Logo HŽ

V Zrkadle Času: Jan Maria Dobrodinský

Dirigent, zbormajster a pedagóg doc. Jan Maria Dobrodinský sa dlhé roky výraznou mierou podieľal na formovaní slovenského interpretačného umenia. Jeho vynútený odchod zo Slovenska patrí ku kapitolám, na ktoré naša hudobná kultúra nemôže byť hrdá. Sme preto radi, že môžeme priniesť poohliadnutie za životnými míľnikmi umelca, ktorý v júli oslávil 85. narodeniny.

 Pán dirigent, čo bolo rozhodujúcim impulzom pri voľbe umeleckého povolania?
Môj vzťah k hudbe nepochybne vzišiel z pražského rodinného prostredia. Otec Bedřich Dobrodinský ako sólový harfista Českej filharmónie prežil v podstate celú Talichovu éru budovania tohto umeleckého telesa od provinčného po svetový orchester. Aj vďaka nemu som spoznával prvky detailnej práce, ktorá posúva priemerné poňatie skladby do sfér výkonov najvyššej úrovne. Absolvoval som štúdium hudobnej vedy, filozofie a sociológie na Karlovej univerzite, a zároveň som bol poslucháčom konzervatória v hre na lesnom rohu. Výberovým konaním som sa ako hornista dostal do Talichovho Českého komorného orchestra, a tiež som v nuselskom kostole založil a dirigoval chrámový zbor. Žiaľ, „Víťazný február“ katastroficky zúžil aj moje možnosti životného uplatnenia. Dokonca ani prof.

Václav Talich nesmel v Čechách verejne dirigovať a pedagogicky pôsobiť. Keď bol roku 1949 poverený, aby položil základy Slovenskej filharmónie ako jej umelecký šéf a zároveň obsadil post profesora dirigovania na HF VŠMU, vybral som sa za ním do Bratislavy s cieľom stať sa jeho poslucháčom. Pod jeho vedením som získaval cenné devízy ďalších poznatkov. Osvojoval som si význam interpretačných prvkov vrátane „talichovského symfonizmu“, postaveného na perfektnom frázovaní, ktoré som mohol neskôr rozvíjať v zbormajstrovskej práci. V závere štúdia som získaval vzácne skúsenosti aj od Dr. Ľudovíta Rajtera. Jemu vďačím za to, že som mohol absolvovať naštudovaním Berliozovej Fantastickej symfónie s Orchestrom SF. Po odchode Ladislava Slováka na miesto asistenta u Jevgenija Mravinského v Leningradskej filharmónii som po ňom prevzal miesto zbormajstra v Miešanom zbore Československého rozhlasu – dnes známom ako Slovenský filharmonický zbor.

 Z postu umeleckého šéfa Slovenského filharmonického zboru si viac ako dve desaťročia budoval jeho osobitý štýlový prejav. V čom spočívala tvoja cieľavedomosť?
V podstate od začiatku, ako som obsadil funkciu šéfa SFZ, som si uvedomoval zásadnú vec: ak sa má toto teleso dostať na európsku scénu, musí oplývať niečím svojským, tak, ako to bolo u svetových orchestrov. Pre mňa to „svojské“, okrem dodržiavania všeobecných pravidiel estetiky spevu, predstavovalo aj to „slovenské“. Nemal som v tomto smere jednoduchú úlohu aj vzhľadom na to, že už pod Slovákovým vedením si zbor získal v slovenskej kultúre pevné postavenie. S rozvahou som študoval podstatné znaky slovenskej ľudovej piesne.

Dopomohli mi tiež kontakty so skladateľmi pri štúdiu ich partitúr. Spomínam si na vzácne chvíle strávené s majstrom Suchoňom pri zborovom cykle O človeku alebo kantáte Žalm zeme podkarpatskej. Dával som priestor Očenášovej Maríne, Burlasovým Zvonom, neobchádzajúc tvorbu Moyzesa, Cikkera, Kardoša, Zeljenku, Paríka a ďalších. Odkrýval som svet trvalých hodnôt Palestrinu, Dvořáka, Janáčka, Verdiho, Šostakoviča, Rachmaninova, Debussyho, Poulenca, polyfónie z územia Slovenska, ale aj moderných aleatorických skladieb. Vyvíjal som úsilie nájsť a realizovať to najcharakteristickejšie v slovenskom spevnom prejave. Predpokladám, že v tomto smere som svoj cieľ za tých dvadsaťtri rokov dosiahol.

