za hlavného dirigenta Orchestra filharmonickej spoločnosti a v tejto funkcii zotrval až do konca 2. svetovej vojny. V rokoch 1921–1927 podnikal každoročne rozsiahle umelecké turné v Spojených štátoch amerických, roku 1925 bol vymenovaný za šéfdirigenta New York State Symphony Orchestra.
Od roku 1928 opäť vyučoval na Hudobnej akadémii v Budapešti ako vedúci majstrovských tried kompozície a klavírnej hry. Roku 1931 sa stal hudobným riaditeľom Maďarského rozhlasu a od roku 1934 po druhý raz riaditeľom Hudobnej akadémie. Medzi jeho žiakov v tom čase patrili Géza Anda, Annie Fischer, Georges Cziffra, George Solti a Ľudovít Rajter.
Od roku 1939 čelil Dohnányi nacistickým protižidovským zákonom, ktoré odmietal uplatňovať. Roku 1941 sa na protest proti týmto zákonom rozhodol rezignovať z funkcie riaditeľa Hudobnej akadémie. V Orchestri filharmonickej spoločnosti sa mu však podarilo udržať židovských hudobníkov prakticky až do začiatku okupácie Maďarska Nemeckom, nakoniec ho však situácia prinútila teleso rozpustiť.
Na jeseň roku 1944 sa ako reprezentant Maďarského rozhlasu spolu s Ľudovítom Rajterom zúčastnil na prijatí maďarských umelcov na budapeštianskom hrade, ktoré usporiadal po vynútenej abdikácii a následnom uväznení regenta Miklósa Horthyho nový predseda vlády a šéf klérofašistickej strany Šípových krížov Ferenc Szálasi. Vzhľadom na to, že Maďarský rozhlas bol v tom čase jediným elektronickým médiom a teda aj najvplyvnejším médiom vôbec, boli jeho vrcholní predstavitelia celonárodne známymi osobnosťami. Oboch umelcov zvečnili fotografie pri podaní rúk so Szálasim, čo po konci vojny poslúžilo ich neprajníkom na krivé obvinenia a spôsobilo im dlhoročné ťažkosti.


Nepodložené obvinenia a ohováranie po 2. svetovej vojne nabrali také dimenzie, že vtedy už takmer sedemdesiatročný Dohnányi nemal silu sa voči nim brániť. Navyše, 2. svetová vojna ho pripravila o oboch synov – jeden z nich zomrel v ruskom zajatí, druhý bol popravený po pokuse o atentát na Hitlera. Poslednú etapu svojho života strávil Ernő Dohnányi v zámorí. Po krátkom pedagogickom pôsobení na Univerzite v Tucumáne (Argentína) sa roku 1949 stal sídelným klaviristom a skladateľom na Florida State University. Zomrel roku 1960 počas realizácie gramofónových nahrávok v New Yorku. Z „čiernej listiny“ bolo Dohnányiho meno vo východnej Európe vymazané roku 1968 a biografia Bálinta Vázsonyiho, vydaná roku 1971, definitívne rozptýlila všetky pochybnosti o jeho pôsobení. Napriek tomu sa Dohnányiho pôsobeniu a tvorbe dostalo v Maďarsku zaslúženej pozornosti až po ďalších desaťročiach: roku 1990 sa stal post mortem laureátom najvyššieho štátneho vyznamenania – Kossuthovej ceny a v ostatných rokoch sa jeho diela dostávajú čoraz častejšie aj na koncertné pódiá.


Skladateľská tvorba Ernő Dohnányiho bola vo svojich počiatkoch ovplyvnená Robertom Schumannom a Johannesom Brahmsom, čoskoro však našiel svoj vlastný jazyk. Využíval síce prostriedky romantickej tradície, no nikdy nebol epigónsky. Vyznačoval sa veľkou koncentráciou hudobného materiálu, lyrizmom, humorom a sviežosťou.
Popri orchestrálnych kompozíciách (2 symfónie, Symfonické minúty, Suita fis mol, Ruralia Hungarica, Americká rapsódia), koncertantných (2 koncerty pre klavír a orchester, 2 koncerty pre husle a orchester, Konzertstück pre violončelo a orchester, Variácie na detskú pieseň pre klavír a orchester) a javiskových (opery Tante Simona, A vajda tornya, Der Tenor, baletná pantomíma Der Schleier der Pierrette) a vokálno-inštrumentálnych dielach (Missa in dedicatione ecclesiae, Cantus vitae, Stabat mater) napísal početné diela pre sólový klavír a viacero závažných komorných skladieb.

Literatúra:
Vázsonyi, Bálint: Dohnányi Ernő. Budapešť: EMB, 1971.
www.grovemusic.com
Nepublikované spomienky Ľ. Rajtera.




Aktualizované: 16. 05. 2016