 K tvojim prioritám patrila aj vokálna polyfónia.Skúsenosti z interpretácie tejto hudby si využil tiež pri iných štýlových obdobiach. Dokazujú to skvelé nahrávky Slovenského filharmonického zboru ako aj významné ocenenia.
Možno to znie paradoxne, ale moje presvedčenie sa odvíjalo od úvahy, že keď človek usilovne pracuje, Pán Boh ho už nasmeruje tam, kde ho chce mať. V polyfónnom spievaní je perfektne zabudovaná tak technická, ako aj citová zložka pre „kolektívny“ prejav na základe individuálnej presnej stavby, najmä frázovaním každého hlasu. Snažil som sa prerobiť nielen technický, ale aj dovtedajší farebný prejav zboru. Čelil som však zásadnej prekážke pri slobodnej voľbe repertoáru. Vtedy platila základná premisa „politicko-ideovej línie strany“. Pokiaľ by ju boli sledovali iba „papaláši“ zhora, častokrát ju nemuseli ustrážiť. Oveľa väčšia hrozba prichádzala zo strany vlastných kolegov, ktorí húževnato sledovali „ideologickú čistotu“. Cieľavedomá práca s kolektívom bola zúročená už pri prvom zájazde na „Západ“ – do Talianska.

Zbor tam na európskej úrovni interpretoval Palestrinov cyklus Pieseň piesní, Dvořákovu Stabat mater alebo Janáčkovu Glagolskú omšu. Neskôr k tomu pribudli náročné Il canto sospeso od Nona alebo Halfterova Cantata per UNO. K tomu si dovolím podotknúť, že Halfterovu skladbu odmietli naštudovať všetky viedenské zbory a Nona mal v repertoári iba pre túto hudbu špecializovaný rozhlasový zbor v Kolíne nad Rýnom. K najlepším LP nahrávkam z obdobia môjho pôsobenia už zrejme patrí popri moderných francúzskych zboroch už spomínaný Palestrinov cyklus. Naše vtedajšie umelecké úsilia boli napokon korunované Grand Prix Parížskej akadémie udelenej Hungarotonu za nahrávku Lisztovej Legendy o sv. Alžbete s telesami Slovenskej filharmónie pod taktovkou legendárneho Jánosa Ferencsika. Mimochodom, aj on patril k osobnostiam, ktoré ma v dramatických životných okamihoch morálne podržali.

 Ktoré z ohlasov z početných koncertných podujatí v európskych kultúrnych metropolách patrili podľa teba k najvýznamnejším?
Tých skutočných zážitkov bolo naozaj veľa. Môžem spomenúť epizódu z novembra 1969 počas à cappella koncertu Slovenského filharmonického zboru v Leningrade, v ktorého programe odznela aj časť Keď vyhrali páni zo Šostakovičových Desiatich poém. Pre frenetický aplauz sme museli zbor opakovať. Vzápätí mi na pódiu útle dievčatko odovzdalo lístok s poznámkou: „Ďakujeme vám za Šostakoviča. Sme s vami!“ Bol to z ich strany spontánny ohlas na naše udalosti z augusta 1968. Alebo Beethovenovu 9. symfóniu prizdobujúcu umelecký program XX. Letné olympijské hry v Mníchove 1972, v nádhernom interiéri baziliky bavorského Ottobeurenu.

Hlboký dojem návštevníkov rezonoval v niekoľkominútovom tichu pri zvukoch velebných zvonov baziliky. Nemôžem tiež nespomenúť veľký úspech zboru, zaznamenaný v júni 1976 na medzinárodnom hudobnom festivale v Štrasburgu, pri účinkovaní v inscenácii Musorgského Borisa Godunova v hudobnom naštudovaní Alaina Lombarda. Recenzia v Dernières Nouvelles lichotivo vyzdvihovala mohutnosť a poetickosť prejavu nášho zboru. Šarmantne vyznela záverečná poznámka: „Klobúk dolu pred ostatnými účinkujúcimi, ale celé klobučníctvo pred Slovákmi.“


 

Vtedy v Štrasburgu počas prípravy Musorgského inscenácie medzi tebou a dirigentom Lombardom občas aj „zaiskrilo“. Napriek tomu bola vaša spolupráca korunovaná úspechom.
Áno, máš pravdu, niekoľkokrát sme sa skutočne „pochytili“, ale iba „v zápale boja“ a nie „od srdca“. Obaja sme sledovali spoločný cieľ, čo najúčinnejšie predvedenie diela. On ako citlivý umelec si dal poradiť pri vyrovnávaní zvukových proporcií zboru najmä v prvom obraze s pútnikmi, ale aj vo finále revolty pod Kromami. Dokonca tanečné nápady našich dám vo svojej koncepcii akceptoval aj stály režisér Metropolitnej opery Nathaniel Mervill. Bola to úžasná súhra tímov podieľajúcich sa na inscenácii. Lombard nás vtedy zaskočil aj lákavou ponukou uviesť a vtedy novou kvadrofonickou technikou nahrať Verdiho Rekviem. Nebudem sa podrobnejšie zaoberať strastiplným vybavovaním zo strany Ministerstva kultúry SSR, Slovkoncertu a ďalších nadriadených orgánov. Napokon všetko dobre dopadlo aj s predĺžením pobytu.

Dokonca záverečný úsek v Libera me s à cappella sprievodným zborom pod exponovaným sopránovým sólom pri nahrávaní takticky vložil do mojich rúk. Napokon sa maestro Lombard ukázal ako dobrý priateľ aj v inej záležitosti. Keď som po atakoch na konci sezóny 1977 opustil Slovenský filharmonický zbor a tiež aj Bratislavu, pozval ma diplomatickým spôsobom do Štrasburgu pripraviť Verdiho dielo s tamojším zborom. Po jeho naštudovaní som pre nesúhlas Pragokoncertu nemohol prijať exkluzívnu trvalú zmluvu v opere. A tak som sa musel vrátiť domov, aby som nevystavil rodinu perzekučným tlakom.

 Akým spôsobom si nasmeroval tvorivé aktivity po návrate domov?
Po príchode do Bratislavy som musel budovať svoju umeleckú povesť takmer od začiatku. Funkciu zbormajstra Speváckeho zboru Československého rozhlasu v Prahe neskôr vystriedalo miesto umeleckého šéfa Stredočeského symfonického orchestra. Okrem domácich ansámblov som dostával možnosti hosťovať aj v Nemecku, Maďarsku či Taliansku, no snáď k najzaujímavejším patrí moje dvojmesačné pôsobenie v Štátnej opere v Istanbule. Tam som tiež využil svoje metodické, pedagogické i jazykové znalosti. Zároveň som nezanedbával dlhoročné pedagogické pôsobenie na HTF VŠMU, kde som až do rozdelenia nášho spoločného štátu striedavo vyučoval hru z partitúr, teóriu dirigovania, resp. oratoriálny a kantátový repertoár. V totalitnom období moju pozíciu obhajovali prof. Ladislav Slovák s Dr. Jurajom Haluzickým a Petrom Hradilom.

Vtedy to pre mňa znamenalo veľké morálne povzbudenie, za čo som im veľmi vďačný. No a do vlaňajšieho roku som vyučoval predmety dirigovania na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity. V tejto práci ma inšpirovali kontakty dnes už s legendárnymi majstrami taktovky. Z domácich to boli nepochybne Ladislav Slovák, Dr. Ľudovít Rajter a Dr. Václav Smetáček. Zo svetových Claudio Abbado, ktorý ma udivoval fenomenálnou pamäťou v Il canto sospeso od Nona. Ďalej veľmi sympatický János Ferencsik – jeho muzicírovanie vo mne vyvolávalo „dvořákovské pocity“ blízke môjmu naturelu. Nemôžem však obísť osobnosť Dr. Karla Richtera, v tom čase jedného z najrešpektovanejších interpretov barokových oratórií (Mesiáš). V rozhovore s ním som si overil niektoré svoje poznatky o interpretácii barokovej hudby. Určite aj z tejto pôdy vzišli impulzy k mojej neskoršej habilitačnej práci o barokovej interpretácii z roku 1991, v ktorej som porovnával prvky jej prejavu so slovenským interpretačným štýlom.

 Do akej miery ovplyvnila tvoje spoločensko-umelecké postavenie zamatová revolúcia?
Dopomohla nadviazať na to, čo som musel vo februári 1948 zanechať. V určitom období som zastával funkciu hlavného poradcu ministra kultúry ČR. Zároveň som bol zakladateľom Združenia zborových dirigentov a dočasne tiež predsedom Asociácie hudobných umelcov a vedcov ČR.

 Určitou kompenzáciou krívd z minulosti bolo aj tvoje pozvanie k zbormajstrovskému hosťovaniu so SFZ pri príprave umeleckého zájazdu do Francúzska.  Ako na to spomínaš po dvadsiatich rokoch?
Priznám sa, že ma toto pozvanie veľmi potešilo. Samozrejme, že som bol dojatý, keď som vstupoval do miestností zboru, odkiaľ som pred 23 rokmi – vtedy tiež takmer v slzách – odchádzal. Úsmevy a potlesk... Dokonca aj od tých, ktorí môj odchod spôsobili. Profesionálnu radosť som pocítil už v úvodných minútach v Orffových Carmina burana, keď zbor bez akýchkoľvek poznámok reagoval na moje gestá tak, akoby sme sa boli rozišli iba pred týždňom. V Bordeaux ma čakalo ďalšie milé stretnutie s pánom Lombardom. Pamätám si jeho komentár: „No to musela prísť revolúcia, aby sa Dobrodinský opäť objavil so Slovenským filharmonickým zborom.“

Aj vtedy ostal verný svojej osobnosti, keď v priebehu koncertu menil pozície rozostavenia mužského zboru, využívajúc aj moju dirigentskú spoluprácu. Z tohto zájazdu som si odniesol ešte jednu krásnu „nemuzikantskú“ spomienku. Pri ceste do jedného mesta na reprízu koncertu mimo Bordeaux sme sa zastavili v Lurdoch. Chvíľami strávenými na tomto posvätnom mieste boli akékoľvek nepríjemné spomienky definitívne vymazané.

Ján Maria Dobrodinský (27. 7. 1925 Kunžak) – zborové dirigovanie študoval najskôr súkromne u Václava Talicha, neskôr na VŠMU u Jána Strelca a Ľudovíta Rajtera. Jeho meno sa spája predovšetkým so Slovenskými madrigalistami (1955–1964) a Slovenským filharmonickým zborom (pôvodne Miešaným zborom Čs. Rozhlasu), v ktorom pôsobil 20 rokov ako prvý zbormajster. Za ten čas predviedol s telesom 244 koncertov s a capella programom, 32 vokálno-symfonických koncertov a podieľal sa na naštudovaní 482 vokálno–symfonických diel, pričom pre Čs. rozhlas v Bratislave nahral približne 300 zborových skladieb, ďalšie nahrávky vyšli na platniach Supraphonu. Jeho dirigentský rukopis bol charakterizovaný snahou o maximálnu vernosť autorskému zápisu, v interpretácii preferoval mäkký, lyrický zvuk zborového telesa. Od roku 1955 sa venoval výchove dirigentov na VŠMU. Podobne ako Štefan Klimo aj J. M. Dobrodinský príležitostne komponoval (miešaný zbor na test Chalupkovej básne Mor ho!).

Do amatérskeho zborového hnutia vstúpil ako člen Poradného zboru pre zborový spev pri Osvetovom ústave, lektor na cyklických školeniach zbormajstrov, porotca na súťažiach a autor viacerých metodických materiálov (Návod k rozboru vokálnych partitúr, Kapitoly o zborovom speve, Interpretačné problémy polyfónneho zborového spevu). Po odchode zo Slovenska (1977) dirigoval najprv niekoľko popredných českých zborov (Spevácky zbor Čs. Rozhlasu v Prahe, Pražský mužský zbor FOK), neskôr aj Stredočeský symfonický orchester. Po roku 1989 pôsobil krátky čas ako poradca ministra kultúry ČR a ako porotca zborových festivalov (napr. na pražskom Adventnom festivale). Kontakty so Slovenskom nadviazal opäť v posledných rokoch, keď ho Milan Kolena začal pozývať do poroty na Námestovské hudobné slávnosti, neskôr aj na svoje bratislavské medzinárodné zborové festivaly.

Vladimír Blaho

 




Aktualizované: 20. 06. 2016